Predstavitelia hlavnej strešnej organizácie britských slobodomurárov – Spojenej veľké lóže Anglicka – toto nariadenie odmietajú ako náboženskú diskrimináciu. Dôvody ich znepokojenia sú zrejmé, transparentné slobodomurárstvo je protirečenie, ale obhajoba je slabá.
Naopak, dôvody na väčšiu transparentnosť, a to nielen u Metropolitnej polície, sú silné. A to aj napriek tomu, že dnes už sú slobodomurári ďaleko za zenitom.
O náboženskú diskrimináciu tu skutočne nejde. Slobodomurári sa doteraz nikde ako cirkev neregistrovali, aj keď niektoré cirkevné prvky vždy mali. Lóže sa hlásia k určitému „humanistickému“ svetonázoru, majú rituály a hierarchickú štruktúru.
Najmä v katolíckych krajinách sa často vymedzovali tak antiklerikálne, že vytvárali akési liberálne anticirkvi, ktoré sa z mocenského hľadiska nenávidenému rímskemu nepriateľovi v hocičom podobali. Avšak na rozdiel od kresťanských cirkví išlo vždy o výlučne vplyvové spoločenstvá, ktoré boli uzavreté a dodnes zostávajú polotajné.
Otázka hlásenia
Tohto osobitného charakteru sa práve týka spomínaný predpis londýnskej polície: jej príslušníci majú hlásiť súčasné či minulé členstvo v „hierarchických organizáciách vyžadujúcich od svojich členov, aby sa navzájom chránili a podporovali“. Vedeniu polície nejde o otázky svetonázorové, ale vplyvové.
Pokiaľ vo vnútri akejkoľvek inštitúcie pôsobí štruktúra, ktorej príslušníci sa navzájom podporujú na úkor ostatných, predstavuje to minimálne manažérsky problém, pretože do chodu inštitúcie vstupujú partikulárne záujmy, ktoré nezodpovedajú jej oficiálnemu účelu. Napriek tomu sa také sa takéto štruktúry vyskytujú v inštitúciách pomerne často. Tradične ide o neformálne partičky označované ako „old boys network“, definované buď absolvovaním elitnej školy, alebo určitou profesijnou skúsenosťou.
Pokiaľ je taká skupina hierarchicky riadená, hrozí inštitúcii únos: namiesto oficiálneho vedenia preberá kontrolu skryté vedenie. Napríklad na takej Slobodnej univerzite v Bruseli či iných liberálne orientovaných univerzitách vraj platilo, že príslušnosť k lóži je nutnou podmienkou úspešnej akademickej kariéry.
Otázka lojality
V polícii a v justícii je pôsobenie skrytých štruktúr, ako sú slobodomurári, mimoriadne nebezpečné. Po prvé, tak ako inde sa na vplyvné miesta môžu dostať ľudia nie pre svoje profesijné schopnosti či lojalitu voči inštitúcii, ale pre služby lóži a lojalitu voči bratom. Po druhé, slobodomurári v uniformách či talároch sa môžu dostať do ťažkého konfliktu záujmov, keď v boji so zločinom narazia na druhej strane zákona na niekoho z bratov. Vo Francúzsku a v Taliansku, kde boli lóže tradične vplyvnou spoločenskou silou, sa podobné podozrenia pravidelne vynárajú, obvykle sa opierajú o reálny základ.
Ani v Británii nejde o nič nové. Koncom deväťdesiatych rokov sa tejto otázke venoval dokonca osobitný parlamentný výbor. Na jeho odporúčanie začala Blairova vláda vyžadovať od nastupujúcich policajtov, sudcov, prokurátorov a pracovníkov väzenskej služby, aby uvádzali, či nie sú členmi lóží či iných tajných spoločností.
Po niekoľkých rokoch nie veľmi striktného uplatňovania nakoniec sami labouristi od tejto politiky upustili. Rozhodujúci klinček do rakvy snahy o väčšiu transparentnosť zatĺkla sudcokracia. Pod súdnych bitkách vládu nakoniec odradilo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v roku 2007 zakázal Taliansku požadovať zverejňovanie členov slobodomurárskych lóží. Nikto nevie, koľko zo sudcov a právnych expertov, ktorí politiku transparentnosti ukončili, patrilo k slobodomurárom.
Decembrový pokus o objasnenie, kto v londýnskej polícii je a nie je slobodomurár, tiež vychádza z podozrenia z neprávosti. Reaguje na nevyriešenú vraždu súkromného detektíva koncom osemdesiatych rokov. Neskoršie vyšetrovanie s viac ako tridsaťročným odstupom odhalilo, že hlavným podozrivým bol slobodomurár a akousi zhodou okolností prípad vyšetrovali aj slobodomurári, z ktorých jeden neskôr prešiel k bývalému podozrivému.
Otázka dôvery
Vyšetrovanie síce nepreukázalo korupciu ani manipuláciu, čo po tridsiatich rokoch od samotnej udalosti asi neprekvapí, ale dôverou v políciu to otriaslo. Práve posilnením dôvery v políciu zdôvodňuje vedenie Scotland Yardu svoj krok.
Slobodomurárska organizácia sa snaží problém bagatelizovať odkazom na čísla: medzi 32-tisíc londýnskymi policajtmi má vraj iba 440 členov. Ale argument, že podiel slobodomurárov v radoch policajtov predstavuje len niečo vyše jedného percenta, nedôveru nezaženie. Týchto 440 policajtov bude zrejme vo vyšších funkciách a ich podiel vo vedení polície potom môže ľahko poskočiť z percenta na desiatky percent, čo by, naopak, svedčilo o významnom vplyve.
Uvidíme, či súčasný pokus o identifikáciu slobodomurárov v uniformách bude úspešnejší ako pred dvadsiatimi rokmi. Vzhľadom na klesajúci vplyv týchto kedysi mocných organizácií šancu má. Na jednej strane sa v lóžach stále schádzajú vplyvní ľudia. Veľmajstrom britských slobodomurárov je stále člen kráľovskej rodiny. Na druhej strane, situáciu vystihuje aj to, že posledných šesťdesiat rokov ich vedie dnes už deväťdesiatročný vojvoda z Kentu.
Pokiaľ môžeme v dejinách od polovice osemnásteho do polovice dvadsiateho storočia s určitým oprávnením hľadať za veľkými historickými udalosťami aj slobodomurárske vplyvy, s koncom európskych impérií a úpadkom katolíckeho nepriateľa to už tak nie je.
A to aj napriek tomu, že hocikde v západnej Európe môžu v určitých profesiách vplyvovo pôsobiť. Ak niekedy boli významnou politickou silou, dnes sa skôr radia k mnohým ďalším loby, medzi ktorými nemajú nutne nejaké prominentné miesto. Ich mystika môže byť skôr záťažou. Súčasná západná oligarchia stojí na iných mechanizmoch skrytej moci.