Nevšimli sme si, že rozpad Československa sprevádzali povýšenecké a prehliadané pohľady našich severných a južných susedov, ktorí takýto vývoj nielen očakávali, ale sa z neho aj tešili. Červené kontrolky pre deliteľov bývalého federálneho štátu sa úplne vypli.

Slovensko sa za potlesku svetových médií utešovalo, že celý svet nám závidí náš nežný rozchod.

Obžaloba nielen pre rodičov

Naivné predstavy, ako tatranský tiger ukáže svetu svoje široké ramená a odkryje bohatstvo našich dolín a hôr, sa museli ukázať, slušne povedané, ako veľmi nadsadené.

Rovnako to platí pre vytvorenie kapitálotvornej vrstvy, ktorá prevezme do svojich rúk naše fabriky a stane sa technologickým skokanom a bude nám ju závidieť celá EÚ.

Napriek mýtom o novom Švajčiarsku si musíme priznať, že nám chýbal politický, ľudský aj manažérsky subjekt, ktorý by vedel tieto sny premeniť na konkrétne výsledky.

Keď Slovensko pred tromi rokmi bilancovalo 30. výročie vzniku samostatnej republiky, iba veľmi opatrne sa tešilo zo svojho postavenia v EÚ. Tridsaťtisíc našich detí, študujúcich na vysokých školách v zahraničí, prevažne v Česku, ako aj stovky tisíc občanov Slovenska, ktorí si našli prácu za lepšie mzdy ako doma, sú akoby obžalobou nás, rodičov za súhlas s rozdelením niekdajšieho spoločného štátu. Jedinou našou obranou môže byť iba to, že sa nás na to nik nepýtal.

Tatranskému tigrovi však v súčasnosti akoby začal dochádzať dych a pomaly sa posúva z lepších miest vo výkonnostnom hodnotení európskej dvadsaťsedmičky k tým slabším, až nakoniec súťažíme s Bulharskom o to, kto bude posledný.

Zdá sa, že pokusy nahradiť neexistenciu národného celospoločenského programu, ktorý by mal stmeliť rôzne politické programy a skupiny ľudí do nejakej vízie, sa nahradili programom zameraným ešte viac na „primknutie sa k jadru“. Postaviť svoju existenciu na nemeckom hospodárskom raste a žiť zo zahraničných investícií sa nám zdalo plne dostatočné. Akoby sme zabúdali, že zahraniční investori a nakoniec aj nemecké „jadro“ budú raz transferovať budúce zisky do vlastných materských krajín.

Jediným istým prínosom zdrojov nám zostali iba podporné fondy EÚ. Poliaci a Maďari racionálne posudzovali možnosti, čo získať z EÚ a v zmysle svojich národných záujmov bojovali o výhody, ktoré im Únia umožňovala. Tieto krajiny posielali do Bruselu schopných manažérov, bývalých ministrov a štátnych tajomníkov.

Na rozdiel od Slovenska, ktoré tam často vysielalo ľudí bez dostatočných odborných skúseností. A spravidla ich príliš nezaujímalo, koľko môžeme dostať peňazí alebo výnimiek z Bruselu, ako skôr to, ako ich môžu rozdeliť najmä „medzi svojich“.

Fico sa skoncentroval na kritiku EÚ

Politické strany súťažili medzi sebou najmä o zahraničných investorov. Zvlášť, keď domáci politici pochopili, že každý veľký investor je v závislosti od podpory vlády pripravený na oplátku rokovať aj o niečom inom. Aspoň tak sa o tom šepkalo.

Keďže investori prichádzali, každá politická strana sa domnievala, že jej úlohou je už iba výber lojálnych ľudí do vlády a parlament. Otázka odbornosti alebo vzdelania sa nestala tou najpodstatnejšou.

Premiér Robert Fico si uvedomuje, že jeho najväčším hendikepom v budúcich voľbách je dĺžka jeho pôsobenia v politike, a najmä v pozícii premiéra. Vyhrať štvoro parlamentných volieb je určite prejavom jeho politického talentu a schopností.

Z pohľadu poklesu výkonnosti štátu a tiež v súvislosti s rastom jeho zadlženosti, a teda žitia na úkor našich detí, však bude obhajoba politiky Smeru po 16 rokoch jeho vládnutia veľmi ťažká.

Fico si uvedomuje, že je výrazne nepravdepodobné, že by v krátkom čase dokázal prispieť k zmene politického kurzu a výkonnosti štátu, a preto sa sústredil na kritiku EÚ. V spojení s Viktorom Orbánom vytvorili presvedčivú dvojicu európskych politikov kritizujúcich domácu aj zahraničnú politiku EÚ, ktorá svojím progresivizmom reálne ohrozuje existenciu celej Únie.

Domnievam sa, že kritika Bruselu, ako aj hra na všetky svetové strany, si zaslúžia uznanie. No neriešenie problémov migrácie, zelenej politiky a rusko-ukrajinského konfliktu sú tými faktormi, ktoré oslabujú EÚ a diskreditujú jej komisárov a europoslancov.

Svätá trojica s prepadom preferencií

Problémy EÚ by nemohli ohrozovať dvaja, hoci aj skúsení politici z malých krajín strednej Európy, keby nebolo širokej občianskej podpory a keby dôsledky politiky EÚ závažným spôsobom neohrozovali hospodársky aj Nemecko, Francúzsko a ďalšie členské krajiny.

Emmanuel Macron, Friedrich Merz a Keir Starmer (hoci dnes je Británia už mimo EÚ) určite postrehli vznik novej obrannej stratégie USA, ktorá je založená na tripolárnom videní sveta a na rozbití nepotrebnej Únie.

Táto „svätá trojica" s hrozivým prepadom voličských preferencií vo svojich krajinách sníva o dvoch možnostiach: buď sa im podarí presvedčiť Trumpa v podpore Ukrajiny a jej boja do posledného Ukrajinca, alebo sa budú musieť zmieriť s Trumpom a čakať, až dokončí svoje druhé prezidentské obdobie, po ktorom sa svet podľa nich bude musieť vrátiť „do starých koľají“.

Únioví politici si naivne myslia, že podlizovaním a psychologickými trikmi by mohli dostať Trumpa na svoju stranu. Súhlas európskych elít s americkou likvidáciou Nord Streamu, ich ochota ukončiť „závislosť“ od ruských energetických zdrojov a upadnúť do americkej závislosti s prísľubom, že sú pripravení na nákup niekoľkonásobne predražených energetických surovín predovšetkým z USA, potvrdzuje iba stratu ich zdravého rozumu.

Vo svojej politickej bizarnosti sú ochotní prevziať americké záväzky na podporu Ukrajiny pod podmienkou, že zbrane pre tento konflikt budú nakupovať iba od USA.

Najvyšší lídri EÚ nechcú pochopiť, že dnešným cieľom Spojených štátov je okrem iného kolaps európskeho spoločenstva. Takýto postoj nemá žiadnu racionalitu a je dôkazom biedy ich mysle. Avizované výzvy Spojených štátov, aby niektoré krajiny dvadsaťsedmičky vystúpili z tohto zoskupenia (hoci Biely dom to napokon nepotvrdil), sú pre nich také šialené, že týmto apelom nechcú uveriť.

Elity si stotožnili EÚ a NATO

Ako hovorí Trump: načo by USA mali živiť NATO, keď EÚ nie je schopná podporiť amerického prezidenta v jeho „spravodlivom boji“ vo Venezuele? Transatlantická jednota sa, aspoň sa tak zdá, skončila.

Politické elity Bruselu si nechcú priznať, že by mohla platiť aj iná obranná stratégia, na akej vyrástli, a ktorú predstavovala politika Joea Bidena. Táto hanba nie je len výsledkom predajných a zdravým rozumom práve neoplývajúcich bruselských elít, ale aj podpory vládnucich politických strán EÚ.

Politická priepasť, ktorá sa utvorila medzi politickými elitami USA a EÚ, začína vznikať aj medzi samotnými občanmi EÚ a ich politickou reprezentáciou. A to doma aj na úrovni EÚ.

Únia zomiera aj preto, že jej politické elity stotožnili EÚ s NATO, a to napriek tomu, že ide o dve odlišné organizácie. Každá z nich má iného pána a plní iné politické, ideologické a kultúrne ciele.

Riešiť krízu Európskej únie nestačí iba tým, že sa oddelia tieto dve organizácie, ale podľa môjho názoru je vo vhodnej chvíli nutné ukončiť pôsobenie NATO v Európe a roztvoriť svoj vlastný obranný dáždnik.

Všetci tí, ktorí desiatky rokov obhajujú prítomnosť NATO v Únii a považujú túto organizáciu za srdce aj mozog Európy, sú v skutočnosti tými, ktorí ju oslabujú.

EÚ je príkladom prejedenej a sýtej civilizácie, ktorá vidí svoj zmysel iba v zastávaní sa transatlantickej jednoty a tiež v obhajobe nespočetných minorít, ktoré majú vlastné záujmy a pre ktoré je neprijateľné formulovať akékoľvek národnoštátne záujmy s kresťanskými koreňmi a zvykmi.

Základnou otázkou zachovania existencie EÚ je nevyhnutnosť definovať jej vzťah k USA a cenu tejto transatlantickej jednoty. Až potom sa dvadsaťsedmička môže koncentrovať na riešenie troch okruhov problémov, ktorými sú migrácia, zelená politika a rusko-ukrajinský konflikt.

Deti: prekážka v stratégii konzumovať svet

Problém migrácie je do určitej miery odrazom populačnej krízy, ktorá je výsledkom nových rodinných a kultúrnych vzorcov a má za následok pokles populačného rastu. Súčasťou tohto problému je aj starnutie populácie, ktoré spôsobuje nedostatok pracovných síl.

Mnohým sa zdá, že problém vymierania európskych národov sa bez migrácie nedá vyriešiť.

Liberálna mládež sa koncentruje predovšetkým na svoje osobné záujmy, z ktorých najväčšou potrebou je konzum. Založenie rodiny a následná výchova detí sa vnímajú skôr ako prekážka v ich individuálnej stratégii konzumovať svet.

Výsledkom takéhoto spôsobu života je, že mladí ľudia dospievajú neskôr a ich infantilita môže mať za následok, že premeškajú najvhodnejší čas na zmysluplné založenie rodiny.

Znížená pôrodnosť „domácich“ obyvateľov EÚ a vysoký populačný rast, najmä u ľudí z arabského (a v širšom ponímaní islamského) sveta, sú výsledkom toho, že veľká arabská rodina má nielen úctu zo strany ich komunít, ale sa považuje za nevyhnutný prostriedok uchovania ich kultúrnej identity.

Európska únia ako kozmopolitná spoločnosť zložená z dvoch občianstiev – národného a európskeho – je neschopná riešiť tento problém, pretože by si vyžadoval radikálne zmeny v jej chápaní reálnych alebo domnelých ľudských práv.

Existujúca legislatíva umožňuje Bruselu iba sa prizerať, ako sa mu táto otázka vymyká z rúk a zakladá problémy, ktoré môžu závažným spôsobom ovplyvniť aj existenciu krajín európskej dvadsaťsedmičky.

Vážnosť či dokonca nebezpečenstvo tohto problému však infantilné elity hlboko podceňujú. Samotný fakt, že v niektorých členských krajinách Únie tvoria migranti 10- až 15-percentný podiel, v súčasnosti ešte nemusí reálne ohrozovať EÚ. Hrozivým sa môže stať vtedy, keď sa budú populačný rast a demografická štruktúra domáceho obyvateľstva naďalej zhoršovať.

Napríklad zvyšujúci sa podiel arabského (islamského) obyvateľstva môže mať za následok aj nespokojnosť tejto skupiny, pričom tá sa bude dožadovať väčšieho podielu na politickej moci v rámci Únie aj v jej samotných členských krajinách.

To však môže časom radikálne meniť situáciu, pretože tieto skupiny naznačujú, že ich kresťanské symboly hlboko zraňujú a ponižujú. Nedá sa vylúčiť, že veľké islamské krajiny sa budú týmito otázkami zaoberať a môžu sa stať predmetom obchodných alebo dokonca iných konfliktov.

Posledné pokusy EÚ riešiť tento problém sú ukážkou jej neschopnosti, pretože problémy s nelegálnou migráciou prenáša na svojich občanov. Jej projekt rozptylu migrantov do krajín s nízkou koncentráciou ázijského a afrického obyvateľstva, napríklad na Slovensko, je absurdným riešením.

Politika EÚ, ktorá chce bojovať s nelegálnou migráciou, musí nevyhnutne vyvolať pohŕdanie nielen zo strany prichádzajúcich, ale aj zo strany domácich vlád.

Progresivistický Brusel chce namiesto opatrení na stíhanie nelegálnych prisťahovalcov stíhať štáty vlastnej dvadsaťsedmičky. Krajiny, ktoré sa nebudú chcieť podvoliť a prijať nelegálnych migrantov, budú musieť zabezpečiť finančné zdroje na ich prijatie v tých štátoch, ktoré sú ochotné prijať ich za naše peniaze.

EÚ sa takýmto rozhodnutím iba diskredituje a dokazuje svoju nespôsobilosť riadiť približne polmiliardovú civilizáciu.

Domnievam sa, že by bolo vhodné inšpirovať sa austrálskou alebo saudskoarabskou legislatívou, respektíve inými krajinami, ktoré sa dokážu s nelegálnou migráciou vyrovnať.

Migračná politika EÚ by sa podľa môjho názoru mala riadiť viacerými zásadami. Nelegálna migrácia by mala byť trestným činom, a tak je potrebné pristupovať aj k ľuďom, ktorí ju páchajú. Povolenie na pobyt musí byť časovo obmedzené a súčasne udelenie občianstva by malo byť možné až v tretej generácii. A napokon je potrebné zrušiť všetky doterajšie legislatívne opatrenia, ktoré by obmedzovali spomínané zásady.

Zelené ohrozenie

Zelená politika EÚ je zameraná na zníženie emisií oxidu uhličitého, a teda na zastavenie otepľovania planéty. Na tomto základe si vytýčila extrémny program, napriek tomu, že sa ako celok globálne podieľa na tomto znečistení iba siedmimi až ôsmimi percentami a má za to zaplatiť stratou výrobnej a hospodárskej konkurencieschopnosti vo svete.

Únia nemôže vyriešiť všetky environmentálne otázky sveta a ani si nemôže dovoliť nimi podväzovať svoj hospodársky program. Myslím si, že je nevyhnutné, aby europarlament vyhlásil pokračovanie Green Dealu za existenčné ohrozenie európskeho spoločenstva.

Naberie vedenie EÚ odvahu?

Pri posudzovaní rusko-ukrajinského konfliktu by mala Únia vychádzať z toho, že ho nevyvolala európska dvadsaťsedmička, ale predovšetkým administratíva Joea Bidena, ktorá presadzovala rozširovanie hraníc NATO na východ. Fakt, že Únia a viaceré jej členské štáty sa spočiatku dlhšie obdobie vyhýbali účasti v tomto konflikte, je známy.

Všetci si pamätáme, koľko obáv a starostí zo strany EÚ vyvolala nemecká ochota dodať ukrajinskej armáde vojenské prilby. To bol iba začiatok. Potom prišli protitankové strely, húfnice, následne rakety, až sa EÚ dostala do pozície, že je prakticky jedinou silou, ktorá je ochotná podporovať Ukrajinu v jej boji za „čestný mier“.

V konečnom štádiu je EÚ pripravená prevziať na svoje plecia nielen finančnú pomoc na udržanie ukrajinského štátu, ale aj zabezpečiť vojenskú podporu na základe toho, že všetok vojenský materiál potrebný na víťazstvo Ukrajiny zaplatí európske spoločenstvo v plnej cene americkým zbrojovkám.

Krajiny takzvanej „koalície ochotných“ akoby chceli spáchať kolektívnu samovraždu a pokračovať v podpore Ukrajiny, ktorej dosiaľ EÚ podľa oficiálnych zdrojov poskytla pomoc (nielen finančnú) v hodnote 120 až 150 miliárd eur.

Americká „pohľadávka“ je ešte vyššia, no na rozdiel od Európy si ju Trump poistil aj podpisom zmluvy s Ukrajinou o jej nerastných zdrojoch. Navyše po nedávnom korupčnom škandále na vysokých miestach na Ukrajine sa Američania čoraz viac zaujímajú o kontrolu využitia poskytnutých zdrojov.

V súčasnosti možno badať aj určitú evolúciu názorov na rusko-ukrajinský konflikt. EÚ už napríklad prestala rázne podporovať vstup Ukrajiny do NATO a postupne sa vyrovnáva s tým, že podmienkou mierovej zmluvy s Ukrajinou bude zrejme aj odstúpenie časti ukrajinského územia Rusku. V súčasnosti totiž najmä z amerických kruhov zaznieva, že Ukrajina, ktorá sa mohla v Turecku po niekoľkých mesiacoch vojny s Ruskom dohodnúť na mierovom riešení, doplatí na štyri roky bojov stratou minimálne pätiny svojho územia.

Čo však Únia úplne odmieta, je uznať, že Ukrajina na fronte výrazne prehráva, a snaží sa pojem blížiacej sa kapitulácie nahradiť termínom „mierová dohoda“. V tejto súvislosti sa mi zdá, že EÚ pri posudzovaní výsledku rusko-ukrajinského konfliktu príliš moralizuje a ide jej o hru so slovami, ktorej účelom je získanie času, kým sa jej podarí „zlomiť“ Trumpa.

Domnievam sa, že vedenie EÚ by mohlo nabrať odvahu a riešiť to podobne ako Spojené štáty v auguste 2021 v Afganistane, keď v chvate nasadli do lietadiel a považovali dvadsaťročné vojenské angažmán za ukončené. Táto paralela nie je celkom presná, no podľa mňa spočíva v tom, že tak, ako keď Spojené štáty stiahli svoje vojská z Afganistanu, Európska únia by mohla „stiahnuť“ posielanie peňazí na Ukrajinu, čo by malo vo výsledku rovnaký efekt.

Pre EÚ je hra o pokračovanie rusko-ukrajinského konfliktu veľmi nebezpečná, pretože nezmyselným moralizovaním a vlastnou hlúposťou môže ohroziť existenciu samotného zoskupenia. Myslím si, že ak lídri nechcú pochovať toto civilizačné spoločenstvo, mali by urýchlene rozhodnúť v národných parlamentoch a neskôr v europarlamente o ukončení podpory Ukrajiny zo strany EÚ (nemalo by sa to týkať humanitárnej pomoci). Taktiež, ako to už viackrát načrtol americký prezident, súhlasiť s doterajšími územnými ziskami Ruska.

Najmä po nedávnom rozsiahlom korupčnom škandále je potrebné prešetriť aj nakladanie s prostriedkami EÚ, ktoré sa vynaložili na pomoc Ukrajine.

Samozrejme, aj pre ich slabú účinnosť a tiež ekonomické straty na strane EÚ je potrebné uvažovať o zrušení protiruských sankcií, čo by mohol byť prvý krok k postupnej obnove spolupráce s Ruskou federáciou, predovšetkým na hospodárskej úrovni.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.