V absolútnych číslach to vychádza zhruba tak, že Biden počas svojho štvorročného prezidentského zvýšil americký dlh o 8,5 bilióna dolárov, Trump počas prvého obdobia o 7,8 bilióna a v druhom období zatiaľ o 2,2 bilióna dolárov.
V relatívnych číslach oproti predchádzajúcemu volebnému obdobiu mal najväčší skok Trump počas prvého obdobia 39,2 percenta, potom Biden 30,5 percenta a súčasný Trump za prvý rok o 6,1 percenta.
Treba však pripomenúť, že je to len veľmi orientačné porovnanie, do ktorého okrem menovej politiky vstupuje ale aj mnoho ďalších faktorov. Biden si napríklad požičiaval za veľmi výhodné nízke úroky a obrí americký dlh skoro neriešil. Trump s tým už musí niečo robiť, ale má oveľa horšie karty.
Konštantné upozorňovanie na problém
Čo nemožno Donaldovi Trumpovi uprieť, je konzistentné pomenovanie problému. Už od svojej prvej kampane upozorňoval, že kľúčom k riešeniu je vyrovnanie zahraničnej obchodnej bilancie, pričom hlavnú úlohu v tom má dohoda s Čínou.
Prvú takúto dohodu uzavrel 15. januára 2020. Vošla do histórie ako Phase One. Trump ju, ako je u neho zvykom, označil za prevratnú. Realita bola triezvejšia. Dohoda priniesla aj určité pozitívne kroky, najmä čiastočné zvýšenie čínskych nákupov amerického tovaru a niektoré záväzky v oblasti duševného vlastníctva. Nezaistila však dlhodobé zníženie obchodného deficitu ani zásadné reformy čínskej ekonomickej praxe. V rámci druhého prezidentského mandátu sa Trump bude o reparát evidentne pokúšať.
Plnenie predvolebných sľubov
Ďalšou vlastnosťou, ktorá Trumpa odlišuje od mainstreamových politikov, je vôľa napĺňať predvolebné sľuby. Aj keď pri ich realizácii dochádza k jeho typickým zmenám názorov a piruetám, v jadre ide neúprosne za svojím cieľom. Ekonomická časť jeho kampane mala hlavnú výhodu v jednoduchosti oznámenia. Trumpov tím dokázal veľmi zrozumiteľne vysvetliť, ako chce Ameriku „znovu urobiť veľkou“. Recept bol v podstate jednoduchý, jeho uskutočnenie si však vyžaduje radikálne kroky.
Plán možno zhrnúť do troch hlavných pilierov: lacná energia ako liek na infláciu, deregulácia ako motor rastu a clá ako fiškálny aj geopolitický nástroj. Trump navyše krátko po nástupe do úradu angažoval Elona Muska, aby pridal štvrtý klasický nástroj, teda výrazné škrty a redukciu štátneho aparátu. Jeho misia sa však skončila neúspechom.
Ani jeden z najlepších svetových manažérov nedokázal skrotiť hydru federálnych výdavkov. Trump tento variant veľmi rýchlo opustil a urobil to so svojím povestným ľadovým pokojom. Z najbližšieho spojenca sa stala persona non grata.
Trump sa tak vrátil k pôvodnému plánu: vyriešiť dlh „účtovne“, teda prostredníctvom rýchlejšej ekonomiky a lacnejšieho financovania dlhu.
Aktuálny stav plnenia plánu
Prvý bod – lacnú energiu – sa Amerike darí plniť nad očakávania. Cena ropy, jednej z mála globálne obchodovateľných komodít, v roku 2025 klesla o výrazných 18 percent. Trump vďaka kombinácii geopolitickej hry a podpory domácich ťažiarov tlačí cenu dole aj v časoch oslabujúceho dolára, ktorý inak komodity prirodzene zdražuje (pozri napríklad zlato, ktoré masívne nakupujú americké fondy ako poistku proti znehodnoteniu meny). Pokles cien energií zároveň kompenzuje vplyvy colnej politiky.
Inflácia zostáva kľúčovou témou. Američania boli rovnako ako zvyšok sveta po covide zasiahnutí silnou inflačnou vlnou. Trump sa na ňu vo svojej kampani zameral veľmi ostro. Aktuálne údaje ukazujú celkovú infláciu na úrovni 2,7 percenta a jadrovú infláciu (bez potravín a energií) 2,6 percenta.
Pri dvojpercentnom inflačnom cieli Fedu by sa mohlo zdať, že Trump na tomto poli neuspel. Opak je pravdou. Bez jeho prísnej colnej politiky by inflácia už dávno bola pod kontrolou. Navyše sa nenaplnili katastrofické predpovede niektorých ekonómov, ktorí očakávali druhú inflačnú vlnu práve pre clá.
Druhý pilier – clá – priniesol do štátnej pokladnice 264 miliárd dolárov. Táto suma síce zodpovedá zhruba celým federálnym výdavkom na Medicaid [vládny program v Spojených štátoch, ktorý poskytuje zdravotné poistenie pre dospelých a deti s obmedzeným príjmom, pozn. red.] alebo tretine obranného rozpočtu, ale v porovnaní s takmer jedným biliónom dolárov ročných úrokov zo štátneho dlhu zostáva fiškálne skôr druhoradá.
Navyše výber ciel kulminoval v októbri a v novembri aj decembri už klesal. Zatiaľ nie je jasné, či ide o začiatok trvalejšieho klesajúceho trendu.
Tretí pilier – masívna deregulácia – je v plnom behu. Administratíva v roku 2025 agresívne presadzuje rušenie regulácií naprieč federálnymi agentúrami vrátane exekutívneho príkazu „10 for 1“ [pri vydávaní nového pravidla treba zrušiť aspoň 10 existujúcich pravidiel, nariadení alebo usmernení, pozn. red.], oslabenie environmentálnych pravidiel či centralizáciu technologických regulácií.
Ekonomický dosah sa však bude dať merať až s odstupom jedného až dvoch rokov. Americká centrálna banka napriek tomu vo svojej poslednej projekcii zvýšila odhad rastu HDP na rok 2026 z 1,8 na 2,3 percenta. Nedá sa vylúčiť, že k tomuto optimistickejšiemu výhľadu prispeli práve očakávania deregulačného efektu.
Donald Trump zaplavuje politickú scénu exekutívnymi príkazmi, oznámeniami aj zásahmi do obchodnej a regulačnej politiky. Nedostatok aktivity mu rozhodne nemožno vytknúť. Napriek tomu ani v tejto fáze nedokázal zvrátiť základný trend amerických verejných financií: federálny dlh naďalej rýchlo rastie.
Clá síce priniesli mimoriadne, ale obmedzené príjmy, hospodársky rast zlepšil krátkodobý výhľad, ale ani jedno z nich zatiaľ nestačí na štrukturálny problém rozpočtu, v ktorom úrokové náklady a mandatórne výdavky rastú rýchlejšie ako príjmy. O to zaujímavejšie bude sledovať, ako sa tento aritmetický nesúlad vyrovná s prezidentovým plánom výrazne zvýšiť obranné výdavky po roku 2027.
