„Nie sme hlúpi.“ Ako Grónčania vnímajú americké vyhrážky

V stredu sa grónsky minister zahraničných vecí zúčastnil na významnom rokovaní vo Washingtone – vôbec po prvý raz bol ostrov priamou súčasťou podujatia takéhoto rozsahu. Minister zahraničných vecí Marco Rubio a viceprezident JD Vance rokovali s grónskymi a dánskymi predstaviteľmi na pozadí stupňujúcich sa vyhlásení Trumpa, ktorý odkázal, že „urobí niečo s Grónskom, či sa im to páči, alebo nie“.

Z rozhovorov, ktoré v posledných dňoch poskytli Grónčania z rôznych kútov ostrova a zo všetkých spoločenských vrstiev, vyplýva jasný postoj: ľudia odmietajú novú kolonizáciu svetovou mocnosťou. Len minimum z nich prejavilo čo i len slabý záujem o to, aby sa Grónsko stalo súčasťou Spojených štátov.

Cenia si svoj škandinávsky systém sociálneho zabezpečenia: bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné vzdelanie a silnú sociálnu oporu. Cítia sa spätí s Dánskom, hoci v spoločnosti stále pretrvávajú bolestivé spomienky na obdobia kolonializmu a zneužívania.

Rozhodne odmietajú predstavu, že by si ich mohol kúpiť niekto zvonka. Zároveň si však uvedomujú, že ekonomicky zatiaľ nedokážu fungovať celkom samostatne.

„Teraz nie je čas na nezávislosť,“ hovorí Nielsine Langeová, špeciálna pedagogička z Ilulissatu na západnom pobreží. „Bolo by to príliš riskantné a ľudia by neboli dosť zodpovední. Najprv sa musíme dať dokopy – nezávislosť je cieľ, ale čaká nás ešte dlhá cesta,“ dodáva.

Hoci Dánsko vládne Grónsku už dlhé roky, ostrov si postupne buduje väčšie sebavedomie a autonómiu. Dánske zákony mu dokonca umožňujú vyhlásiť referendum o nezávislosti a úplne sa odtrhnúť. K tomuto kroku však zatiaľ nedošlo – čiastočne preto, že ostrov je stále finančne odkázaný na stovky miliónov dolárov z dánskych dotácií.

Súčasťou napätia je aj to, že ostrov sa ocitol uprostred geopolitického víru, na ktorý nie je pripravený. Napriek obrovskej rozlohe – väčšej ako Mexiko – má Grónsko, najväčší ostrov sveta, len 57-tisíc obyvateľov. A opäť raz sa o jeho budúcnosti bude rozhodovať v kanceláriách vzdialených tisíce kilometrov.

Trump a jeho tím vidia v Grónsku množstvo strategických výhod: jeho rozlohu, nerastné bohatstvo a strategickú polohu pri Kanade, Severnom ľadovom oceáne a Atlantiku. Spojené štáty sa o Grónsko zaujímajú už viac ako 150 rokov – z rovnakých dôvodov.

Grónčania nezabúdajú pripomínať, že americká armáda má k ich ostrovu už v súčasnosti takmer neobmedzený prístup vďaka zmluve ešte z čias studenej vojny. Preto sa pýtajú, prečo americký prezident neustále vyťahuje kartu „národnej bezpečnosti“, aby ospravedlnil snahu o ovládnutie ich územia.

Namiesto snahy získať si podporu ľudí pôsobí Trumpov prístup ku Grónsku tak, akoby vychádzal z predstavy, že vo svetovej politike silní rozhodujú a súperia o nadvládu, zatiaľ čo slabí musia znášať následky. Podobne ako obhajoval prevzatie kontroly nad venezuelskou ropnou produkciou tvrdením, že inak by to urobila Čína alebo Rusko, teraz vyhlasuje, že ak Spojené štáty neprevezmú Grónsko, urobí to niektorá z týchto mocností.

Grónčania takýto prístup neprijímajú a už vôbec sa im nepáči Trumpov sľub, že ich ostrov jednoducho „získa“.

„Nikdy predtým sme nepočuli, že by niekto takto hovoril o inej krajine,“ povedala Ellen Frederiksenová, dôchodkyňa a bývalá lekárka z mesta Narsaq na juhu ostrova.

Grónski predstavitelia sa snažia výrazne zrýchliť tempo. Usilujú sa prekonať vnútorné politické rozdiely a vystupovať jednotne. Neustále cestujú medzi hlavným mestom Nuuk a Kodaňou. A čoraz otvorenejšie hovoria, že sa nechcú stať súčasťou Spojených štátov.

„Ak si máme vybrať medzi Spojenými štátmi a Dánskom, vyberáme si Dánsko,“ vyhlásil v utorok predseda vlády Jens-Frederik Nielsen. Vzťahy s Dánskom sú však stále napäté.

Minulotýždňové online stretnutie medzi dánskymi a grónskymi predstaviteľmi sa podľa Lyngeovej a viacerých dánskych médií zmenilo na hádky a obvinenia. Lyngeová povedala, že bola rozhorčená, keď zistila, že ju dánski úradníci vylúčili z ďalších stretnutí o Grónsku. Zvýšila hlas a búchala po stole, obviňujúc svojich dánskych kolegov z neokolonialistického správania.

„Mala som toho dosť. Roky sme upozorňovali na tie isté problémy, a keby som zostala diplomatická, nič by sa nezmenilo,“ povedala Lyngeová. Neskôr dánski úradníci súhlasili, Grónčanov zapoja do viacerých diskusií.

Spor otvoril jednu z najcitlivejších otázok: malo by Grónsko zostať súčasťou Dánskeho kráľovstva?

„Nedáva to žiadny zmysel,“ povedal Vittus Qujaukitsoq, bývalý grónsky minister. „Ignorovali nás už dosť dlho,“ doplnil. Napriek tomu zdôraznil, že nechce byť súčasťou Spojených štátov a uprednostňuje nezávislosť.

Prieskumy aj rozhovory ukazujú, že existuje malá skupina Grónčanov, ktorí sympatizujú so Spojenými štátmi. Väčšina obyvateľov sa však obáva, že by ich USA pohltili, a preto sa prikláňa skôr k Dánsku, ktoré vníma ako najlepšiu ochranu pred americkým prezidentom.

Podobný pocit prevláda v meste Nuuk, ktoré pôsobí ako malé moderné dánske mestečko s veľkými supermarketmi a rovnými cestami, aj v odľahlých osadách, ako je Kulusuk na východe, kde žije len niekoľko stoviek ľudí v pestrofarebných domoch pri mori.

„Lovím veľryby a tulene. V Spojených štátoch si myslia, že veľryby a tulene sú milé zvieratá a nemali by sa loviť. Toho sa bojím,“ povedal Kunuk Abelsen, ktorý žije v Kulusuku.

Jedným z možných kompromisov, o ktorých sa v politických kuloároch špekuluje, je dohoda o voľnom pridružení k Spojeným štátom. Podobný model využívajú niektoré tichomorské ostrovy vo vzťahu k Washingtonu. Malým štátom to umožňuje zachovať si nezávislosť aj vlastné zastúpenie v OSN, zatiaľ čo USA im poskytujú finančnú podporu a zabezpečujú ich obranu.

Lyngeová však o takýto vzťah nestojí. Má totiž strach, že pod taktovkou USA by sa jej domovina premenila na obyčajný „ťažobný ostrov“ uprostred oceánu.

Hovorí rozhodne, no je na nej vidieť, aký tlak prežíva. Priznala, že v posledných dňoch zle spáva a cíti obrovskú zodpovednosť. „Nechcem sa raz obzrieť späť a vyčítať si, že som mohla urobiť viac,“ prízvukovala.

Keď sa rozhovor skončil, obliekla si kabát a vykročila von, priamo do hustnúcej chumelice. Na záver poslala svetu jasný odkaz: „Stojte pri nás.“

Článok bol publikovaný v denníku New York Times. Vychádza so súhlasom redakcie.