Podnikateľ Šebo: Autonómna EÚ? Vždy mala skôr charakter americkej kolónie

Určite áno, ale nie je to tak, že by na slovenskom trhu nebol priestor presadiť sa. Problém je výsledkom spoločnej únijnej poľnohospodárskej politiky a otvoreného trhu. Až 60 percent vína sa na Slovensko dováža.

Vína alebo aj hrozna?

Vína, hrozno nie je komodita na dovoz, občas sa nakupuje z Maďarska. Európsky obchod s vínom určujú silné štáty ako Francúzsko, Taliansko a Španielsko. My sme popri nich bezvýznamná časť Európy. Každá z tých krajín má takmer milión hektárov viníc. Aj tam sa to už zmenšuje, ale my sme z 33-tisíc hektárov padli na 7-tisíc. To je obrovský prepad, ten ale nie je len v oblasti vinohradníctva.

Máte na mysli celý agrosektor?

Myslím dokonca širšie na celú spoločnosť. Ak si odmyslíme automobilky, prepad vidíme všade.

Vstup do EÚ prinášal veľký optimizmus a perspektívy veľkého spoločného trhu. Náš agrosektor ale vstupoval na trh silnej konkurencie s veľkými západnými hráčmi, zakladajúcimi členmi Únie. V nich si poľnohospodári postrážili vlastnú ochranu garanciami domácich dotácií, aby ich lacnejší Východ neprevalcoval. Aká je výsledná bilancia v tomto sektore po osemnástich rokov v EÚ?

Myslím si, že Slovensko nebolo pripravené na vstup do EÚ. Únia je plná schopných ľudí, majú každý krok prediskutovaný a premyslený na dlhé roky dopredu, videli za roh. U nás bolo len nadšenie. Proste vstupujeme do Únie preto, že nás zachráni a bude sa o nás starať ako o menšieho brata. Západ k nám bude šetrný a ohľaduplný, bude brať ohľady na našu situáciu. Ale ono to tak nie je. Všetci dnes priznávajú, že podľahli naivnej predstave.

Nekritická chvála EÚ sa ale dodnes používa, aby sa udržalo nadšenie. Keď sme kedysi prišli na Západ a videli sme, aký je nablýskaný, celkom nás to nadchlo. Sám si pamätám na svoju prvú návštevu Západu, keď som na prestupnej vlakovej stanici v Mainzi videl na parkovisku dvadsať nablýskaných mercedesov. (Úsmev) Cítili sme ten obrovský rozdiel a viem si predstaviť, že to mnohých zmiatlo, veď kto by nechcel patriť k takémuto spoločenstvu. Ale koľkým sa to naozaj podarilo? Koľkí sa držia na ceste úspechu?

Dnes je ale problém hovoriť o úspechu Západu, pretože sa oslabuje jeho konkurencieschopnosť a sociálna politika sa otriasa v základoch. Rovnako si myslím, že západná časť Európskej únie má k stredoeurópskym a východoeurópskym krajinám koloniálny postoj, čo dokazuje tým, že nepotrebuje našich výrobcov, ale iba naše spotrebiteľské trhy.

Je to v súčasnosti ešte stále tá istá Únia, do ktorej sme vstupovali a v tom období prinášala mier a prosperitu? Namiesto rozmachu dnes máme vysoké ceny energií a všemožné regulácie, namiesto mieru máme nábeh na konflikt s jadrovou veľmocou...

Myslím si, že tento vplyv je výsledkom americkej politiky. Aj USA aj západná Európa mali a majú iný kapitalizmus. Každý čerpal z iných zdrojov. Európa nebola zaťažená zbrojením, túto nemilú povinnosť prenechala okupačným armádam z roku 1945. S tým, že sa bude Únia venovať len biznisu a spomínanej prosperite a Spojené štáty vojenskej ochrane EÚ.

A teraz vidíme, že sme sa aj týmto stali vazalským štátom USA. Stratili sme lacné ruské suroviny a dnes ich nakupujeme násobne drahšie. Zbrojársky priemysel sa v zmysle havlovskej humanistickej politiky v EÚ „vyčistil“.

Európska únia vytvorila jedno skutočne ľudské spoločenstvo s vysokým sociálnym štandardom, no v súčasnosti sa to zauzľuje. Amerika využívala silu svojej armády a používa Európsku úniu na udržanie vlastnej hegemónie.

Rovnako otázku rozširovania EÚ vždy najprv posudzovalo NATO, a ak to posúdili pozitívne, tak sa to potom aj schválilo. Neradi o tom hovoríme, ale Únia nebola tiež celkom autonómna a mala skôr charakter americkej kolónie.

Kde to má korene?

Studená vojna priniesla na politickú scénu aj nové zbrane, ktoré nemuseli fyzicky likvidovať nepriateľa. Ich cieľom bolo zmeniť ho iba zvnútra. Americká a britská hudba v 60. rokoch, filmy, autá či spôsob života sa stali nástrojmi boja Spojených štátov s vtedajším Sovietskym zväzom. Musíme priznať, že ZSSR vyšiel z týchto porovnaní horšie.

Práve tieto soft zbrane zmiatli aj generálneho tajomníka sovietskych komunistov Michaila Gorbačova a prispeli k pádu ZSSR.

Dnes je v tom však paradox tejto našej ochoty nechať si nad sebou rozprestrieť americký ochranný dáždnik. USA nás nechávajú znášať dôsledky ich zlých rozhodnutí, pritom v roku 2008 to bol Nicolas Sarkozy s Angelou Merkelovou, ktorí Spojené štáty varovali pred rozširovaním NATO ako vojnotvornou ideou. Momentálne je to naopak, Američania cúvajú z Ukrajiny, kým naši lídri sú ochotní bojovať do posledného Ukrajinca.

Americký obranný dáždnik sa rozvinul v inej dobe, teda po porážke Nemecka víťaznými mocnosťami. Zámerom americkej pomoci bolo urobiť z Nemecka výkladnú skriňu Západu a to malo za následok, že okupačné armády sa zmenili na ochrancov spriateleného Nemecka.

Podobnú radikálnu zmenu možno nájsť aj dnes, keď porovnávame obranné stratégie Joea Bidena a Donalda Trumpa. Absolútne dve odlišné doktríny. Z nepriateľa Ruska sa začína formovať obchodný partner a z dlhoročného európskeho spojenca neschopný lúzer.

Geopolitického narcizmu?

Určite, program Donalda Trumpa (MAGA) nesie silné znaky osobného megalomanstva. Všetko, čo urobí a povie, je vždy veľké, úžasné, skvelé...

Šokujúce nápady na uzurpáciu Grónska alebo Kanady však nemusia zostať iba prázdnymi výkrikmi, ale môžu sa reálne zmeniť na projekty, ktoré môžu byť zárodkom nových vojen.

V domácom biznise vás považujú za zaujímavý zjav aj tým, že sa myšlienkovo hlásite k tomu, že ste socialista. Píšete do ľavicového Nového Slova, tri vaše texty sme uverejnili aj v konzervatívnejšom Štandarde, čo zrejme vypovedá o paradoxoch dnešnej doby...

Zabúdate dodať, že sa všade podpisujem ako konzervatívny socialista. (Úsmev) V mojom prípade to na prvý pohľad môže pôsobiť až absurdne.

V bežnom význame sa komunisti a socialisti považujú za tých istých ľudí, ktorí sa pozerajú ďaleko do budúcnosti, kde vidia radostné červené zore a šťastie pre všetkých. Takýchto ľudí považujú za rojkov a naivných ľudí či nebezpečných teroristov, ktorí chcú zmeniť svet.

Príťažlivosť socializmu pre mňa však spočíva v jeho etike práce, pretože iba v práci sa môžeme prejaviť ako tvoriví ľudia.

Práca je legitímny prostriedok, ktorý môže viesť aj k spoločenským a majetkovým rozdielom. Samozrejme, do takejto diferenciácie môžu často vstupovať aj náhodné príčiny, akými sú šťastie, náhoda, znalosti, vzdelanie, chytrosť či odvaha. A preto je pre mňa mravne aj politicky prijateľné, že existujú v spoločnosti majetkové rozdiely, čo znamená, že nie som zástancom toho, že všetci musíme mať rovnaký príjem a rovnaký majetok.

Práve v tomto postoji sa líšia socialisti od komunistov. To, čo považujem na socializme za významnú hodnotu, je, že prostredníctvom štátu môže obmedziť superbohatých ľudí, ktorých bohatstvo vzniká už len z veľkosti ich majetku. Obmedzenie superbohatých považujem za prijateľné, pretože sa pred nimi musí spoločnosť brániť, lebo takýto ľudia majú schopnosti aj možnosti kúpiť si parlamenty a vlády. Výsledkom takéhoto podnikania je, že sa zmocnia štátu a chcú ho riadiť ako korporátnu firmu, ktorá im bude prinášať väčšie zisky.

Pred takýmito superboháčmi by sa mala mať každá spoločnosť na pozore.

Keď ale pozeráte na štandardy Bruselu, čo hovoríte na tento typ socializmu ako konzervatívny socialista?

Prívlastok konzervatívny má v mojom prípade vyjadriť, že nezdieľam názory eurosocialistov, a najmä ich koncentráciu na minority a kultúrne vojny.

Nie je problém najmä v tom, že moderný socializmus vymenil pracujúceho človeka za nový proletariát, dúhový a transgenderový?

Progresivistickým koncepciám chýba analýza ekonomického stavu spoločnosti.

Marx postavil svoju víziu na ekonomickom determinizme, teda že správanie ľudí je odvodené z výrobného procesu. Podľa rakúskeho ekonóma Schumpetera budú ale ekonomické tlaky stále klesať. [Joseph Alois Schumpeter bol ekonóm rakúskej školy, prišiel s konceptom „kreatívnej deštrukcie“ inovácií v biznise, ale varoval aj pred tým, že vo vysokej fáze sa kapitalizmus môže transformovať na socializmus, pozn. red.]

Kapitalizmus sa historicky aj reálne vyvíja a mení. Ak sa pozrieme na čínsky komunistický sen, ktorý získal šokujúce rozmery, musel modifikovať aj Marxovu teóriu kapitalizmu.

Schumpeter je z tohto pohľadu veľmi zaujímavý. Jeho názor, že kapitalizmus má v sebe tendenciu, že súkromné firmy sa menia na veľké korporácie, čo má za následok, že kapitalizmus začína strácať svojho nositeľa, teda kapitalistu. Preto sa musí tento systém modifikovať.

Kapitalizmus je založený na vlastníctve výrobných prostriedkov kapitalistom a na jeho možnosti voľne nakladať so svojimi aktívami. Rozlišuje vlastníctvo majetku na materiálny majetok a nemateriálny majetok, ktorý predstavujú akcie. Hybnou silou tohto typu kapitalizmu sa stávajú finančné inštitúcie a banky, ktoré však už reálneho kapitalistu nepotrebujú. Jeho úlohu preberajú manažéri v správnych radách, ktorí spravidla nie sú vlastníkmi korporácie. Paradoxne, jej vlastníkmi sú tisíce či milióny malých akcionárov.

Na svete existujú rozdielne kapitalizmy, a to nielen medzi USA, Čínou a Ruskom, ale aj v rámci EÚ. Podľa môjho názoru je pomerne veľký rozdiel medzi britským a nemeckým kapitalizmom. Rozdiely závisia od toho, ktorá krajina má viac socializmu a sociálnych politík.

Najviac socializmu má podľa môjho názoru Rakúsko, ktoré by sme azda mohli vyhlásiť za socialistickú krajinu. Nie je to náhoda, pretože socialisti boli takmer v každej rakúskej vláde.

Viackrát som navštívil rakúskych vinohradníkov, ktorí žili slušne, ale bolo na nich vidieť, akí sú zrobení. Jednoducho, za vysokú životnú úroveň je potrebné zaplatiť aj tvrdou prácou. Zdá sa mi, že túto socialistickú rovnicu sú Rakúšania stále schopní akceptovať a udržiavať.

V mnohých západoeurópskych krajinách sa už podarilo naplniť idey socializmu, teda odstrániť materiálnu chudobu a zabezpečiť vysoký stupeň sociálneho zabezpečenia občanov. Vysoký materiálny štandard môže dosiahnuť väčšina rakúskych občanov preto, že majú reálny prístup k vysokým mzdám.

Rakúsko aj Nemecko dosiahli túto úroveň aj vďaka nízkym nákladom na obranu, čím vznikali v týchto krajinách prebytky, ktoré mohli poskytovať rôznym minoritám, ktorých podiel na týchto výsledkoch je sporný. Marx vo svojich analýzach postavenia robotníckej triedy v Anglicku, a najmä z jej biedy, videl iba jednu cestu, a tou bolo nastolenie diktatúry proletariátu.

Socialisti si osvojili Marxov program, teda odstránenie biedy, no odmietli násilné uchopenie moci a nastolenie diktatúry proletariátu, čím fakticky uznali užitočnosť kapitalizmu s jeho vlastníctvom výrobných prostriedkov a trhom.

Socialisti sú dôležití aj dnes pri hodnotení politickej scény, pretože odmietli kodifikovať nejaké konečné spoločenské ciele svojej politiky, čo dnes prevzali progresivisti, ktorí na báze ľudských práv, globalizmu a humanizmu projektujú ciele globálnej spoločnosti.

Tomu sa snažíte vyhnúť vo svojom biznise?

Akciovka United Industries má vo svojom portfóliu päť fabrík, ktoré produkujú reálne statky, a nerád by som sa v tomto zmenil. Nerád by som sa stal nejakým špekulatívnym kapitalistom, ktorý sa stará o nejaké dynamické fondy, kde na vás skáču čísla, rast či pokles o päť percent, osem percent. Toto nepovažujem za podnikanie. Patrím k desiatej generácii vinohradníkov z Modry, ktorí vždy pracovali s pôdou.

Keď si čítam Schumpetera, hovorí mi z podnikateľskej duše. Aj ja si myslím, že kapitalizmus bez kapitalistu nemôže existovať, a preto sa musí zmeniť na nejaký štátny kapitalizmus, respektíve socializmus.

Pod kapitalistom teda myslíte tvorcu reálnych produkčných hodnôt na rozdiel od „tvorcu“ abstraktných rastových percent vo fondoch?

Presne tak. Ale to má aj svoju vlastnú psychológiu. Vo vlastnom biznise sa angažujete aj citovo, čo znamená, že sa musíte zaujímať aj o zamestnancov a ich problémy, potrebujete sa zaujímať o obchod, o legislatívu. Dnes u akcionárov veľkých spoločností tento emocionálny rozmer chýba.

Obrovské korporácie vlastní množstvo malých akcionárov bez emocionálneho zväzku s vlastníctvom. Jediné, čo ich zaujíma, je rast či pokles hodnoty ich akcií. Myslím si, že od týchto anonymných akcionárov je už veľmi blízko k štátnym korporáciám.

Tieto nadnárodné korporácie sú často silnejšie ako menšie štáty a svojou silou dokážu presadzovať vlastný záujem nad záujem štátu. Je z toho taký Leviathan.

Áno. Ale Schumpeter nechápe tohto Leviathana ako čosi zlé, zdôrazňuje aj význam transferovej zložky.

Adam Smith ako zakladateľ modernej liberálnej ekonómie paradoxne zdôrazňuje jednu dôležitú reguláciu, bez ktorej kapitalizmus ani nemôže existovať – a tou je nevyhnutnosť protimonopolných inštitúcií. Tie zabránia tomu, aby trh ovládol moloch a potom aj štát. Nesmerujeme však dnes práve k tomuto?

Premenu malých kapitalistických firiem na globálne spoločnosti diktuje aj vnútorná logika kapitalizmu. Zoberme si napríklad BlackRock. Ten spravuje majetok, ktorý je väčší ako štátny rozpočet USA.

To nám možno odpovedá na paradox, prečo veľkopodnikatelia v Davose bojujú za kadejaké socialistické regulácie, ktorými si síce zvýšia dane, ale zároveň likvidujú nové mladé šťuky v rybníku, ktoré by ich mohli potenciálne ohroziť.

Veľkopodnikatelia v Davose nebojujú za socialistické regulácie, ale iba za svoje.

Je zvláštne, že dnes sa proti takýmto skupinám dokážu postaviť iba farmári. Francúzski, slovenskí či nemeckí farmári (...), spojení spoločnou poľnohospodárskou politikou EÚ, majú spoločné problémy a ide o ich existenciu. Zamestnanci Volkswagenu, Toyoty či Samsungu stratili možnosť spájať sa za svoje požiadavky. Táto možnosť reálne zostala už iba poľnohospodárom.

Pred niekoľkými rokmi sme tu mali veľkú vzburu farmárov a teraz, keď im majú znížiť subvencie o miliardy eur a otvoriť Európu pre tovary z Južnej Ameriky, možno očakávať, že to nebude také jednoduché. Som však veľmi skeptický k požiadavkám farmárov, pretože pýtať si peniaze od Únie nemá zmysel, lebo už žiadne nebudú.

Paradoxne, farmári sú jediní, ktorí sa dokážu postaviť proti rozhodnutiam EÚ, pretože majú svoje vlastníctvo, svoje traktory a pôdu a sú existenčne ohrození. Ich vlastníctvo nie je rozriedené, a preto sa dokážu mobilizovať.

Kým sa dostaneme hlbšie do geopolitiky, prejdime ešte niekoľkými otázkami niektoré vaše biznisové aktivity. Vy ste sa z vinohradníka stali developerom, v areáli bývalého trnavského cukrovaru budujete veľký retailový projekt. Prečo ste sa dali na túto dráhu?

Odpoveď na túto otázku vlastne kopíruje celý môj kariérny príbeh, ako som sa z vinohradníka a pôvodne sústružníka, bývajúceho v paneláku, dostal k majetku. Kedysi som sa v „kupónke“ zúčastnil privatizácie a koncentroval som sa najmä na cukrovary. Akcie týchto cukrovarov boli silne podhodnotené, pretože všetci si mysleli, že táto páchnuca industria nemá budúcnosť. Mimochodom, mnohí Trnavčania mi dnes hovoria, že im chýba ten puch hnijúcej repy. (Úsmev)

Napokon sa mi podarilo vytvoriť skupinu, ktorá mala vo svojich rukách 62 percent výroby cukru na Slovensku. Po rokovaniach s protimonopolným úradom sme museli znížiť náš trhový podiel výroby cukru. Po zvážení dôsledkov pre náš biznis som odpredal celú divíziu nemeckému Nordzuckeru. Bola to dobrá a tvrdá škola. Svoj podiel som im predal za 500 miliónov vtedajších korún, ktoré som reinvestoval do nákupu spoločností a pozemkov.

Po trnavskom cukrovare mi dnes ale zostal prázdny areál a developerčina bola najlepší spôsob, ako ten priestor pre Trnavu zrevitalizovať. 

Okrem toho ste investovali aj do projektu „lietajúceho auta“. Ako ďaleko je dnes nový projekt Štefana Kleina AirCar?

S profesorom Kleinom sme už dávno robili prezentáciu pre Číňanov. Chodím do Číny už dvadsať rokov, celkom ma zaujala. Ale viac ako mrakodrapy ma zaujal najväčší čínsky filozof Konfucius. Jeho filozofiu považujem za veľmi modernú. Keďže v Číne je najväčším hendikepom čínština, dal som môjho syna študovať do Číny.

Hľadali sme tam priestor pre naše víno. Máme v Číne rozpracovaný projekt veľkého vinárskeho závodu. Hlavným investorom je majiteľ miestnej rafinérky. Aj sa nám celkom darilo, pred covidom sme tam dodávali okolo stotisíc fliaš. Po pandémii sa to však zosypalo a začíname odznova...

...akože obchodovať s Číňanmi.

Áno, čínsky biznis je skutočne ťažká potrava na podnikanie. V Číne sa musíme prispôsobovať miestnym zvyklostiam a pochopiť miestnu kultúru, vrátane tej biznisovej. Napriek tomu ma Čína zaujala svojou históriou a ochotou tvrdo pracovať.

Podnikáte aj na Ukrajine, vaša Protetika na ortopedické pomôcky tam má fabriku na výrobu protéz. Údajne ste slovenskej vláde ponúkli, že ak nechce posielať na Ukrajinu zbrane, nech posiela aspoň protézy. Ako reagovali?

Žiadna odozva. Ani len zo slušnosti.

Tie zbrane tam však napokon dodávame, hoci na komerčnej úrovni.

Hovorí sa, že sa v tom angažujú aj slovenské spoločnosti. My sa nezaoberáme týmto trhom, a preto k tomu neviem zaujať žiadne stanovisko.

Ako sa dnes podniká na Ukrajine?

Podnikáme tam viac ako dvadsať rokov a pracuje pre nás 105 ľudí. Štyria naši zamestnanci sa už z frontu nevrátili. Skúšali sme možnosti, ako maximalizovať dosah našich produktov pre ľudí, ktorí to dnes veľmi potrebujú. Protetika však nemá na to, aby sme ich dávali zadarmo. V Protetike vyrobíme tisíc protéz ročne, ale pokojne by sme zvládli aj desaťtisíc, potrebovali by sme na to ale nejakú podporu od štátu na nové linky a merné miesta po Ukrajine. Máme tam infraštruktúru a radi by sme ju poskytli na prospech trpiacim ľuďom.

Ste jeden z mála podnikateľov, ktorí už roky verejne upozorňujú na vplyvy pokračovania západnej politiky riešiť konflikt Ukrajiny s Ruskom výlučne vojenským spôsobom. Dôsledky tejto politiky pre Ukrajinu sú už známe, ako to však pocíti ich domáca ekonomika a hospodárstvo? Pozviechajú sa z toho podľa vás?

Je to obrovská krajina a dostala „hrozne na frak“. My sme revolúciu v deväťdesiatych rokoch tiež prežili v istej naivite, ale mali sme isté záruky Západu. V prípade Ukrajiny to však bolo od Západu oveľa horšie. Samitom NATO v Bukurešti v roku 2008 vložila Aliancia nohu do ukrajinských dverí.

Ukrajina bola v zložitejšej situácii ako napríklad Slovensko. Ukrajinské politické elity mali predstavu, že vstup do EÚ bude zadarmo, a všetko sa pokryje z peňazí EÚ a USA, a budú sa mať konečne dobre. Tieto predstavy sa ukázali ako falošné.

Dnes je iba jediné východisko. Treba poctivú kapituláciu Ukrajiny, čo znamená, aby Ukrajina aj Rusko, vyložili svoje karty a povedali si, čo ďalej s touto krajinou. Niektorým veciam sa nedá rozumieť. V decembri schválili nejaký hlúpy zákon, že ruský jazyk nebude požívať žiadnu medzinárodnú ochranu. V Kyjeve je 400 poslancov a z toho 40 hovorí po ukrajinsky. Všetci ostatní hovoria po rusky. Musíme sa vrátiť k nejakému realistickému uvažovaniu. To si ale vyžaduje poctivú kapituláciu.

Európski lídri však žiadajú a vyhlasujú, aby kapitulovalo Rusko. Vraj neuhnú. Žiadajú napríklad reparácie víťaznej mocnosti a podobne, čo sú kapitulačné podmienky.

Myslím si, že aj kolektívny Západ sa vyvíja a od extrémnych požiadaviek už upustil. Dnes už je vyrovnaný s tým, že vstup Ukrajiny do NATO a EÚ nie je v súčasnosti na programe, a rovnako je vyrovnaný s tým, že rozširovanie hraníc na východ sa zastaví. Keďže vojenské výsledky ukrajinskej armády sú nepresvedčivé, Únia aj Spojené štáty žiadajú, aby Ukrajina odstúpila minimálne dvadsať percent svojho územia.

Napokon, nie je to žiadne tajomstvo, že je niekde stratených 45 miliárd eur zo západnej pomoci, ktoré sa kdesi povaľujú kdekomu po pivniciach, čo vážne podlomilo dôveru USA aj kolektívneho Západu. Celá politika Západu je v tomto kontexte nemravná, pretože hecovať do vojny, sľubovať a potom nesplniť je eticky neobhájiteľné.

To sa však dnes považuje za jedinú morálne správnu politiku. Títo protifašistickí podporovatelia Ukrajiny sú vraj nositeľmi dobra a nepripúšťajú debatu. Stáva sa z toho už fanatizmus. Nie je ale problém v tom, že sme akosi priľahko uverili propagande o tom, že záujem Západu a záujem Ukrajiny je to isté? Pritom záujmom Západu bolo oslabovať Rusko použitím Ukrajiny ako baranidla bez ohľadu na to, čo z tej Ukrajiny zostane...

Presne tak. To je tá Brzezinského teória, že ak Rusku vezmeme Ukrajinu, Rusko sa ocitne na kolenách. Chyba je aj v médiách. Ja píšem texty tak, ako to vidím, a, samozrejme, nemôžem garantovať, že mám vždy aj pravdu. Ale beriem to tak, že právo na vlastný názor sa stále, napriek množstvu problémov na Slovensku, ešte rešpektuje. Kto však organizuje to, že všetky médiá píšu rovnako a šíria optimizmus, tak na túto otázku, priznávam sa, nemám odpoveď.

Tak to naozaj netuším, ale tiež si tú otázku kladiem už roky...

Zdá sa, akoby politická jednota v našich masmédiách bola organizovaná niekde v iných krajinách.

Keď ste načrtli toho Brzezinského, jeho základná téza spočívala v tom, že ak Európa (najmä Nemecko) bude spolupracovať s Ruskom a silný nemecký priemysel dostane lacné energonosiče, v Euroázii vyvstane pre USA silný mocenský súper. A tomu treba zabrániť, keďže to protirečí Monroeovej doktríne o tom, že na západnej pologuli nesmie USA vyrásť rovnocenný mocenský súper. To nám dáva odpoveď na logiku amerického postoja k Nord Streamu a zrejme aj vysvetľuje, prečo zrazu „sám od seba“ vybuchol.

V Európe sa im síce podarilo vytvoriť fanatickú až rasistickú nenávisť voči Rusku, ale Američania sú pripravení všetky výhody vyplývajúce zo spolupráce s Ruskom prevziať k sebe a nadviazať na obchod s Ruskom v rámci „stabilizovania situácie“ v Európe, o ktorej hovoria vo svojej novej bezpečnostnej stratégii.

Myslím si, že najväčšou tragédiou rusofóbov je to, že raz bude Európa vzhliadať k Rusku. Tak to objektívne musí skončiť. Nemôžeme sa predsa dnes, keď sa dávajú do popredia štátne záujmy, orientovať na Ameriku, ktorá nás stokrát opľuje a ešte nás bude nútiť, aby sme u nej nakupovali drahšie suroviny. Európa sa napokon musí spojiť s Ruskom, pretože tento geopolitický priestor nemôžeme odmietnuť, zvlášť ak k nemu patríme.

Britský politológ Richard Sakwa hovorí o tom, že príchod multipolarizmu sa už nedá zvrátiť. Západ však v rámci svojho márneho boja za zachovanie svojich pozícií koná chybne skôr zo strachu, že vo svete bude aj iná mocnosť, ktorú neovláda...

Nová americká obranná stratégia podľa Donalda Trumpa hovorí o tom, že USA odmietajú byť hegemónom sveta, ale nie preto, že by to nechceli, ale preto, že na to už nemajú. Jadrové zbrane má dnes takmer každý významný hráč svetovej politiky.

Tradičnú blokovú politiku zo Studenej vojny, teda prísneho rozdelenia sveta na dobro a zlo, s patričnými morálnymi imperatívmi, spravidla realizovanými vojensky, pestuje dnes skôr Západ. Politický Východ však chce novú bezpečnostnú architektúru rešpektu v ich nárazníkových zónach (Ukrajina alebo Tichomorie), ale inak sa tvária, že chcú spolupracovať na mierovej vízii. Nie je to aj havlovská vízia, ktorá po roku 1989 hovorievala, že neslobodno stotožňovať Sovietsky zväz a Rusko, ale prichádza nová doba spolupráce s Ruskom?

Nie som si istý, či to Havel aj chápal...

V súčasnosti sme zdesení, že by Západ v nejakej časti sveta nemal mať hlavné slovo, ale fakt je, že unipolarizmus sa skončil. Tá hrozba z Ruska a Číny sa pestuje inštinktívne. Podľa vás sa nemusíme báť?

Ani mi to nenapadlo. Žil som v socializme, poznám Čínu, poznám Západ. Mám istý hlbší ponor do tejto novej doby. Iste, mala by byť nadnárodná organizácia, kde sú rovnaké pravidlá, ale to nebude fungovať nikdy. Ten, kto vládne, si urobí „lepšie pravidlá“. Myslím si, že Svetové ekonomické fórum v Davose je ale nebezpečnejšie ako Rusko. Mám z neho a z jeho progresivizmu väčšie obavy ako z Ruska alebo z Číny. Podľa nich by nám stačila na zemeguli jedna miliarda ľudí. Čo by sme však s tým zvyškom mali urobiť, nie je známe. Chytajú ma z podobných vízií obavy, akoby to bol nejaký nový fašizmus.