Z mocenského hľadiska je prevzatie Grónska pre USA oveľa menšou výzvou ako vytvorenie proamerickej vlády vo Venezuele, čo teraz Washington skúša, alebo zvrhnutie iránskeho režimu, od čoho radšej nakoniec upustil.
Okrem nepravdepodobnej možnosti použitia sily proti Európanom by americký manéver nepredstavoval ani také hrubé porušenie medzinárodného práva, akými sú únos venezuelského prezidenta, nevyprovokovaný útok na Irán či vojenská podpora izraelským masovým zločinom voči Palestínčanom.
Tak prečo ten rozruch?
Západná Európa na nič podobné nie je zvyknutá. Prvýkrát čelí doma americkému imperializmu, ktorý tak dobre poznajú v Latinskej Amerike či na Blízkom a Ďalekom východe, ale ktorý sama na vlastnej koži zatiaľ nespoznala.
Situáciu robí zvláštnou aj skutočnosť, že USA z pozície hlavného garanta európskej bezpečnosti hrozia silou jednému zo svojich najlojálnejších chránencov. Táto bizarná situácia môže mať pozitívny výsledok, ak si Európania vďaka Donaldovi Trumpovi uvedomia, že éra americkej hegemónie, ktorá bola pre nich výhodná, sa skončila a s ňou aj NATO, jej hlavná vojenská inštitúcia.
Grónsko ako faktor geopolitickej rivality
Hoci má Európa oprávnený dôvod cítiť sa dotknutá, nie je dôvod veci preháňať. Američania svojím spôsobom završujú dekolonizáciu západnej pologule. Dánsko je dnes v podobnej situácii ako Španielsko pred 130 rokmi. Vtedy mali Američania zálusk na zvyšky španielskeho koloniálneho panstva v Karibiku. Keď Španielov vypudili, obyvateľov Kuby a Dominikánskej republiky čakala namiesto slobody buď priama americká nadvláda, alebo ekonomická kolonizácia spravovaná bábkovými režimami.
Ani Grónčania nie sú spokojní s existujúcou dánskou nadvládou. Etnicky, jazykovo či geograficky majú s Dánmi menej spoločného, než mala Kuba so Španielskom. Grónčania nestoja ani o americkú nadvládu, ale ich sloboda voľby bude mať pomerne úzke hranice. Ak Američania do ostrovanov dostatočne investujú a dajú im rozumnú mieru autonómie, miestni im síce nemusia otvoriť svoje srdcia, ale nakoniec ich môžu vnímať ako najmenšie zlo.
Nie je potrebné Dánov ľutovať, že zrejme prídu o posledné zvyšky svojej niekdajšej koloniálnej ríše. Ich samotných to však môže mrzieť o to viac, že pre Američanov robili všetko, čo im na očiach videli. Nielenže im po druhej svetovej vojne dali Grónsko k dispozícii, ale napríklad pomáhali americkej NSA odpočúvať komunikáciu európskych lídrov.
Slávna aféra amerického odpočúvania mobilu nemeckej kancelárky niesla dánsku stopu. Asi čakali trochu vďačnosti, ale azda nevedeli, ako vyzerá výplata za službu atlantickej veľmoci? Mohli sa informovať v Saigone, Kábule, Bagdade či dnes v Kyjeve.
Smiešna európska reakcia
Európa reaguje so sebe vlastnou smiešnosťou. Päť severských štátov a tri veľmoci vysielajú na sever niekoľko desiatok vojakov. Ale aby Washington nehnevali, tvrdia, že prišli ostrov chrániť pred Ruskom a Čínou.
Európania dobre vedia, že sa sami nevedia postarať o vlastnú bezpečnosť. Preto na rozdiel od Rusov, Indov alebo Číňanov nedokážu s Trumpom diskutovať ako rovný s rovným. Teraz chcú Washingtonu ukázať, že ubránia vzdialené Grónsko? Alebo chce táto osmička demonštrovať európsku nezlomnosť voči USA?
Aj Trump reaguje po svojom a nezlomnej osmičke pohrozil clami.
Prečo NATO končí
Keď európske mocnosti táto hra na vojakov prejde, mali by si uvedomiť, že koniec NATO nie je varovaním v prípade amerického prevzatia Grónska, ako hovorí dánska premiérka, ale skutočnosťou, ktorá už nejaký čas platí.
NATO skončilo v okamihu, keď sa základné bezpečnostné záujmy USA oddelili od európskych. Môže síce ďalej existovať ako inštitúcia, ale v skutočnosti stratilo obsah aj základnú funkciu, preto je aj jeho udržiavanie pri živote nebezpečné.
Kedy to rozdelenie nastalo? Možno keď bývalý americký prezident Barack Obama ohlásil zahraničnopolitický obrat k Ázii. Do Washingtonu vtedy písali rôzni Havlovia, Vondrovia, Schwarzenbergovia, Káčerovia, Bútorovia, Demešovia, Kováčovia a ďalší vyčítavé listy, že na Európu zabúda. Alebo ešte skôr, keď jeho predchodca George W. Bush začal inváziu do Iraku za potlesku oných stredoeurópskych predstaviteľov, ktorú tá rozumnejšia časť Európy odmietla?
Onen moment atlantického delenia však zrejme nastal už s koncom studenej vojny, keď realisti usúdili, že sa NATO malo buď rozpustiť, alebo transformovať, a ono sa namiesto toho začalo rozširovať.
Neskorším dôrazným varovaním bola vojna na Ukrajine. Ruskú agresiu vyprovokovala administratíva Joea Bidena s Britmi. Anglosasi si to mohli dovoliť, pretože na východoeurópsku vojnu sa pozerajú ako na akýkoľvek iný regionálny konflikt, ktorý môže byť užitočný, pokiaľ ich priamo neohrozuje a súčasne vyčerpáva geopolitického rivala. Pre Európu však znamená táto vojna obrovskú záťaž a bezpečnostné riziko.
Ilúzia o nenahraditeľnosti NATO
Európania mali príležitosť povedať si vtedy, že európske a americké bezpečnostné záujmy sa zásadne líšia. NATO, ktoré malo kontinent pred vojnou chrániť, pomohlo vojnu vyprovokovať. Nemecko a Francúzsko ešte na prelome rokov 2021 a 2022 rokovali, akoby si to uvedomovali, a pokúšali sa o mier. Nakoniec však podľahli ilúzii o nenahraditeľnosti NATO a od USA prevzali politiku, ktorá bola v rozpore s ich základnými bezpečnostnými záujmami.
Potom sa vrátil Trump. Od prvého dňa dával najavo, že ho NATO zaujíma len ako zdroj príjmov amerických zbrojoviek a že geopolitické priority USA rozhodne nevidí v západnej ani strednej Európe, na ktorých obranu má NATO slúžiť. Európe predpísal nezmyselnú požiadavku obranných výdavkov vo výške päť percent HDP. Európska reakcia? NATO musí za každú cenu prežiť!
Súčasná grónska kríza má tú výhodu, že ani najfanatickejší zástancovia pokračovania amerického protektorátu nad Európou nemôžu tvrdiť, že USA konajú v európskom záujme. Vojnu na Ukrajine, vynútené nákupy predražených amerických zbraní a ďalšie škodlivé kroky sa im darilo podávať ako posilňovanie európskej bezpečnosti.
Paradoxne obsadenie Grónska poškodzuje európsky záujem oveľa menej, ale symbolicky je oveľa silnejší, pretože ide o stratu územia členského štátu NATO. Pokiaľ ani to Európu nepresvedčí o nutnosti ísť vlastnou cestou nezávisle od USA, potom si okolité veľmoci tento stratený pološialený kontinent medzi sebou nevyhnutne rozoberú.