Iránska ropa má svoj vlastný príbeh, ktorému treba rozumieť. Nie preto, že by dnes priamo ovplyvňovala cenu ropy, ale pretože jej tok, cena aj odberatelia sú určovaní geopolitikou oveľa viac ako trhom.

Historický zostup a súčasná pozícia

Zlaté časy iránskej ropy sú nenávratne preč. Ešte v roku 1974 patrilo Iránu tretie miesto medzi ťažiarmi čierneho zlata za USA a Saudskou Arábiou, ale pred Ruskom. Vtedajšia produkcia dosahovala viac ako šesť miliónov barelov denne. Dnešná produkcia iránskej ropy je zhruba na polovici tejto úrovne a zodpovedá asi štyrom percentám svetovej produkcie. To z Iránu robí strednú ropnú veľmoc spolu s Irakom, so Spojenými arabskými emirátmi, s Brazíliou a Čínou.

Špecifickosťou iránskej ropy sú nízke náklady na ťažbu. Odhaduje sa, že sa pohybujú okolo 10 dolárov za barel, čo je porovnateľné so Saudskou Arábiou. Na porovnanie, platí, že náklady na ťažbu americkej alebo kanadskej ropy sa pohybujú okolo 40 až 60 dolárov za barel. Ťažba iránskej ropy tak patrí k najlukratívnejším na svete, čo, naopak, nie je prípad Venezuely, kde sú náklady vysoké.

Irán má ďalšiu výhodu v rozmanitosti produkcie. Na jeho území sa totiž nachádzajú ložiská ako ľahkej, tak ťažkej ropy.

Iránsky príbeh ropného priemyslu však nie je iba o prírodnom bohatstve, technologických možnostiach a primeranej infraštruktúre. Zásadnou zápletkou sú americké sankcie na iránsky export, teda predovšetkým na iránsku ropu. Tu vstupujeme do politickej roviny príbehu. Zásadný rozdiel medzi prístupom administratívy Baracka Obamu a prvej administratívy Donalda Trumpa spočíval práve v politike voči Iránu.

Obama sa systematicky usiloval o zmiernenie sankcií výmenou za obmedzenie iránskeho jadrového programu, čo vyústilo do jadrovej dohody v roku 2015. Trumpova administratíva však v roku 2018 od dohody ustúpila a zaviedla prísnejšie sankcie vrátane obmedzení vývozu iránskej ropy.

V rokoch 2019 až 2020 sa export iránskej ropy prakticky zrútil. Krajina vyvážala iba približne 0,4 až 0,5 milióna barelov denne, čo zodpovedalo zhruba 16 až 23 percentám vtedajšej produkcie. Export tak predstavoval menej ako štvrtinu ropnej produkcie.

Tu vidíme, že otázka, koľko Irán aktuálne môže maximálne produkovať ropy, je ťažko zodpovedateľná. Irán totiž nemusí navyšovať nové ťažobné kapacity, pretože vie, že má problémy ropu predať. Ak by však padol režim a všetka iránska ropa by sa dostala na voľný trh, cena by mohla výrazne klesnúť za predpokladu, že by krajiny OPEC súhlasili s navýšením ťažobných limitov pre Irán. No nepredbiehajme.

Sobáš z rozumu

Iránsky režim však našiel východisko z krízy. Pomohla mu v tom váhavosť Bidenovej administratívy, ktorá síce formálne pokračovala v Trumpovej politike, ale USA sankcie fakticky nevymáhali. Irán tak mohol postupne rozvíjať obchodné vzťahy s Čínou.

Dnes 90 až 95 percent iránskej ropy smeruje do Číny. V roku 2024 doviezla Čína cez 533 miliónov barelov iránskej ropy, čo predstavuje asi 13 až 14 percent jej celkových dovozov ropy. Za posledné dva roky sa tak Čína stala štrukturálne závislá od iránskej ropy. Táto závislosť sa teraz ešte posilnila, pretože Venezuela už nebude dodávať svoju ťažkú ​​ropu do Číny. Práve Irán môže pre Čínu tento výpadok nahradiť. Pokiaľ by sa však tok iránskej ropy zastavil, bol by to pre Peking obrovský problém, a to hneď z niekoľkých dôvodov.

Spojenectvo Číny a Iránu sa často zjednodušene vykladá ako aliancia založená na spoločnom nepriateľovi v podobe Spojených štátov. Tento výklad je však nepresný. Čínsky komunistický režim je ideologicky aj inštitucionálne vzdialený iránskemu teokratickému systému a ich vzťah k USA sa líši ako intenzitou, tak povahou.

Pragmatizmus miesto ideológie

Zatiaľ čo Irán definuje svoje nepriateľstvo voči USA ako súčasť vlastnej identity a legitimity režimu, Čína k Washingtonu pristupuje prevažne pragmaticky. Spojené štáty sú pre Peking zároveň strategickým rivalom, kľúčovým obchodným partnerom aj zdrojom technologického tlaku. Konfrontácia je pre Čínu nástrojom, nie cieľom.

Rovnaký pragmatizmus sa prejavuje aj vo vzťahu Číny k Iránu. Peking sankcie formálne rešpektuje, aspoň natoľko, že do obchodu s iránskou ropou nepúšťa svoje štátne firmy. Tok ropy tým však nezastavil. Irán ponúka Číne dôležitú surovinu o sedem až dvanásť dolárov na barel lacnejšie, než je trhová cena. Čína následne spracováva iránsku ropu vo svojich rafinériách, pre ktoré je tento biznis životne dôležitý. Strata možnosti nakupovať lacno ropu z Iránu by predstavovala ťažkú ​​ranu pre čínsky rafinérsky priemysel.

Aj keby americká operácia bola nakoniec úspešná a iránsky režim by padol, nie je to záruka stability v regióne. Tu tkvie veľká slabina akéhokoľvek plánu na odstránenie súčasného režimu. Multietnické a multikonfesijné zloženie iránskej populácie je ako sud naplnený dynamitom. A keď k tomu pridáme, že tieto sudy ležia na obrovskom bohatstve v podobe čierneho zlata, pravdepodobnosť regionálnej explózie je veľmi vysoká.

To mimochodom vysvetľuje rezervovaný postoj okolitých arabských petromonarchií k akejkoľvek americkej intervencii. Pre nich by úspešná intervencia znamenala tlak na ceny ropy nadol, zatiaľ čo neúspešná by zvýšila riziko eskalácie od narušenia Hormuzského prielivu až po útoky na regionálnu energetickú infraštruktúru. V oboch prípadoch by náklady prevážili nad potenciálnymi ziskami.

Kým iránska ropa zostáva mimo otvoreného trhu, jej vnútorná kríza ceny výrazne neovplyvňuje. Práve preto by skutočný dosah bolo cítiť až vo chvíli, ak by sa tento stav zmenil.