Práve preto chýba bežným porovnaniam so západnými ekonomikami zmysel. Európske štáty vstupujú do obdobia spomaľujúceho rastu s vysokým zadlžením a štrukturálnymi deficitmi, a to aj bez akéhokoľvek sankčného tlaku. Porovnávať ich výkon s ekonomikami, ktoré dlhodobo fungujú v režime tvrdých obmedzení, znamená ignorovať zásadne odlišné štartové podmienky.
Krehké nadýchnutie
Iránska ekonomika v posledných rokoch ukázala pozoruhodnú odolnosť voči medzinárodným sankciám. Podľa Svetovej banky sa v rokoch 2023 až 2024 rast HDP celej krajiny zrýchlil na úroveň blížiacu sa k piatim percentám.
K tomuto ekonomickému vzopätiu silne prispieval ropný sektor, ktorý rástol tempom 14,7 percenta ročne. Rast zvyšku ekonomiky mimo ropy potom dosahoval 3,6 percenta a ťahal ho predovšetkým dynamicky sa rozvíjajúci sektor služieb.
Vlaňajšia dvanásťdňová vojna s Izraelom znamenala prakticky koniec tohto iránskeho ekonomického nadýchnutia. Medzinárodný menový fond odhaduje, že v roku 2025 bude hospodárstvo ázijského štátu stagnovať s rastom okolo 0,3 percenta. Výhľad na nasledujúce tri roky je obdobne skeptický. Irán nedosiahne rast ani dve percentá.
Vzhľadom na aktuálnu situáciu a prebiehajúce nepokoje, ktoré ekonomickú kondíciu ďalej zhoršujú, nebude veľkým prekvapením, ak sa krajina prepadne do recesie. Tá prichádza práve vo chvíli, keď stabilný rast začínal posilňovať dôveru v režim.
Ďalším veľmi zaujímavým makroekonomickým údajom je miera nezamestnanosti. Na prvý pohľad sa zdá všetko v poriadku. Iránsky trh práce pôsobí relatívne stabilne s nezamestnanosťou pod ôsmimi percentami. Tento obraz je však značne skreslený. Ekonomicky aktívna populácia dosahuje iba 40 percent. V krajinách Európskej únie sa miera participácie na trhu práce pohybuje okolo 70 až 75 percent, v Spojených štátoch presahuje 60 percent.
Na iránskom trhu práce je aj z náboženských dôvodov iba 14 percent žien v produktívnom veku. Navyše viac ako tretinu populácie tvoria mladí ľudia do 25 rokov, z ktorých mnohí študujú. A nezamestnanosť ľudí vo veku 15 až 24 rokov dosahuje viac ako 20 percent.
Iránska spoločnosť nie je taká konzervatívna, ako by sa mohlo zdať. Dávno sú preč časy, keď iránska žena mala v priemere štyri deti. Pri takej vysokej pôrodnosti bolo úplne bežné, že sa ženy na trhu práce nepodieľali. V Iráne však pôrodnosť už v roku 2001 klesla pod dve deti na ženu.
V roku 2012 sa vláda pokúsila masívne podporiť natalitu. Táto snaha mala len obmedzený účinok. Pôrodnosť síce v rokoch 2015 až 2017 mierne stúpla nad dve deti na ženu, ale neskôr sa znovu priblížila súčasným 1,7. V situácii, keď rodiny už nie sú početné, stráca Irán demografické vysvetlenie pre extrémne nízku ekonomickú participáciu žien a prichádza tak o významnú časť svojho ľudského kapitálu v produktívnom veku.
Vzdelanostná veľmoc v sankčnom režime
Iránska ekonomika má pritom jednu zásadnú odlišnosť od Venezuely či Severnej Kórey, s ktorými má spoločný sankčný režim. Irán disponuje výrazne väčším ľudským kapitálom a robustnejšou priemyselnou základňou.
Keď k tomu pripočítame perzskú kultúru dlhodobo orientovanú na rozvoj matematických a technických vied, neprekvapí nás nasledujúci údaj. V Iráne ročne promuje viac než 230-tisíc inžinierov. Krajina sa tak môže oprávnene radiť medzi inžinierske veľmoci a vo svetovom rebríčku nových inžinierskych absolventov drží piate miesto za Čínou, Indiou, Ruskom a Spojenými štátmi.
Na počty inžinierov možno nazerať technokraticky ako na prísľub budúcich technických inovácií. To je určite možné, ale pohľad je príliš úzky. Rast počtu inžinierov je možné interpretovať aj ako indikátor hlbokých spoločenských zmien.
Vysoký počet absolventov technických odborov ukazuje, že vzdelanie preniklo do širokých vrstiev spoločnosti a nie je výsadou úzkej elity. Dostupnejšie vzdelanie zvyšuje sociálnu rovnosť a zároveň posilňuje kognitívny potenciál celej spoločnosti.
Veľkým problémom, ktorý ani iránsky režim nedokázal vyriešiť, zostáva odlev mozgov. Viac ako 110-tisíc výskumných pracovníkov iránskeho pôvodu dnes pôsobí mimo svojej vlasti na zahraničných univerzitách a vo výskumných ústavoch.
Iránsku ekonomiku preto nemožno zredukovať ani na jednoduchý príbeh kolapsu, ani na dôkaz zlyhania modernizácie. Ide skôr o ekonomiku s vysokým ľudským a kognitívnym potenciálom, ktorá je nútená fungovať v režime dlhodobých obmedzení. Aj napriek týmto limitom v Iráne vzniká nová spoločenská vrstva mladých vzdelaných ľudí s technickým vzdelaním.
Budúca trajektória Iránu tak nebude závisieť iba od sankcií, makroekonomických ukazovateľov či prípadného vojenského zásahu zvonku, ale predovšetkým od postoja tejto novej vzdelanej generácie.
Kľúčovou otázkou zostáva, či bude dlhodobo ochotná akceptovať súčasný inštitucionálny rámec, ktorý ju izoluje od zahraničného kapitálu a obmedzuje jej ekonomické uplatnenie, alebo či začne otvorene požadovať jeho premenu smerom k otvorenejšiemu a priechodnejšiemu systému. V tomto zmysle stojí iránsky režim nielen proti Západu, ale predovšetkým proti vlastnej modernizovanej spoločnosti.
