Slovensko je svedkom mobilizácie študentských platforiem, ktoré sa rozhodli vstúpiť do verejného priestoru s veľkými slovami a ešte väčšími ambíciami. Platformy Študentstvo za Otvorenú Kultúru!, Študentská klubovňa v Žiline a nové hnutie s príznačným názvom Študentský protest ohlasujú demonštrácie v Bratislave a Žiline.
Deklarovaným cieľom je „ochrana demokracie, ľudských práv, environmentálnej zodpovednosti, zakotvenia v EÚ a NATO a diskurzu založeného na faktoch“.
Na prvý pohľad ide o ušľachtilé heslá, ktoré znejú ako univerzálny morálny kompas modernej doby. Pri bližšom pohľade sa však ukazuje, že nejde o hodnotovo neutrálnu obranu demokracie, ale o ideologicky vyhranený projekt, ktorý si demokraciu zamieňa s jediným povoleným svetonázorom.
Ten je – rovnako ako v minulosti – prekvapivo blízky starým známym schémam, iba v novom, pestrejšom obale.
November ‘89 nie je rekvizita
Organizátori protestov sa opakovane hlásia k odkazu Novembra ‘89. Práve tu je potrebné zastaviť sa a položiť si zásadnú otázku: čo vlastne tento odkaz znamenal? Odpoveď na túto otázku som hľadal u Henriety Hrinkovej, účastníčky vôbec prvého protestného pochodu študentov v Bratislave. Ten sa uskutočnil deň pred udalosťami v Prahe – 16. novembra 1989. Začal sa na dnešnom Hodžovom námestí a skončil sa pred budovou vtedajšieho ministerstva školstva.
Podľa Hrinkovej sa už pred novembrovými udalosťami medzi študentmi šírili myšlienky o nevyhnutnosti slobody prejavu, plurality názorov, právneho štátu a práva na spravodlivý súdny proces, ktorý nesmel byť zneužívaný na politické čistky – tak, ako to robil komunistický režim v 50. rokoch minulého storočia.
Rovnako dôležitá bola pre vtedajších študentov sloboda vierovyznania a úcta k hodnotám – národným, kultúrnym aj prírodným. „S týmito hodnotami sme 16. novembra 1989 vyšli do ulíc,“ pripomína Hrinková. Študenti vtedy volali po demokracii, slobodnom školstve bez ideológie a komunistického aktivizmu, po slobode politických väzňov, medzi nimi aj Jána Čarnogurského.
Toto je zásadný rozdiel oproti mnohým dnešným študentským aktivitám. V roku 1989 sa študenti postavili proti ideológii, nie za jej novú verziu. Študenti, ktorí vtedy vyšli do ulíc, bojovali proti totalitnému režimu, proti ideológii, ktorá si nárokovala pravdu, potláčala pluralitu názorov a vnucovala spoločnosti jediný „správny“ výklad reality.
Marxizmus-leninizmus bol systémom, ktorý trestal nesúhlas a povyšoval ideologickú poslušnosť nad slobodu myslenia. Dnešné študentské platformy síce používajú slovník slobody, no ich prax sa často nebezpečne približuje k tomu, proti čomu sa v roku 1989 bojovalo.
Kto dnes nesúhlasí s progresívnym chápaním ľudských práv, s rodovo neutrálnym jazykom či s aktivistickým výkladom demokracie, býva označený za spiatočníka, extrémistu alebo „hrozbu pre hodnoty“. Dialóg sa nahrádza morálnym nátlakom a pluralita názorov sa zužuje na súhlas s jedinou líniou.
Demokracia ako monopol jedného názoru?
Jedným z najčastejšie opakovaných tvrdení organizátorov je, že súčasná vláda ohrozuje demokraciu. Tento výrok sa však opakuje bez snahy o hlbšiu argumentáciu a bez rešpektu k základnému faktu: vláda vzišla z demokratických volieb.
Demokracia nie je stav, v ktorom vládnu vždy „tí správni“, ale proces, v ktorom sa moc mení na základe vôle voličov.
Ak časť spoločnosti odmieta výsledok volieb iba preto, že nezodpovedá jej hodnotovým preferenciám, nejde o obranu demokracie, ale o spochybňovanie jej samotnej podstaty. Protest je legitímnym nástrojom, no jeho morálne povyšovanie na jediný hlas „správnych hodnôt“ je problémom.
Demokracia totiž zahŕňa aj právo nesúhlasiť s progresívnym aktivizmom, ktorý miestami prerastá do fanatizmu, bez toho, aby bol človek verejne diskvalifikovaný.
Jednou z najvýraznejších myšlienok Novembra '89 bola kultúra prejavu. Hrinková otvorene hovorí, že od študenta, ako je Michal, známy pod prezývkou Muro, „naspídovaného nenávisťou, vulgarizmami a výkrikmi typu ,musia sa nás báť‘, by sa počas novembra študenti dištancovali“. Dohoda bola jasná: slušný dialóg.
Ukotvenie v EÚ a NATO ako ideologický bič
Ďalším motívom študentských iniciatív je zdôrazňovanie ukotvenia Slovenska v EÚ a NATO. Slovensko je členským štátom oboch zoskupení a dnes o tom neexistuje vážny politický spor. Problém nastáva v momente, keď sa tieto inštitúcie používajú ako ideologický štít, ktorým sa umlčiava legitímna kritika.
Konzervatívny a pronárodný postoj neznamená automaticky odmietanie medzinárodnej spolupráce. Znamená však dôraz na suverenitu, na právo štátu rozhodovať o vlastných kultúrnych, sociálnych a etických otázkach.
Ak sa EÚ stáva nástrojom presadzovania jednotného kultúrneho modelu – vrátane rodovej ideológie alebo redefinície základných antropologických pojmov –, potom je povinnosťou demokratickej spoločnosti viesť o tom otvorenú diskusiu. Nie ju potláčať nálepkami.
Disidenti vtedy a dnes
Študentské hnutie v roku 1989 sa postavilo na obranu nespravodlivo stíhaných disidentov, známych ako Bratislavská päťka – Jána Čarnogurského, Hany Ponickej, Miroslava Kusého, Ladislava Maňáka a Antona Seleckého. Boli prenasledovaní za „protištátne“ správanie, za to, že chceli položiť kvety na hroby obetí okupácie z roku 1968.
Henrieta Hrinková kladie dnes nepríjemnú, ale legitímnu otázku: mohli by dnes páni Čarnogurský alebo Selecký vystúpiť na študentskom proteste ako symbol disentu? Pravdepodobne nie.
Ich názory sú dnes pre časť mediálneho a aktivistického prostredia neprijateľné. Sú vytláčaní na okraj, ignorovaní alebo označovaní za „nebezpečných“.
To je alarmujúci signál. Protikomunistický disent predsa nemá byť oceňovaný iba vtedy, keď sa zhoduje s aktuálnou ideologickou líniou.
„Diskurz založený na faktoch“
Organizátori hovoria o diskurze založenom na faktoch. V praxi však často ide o fakty vytrhnuté z kontextu a interpretované výlučne jedným ideologickým smerom.
Otázky ako rod, identita, rodina alebo výchova detí nie sú iba technickými problémami, ale hlboko hodnotovými témami. Redukovať ich na „vedecký konsenzus“ bez pripustenia filozofických, kultúrnych a historických súvislostí je intelektuálne nepoctivé.
Používanie rodovo neutrálneho jazyka nie je neutrálne – je to politické gesto. Podpora podujatí, na ktorých sa propaguje LGBT ideológia a jej odnože, nie je apolitická kultúrna aktivita, je to jasné hodnotové vyjadrenie.
To samo o sebe nie je problém. Problémom je predstieranie, že ide o univerzálnu normu, ku ktorej sa má prihlásiť celá spoločnosť bez akejkoľvek diskusie.
Ikony progresívneho vzdoru
Tvárou týchto iniciatív sa stávajú mediálne preferované postavy, ako napríklad študent Simon Omaník, ktorý si vyslúžil obdiv za to, že nepodal ruku prezidentovi Petrovi Pellegrinimu. Takéto gestá sú prezentované ako akt odvahy, no v skutočnosti ide skôr o performatívny protest, ktorý polarizuje spoločnosť a zjednodušuje realitu na súboj dobra a zla.
Rešpekt k ústavným inštitúciám neznamená bezvýhradný súhlas s ich krokmi. Znamená však uznanie pravidiel hry. Ak sa z neúcty stáva cnosť a z provokácie morálny kapitál, spoločnosť sa neposúva k väčšej slobode, ale k hlbšiemu rozdeleniu.
Osobitnú pozornosť si zaslúži snaha vytvoriť celoslovenskú sieť študentov ochotných organizovať protesty. História nás učí, že mládež je často prvou cieľovou skupinou ideologických projektov. Idealizmus, túžba po zmene a prirodzený odpor k autoritám sú silnými motormi. O to väčšia je zodpovednosť tých, ktorí tento potenciál mobilizujú.
Otázkou zostáva, či sú študenti vedení k samostatnému kritickému mysleniu, alebo k preberaniu hotových názorových balíkov. Skutočná pluralita však vzniká tam, kde existuje priestor aj pre názory, ktoré nie sú v móde.
Študenti majú právo protestovať, organizovať sa a vyjadrovať nesúhlas. Ak však chcú vystupovať ako skutočná spoločenská sila, musia byť – slovami Hrinkovej – bdelí, ostražití a schopní pochybovať. Pýtať sa, či veci naozaj vidia v súvislostiach, z rôznych strán a či sa nestávajú nástrojom cudzích politických agend.
Čo potrebuje Slovensko
Slovensko nepotrebuje ďalšie importované kultúrne vojny ani prepisovanie vlastných dejín podľa aktuálnych trendov. Hrinková pomenúva progresivizmus ako snahu o pokrok „veľmi nešťastným až likvidačným spôsobom – agresívnym neomarxizmom“.
Charakteristickým znakom tohto prístupu je presvedčenie, že existuje iba jedno správne riešenie. Pochybovanie, kladenie otázok alebo upozorňovanie na reálne dosahy sú okamžite sankcionované nálepkami ako „dezolát“ či „nepriateľ“.
Slovensko potrebuje pokojný, vecný a otvorený dialóg o budúcnosti krajiny, ktorý bude rešpektovať jej historickú skúsenosť, kultúrnu identitu a demokratickú voľbu občanov.
Mať spoločného nepriateľa skrátka nestačí. Ak po jeho zmiznutí neexistujú kvalitné riešenia a schopní a múdri ľudia, spoločnosť sa môže ocitnúť v chaose a hodnotovom vákuu.
November 1989 nebol bojom za jednu ideológiu, ale za slobodu. Slobodu hovoriť, myslieť a nesúhlasiť. Ak chceme na tento odkaz nielen dlhodobo alebo zvykovo spomínať, ale z neho aj tu a teraz čerpať, mali by sme ho brániť v celej jeho šírke – aj vtedy, keď výsledkom nie je progresívny konsenzus, ale konzervatívna kontinuita.
To je skutočná skúška demokracie.