V komunitách, kde ľudia odkladajú návštevu lekára až na poslednú chvíľu, sú asistenti podpory zdravia často jedinou istotou. Pomáhajú pri pôrodoch, popáleninách aj vážnych ochoreniach a učia obyvateľov, že zdravie nie je luxus, ale základ na dôstojný život.
Zdravé regióny sú príspevkovou organizáciou ministerstva zdravotníctva a v rámci svojej činnosti realizujú národný projekt Zdravé komunity.
Zamestnávajú 335 asistentov podpory zdravia, pričom z deväťdesiatich percent ide o rómskych občanov, ktorí pomáhajú vlastným zorientovať sa v spleti zdravotníckeho systému.
V rómskych komunitách robia to, čo systém nestíha
Projekt vznikol už v roku 2003 na podnet jeho zakladateľky Ľubomíry Slušnej-Franz. Išlo o školiteľku pracovných zručností žien, ktorá pôsobila v mnohých obciach na východe Slovenska. Tá si všimla, že na školeniach sa zúčastňujú iba ženy z majority.
„Vybrala sa teda do osád a zistila, v akých vtedajších hrozných podmienkach tam ľudia žijú a že je tam veľmi zlá zdravotná situácia. Vymyslela projekt, do ktorého boli zapojení Rómovia bývajúci priamo tam,“ hovorí o začiatkoch dnes už úspešného, no verejne nenápadného projektu manažérka pre publicitu Zdravých regiónov Viktória Brezanská.
Spočiatku fungoval na dobrovoľníckej báze, no od roku 2016 je v gescii ministerstva zdravotníctva. Pôsobia vo viac ako 420 osídleniach po celom Slovensku. Na jednu asistentku pripadá približne dvesto obyvateľov.
Asistenti podpory zdravia nie sú zdravotníckymi pracovníkmi, nevykonávajú zdravotnícke úkony. Ide skôr o šírenie osvety zdravia, upevňovanie základných hygienických a zdravotných návykov, zdôrazňovanie potreby preventívnych prehliadok, asistenciu pri administratívnych úkonoch spojených s návštevou akéhokoľvek lekára či nemocnice.
Poskytujú aj prvú pomoc ešte pred príchodom rýchlej zdravotníckej pomoci, načúvajú zdravotným aj iným problémom obyvateľov a pôsobia ako hlavná komunikačná spojka medzi pacientom a zdravotníckym systémom.
Hladní po vzdelaní
Každý asistent podpory zdravia musí mať ukončenú povinnú školskú dochádzku a po nástupe do zamestnania absolvuje niekoľko druhov školení potrebných na svoju prácu.
Ide prevažne o kurz prvej pomoci, kurz nekomplikovaného pôrodu v domácom prostredí, fakty o životne dôležitých orgánoch, chronických ochoreniach, zdravom životnom štýle či hygiene.
Brezanská vraví, že noví zamestnanci , ktorí sa rozhodnú na túto cestu vydať, sú po vzdelaní doslova hladní. Za roky práce vidí, že ich účasť na vzdelávaní je skoro stopercentná a nie je im ťažko vycestovať na viacdňové školenia, ktoré obsahujú aj overovanie vedomostí.
„Viacero z nich si medzičasom doplnilo aj stredoškolské vzdelanie, pretože zistili, že ich to baví a napriek veľmi ťažkým podmienkam sú toho schopní. Ak majú podporu aj v rodine, je to jednoduchšie,“ objasňuje s tým, že vo väčšine rodín je vzdelanie zvyčajne na poslednom mieste. Najskôr musia zabezpečiť základné životné potreby.
Asistenti podpory zdravia musia byť podľa nej nielen preškolení, ale aj empatickí, potrebujú poznať životné podmienky v komunite, v ktorej žijú, je vhodné, ak majú určitú autoritu a prirodzený rešpekt a snahu rozvíjať spoluprácu s ľuďmi. Dôležité zároveň je ovládať slovenský a rómsky jazyk, prípadne maďarčinu alebo nárečie, ktorým sa v komunite hovorí.
Sú takzvanou predĺženou rukou lekára, pretože máloktorý z nich má priestor ísť do terénu. K nemu tak do ambulancie chodí asistent s tým, že pacienta sprevádza na vyšetrenie, dohaduje očkovania, preventívne a odborné vyšetrenia. Kontakt na nich má každý všeobecný lekár, ale majú ho aj odborníci či záchranky. Často sú asistenti ich prvou alebo aj jedinou voľbou v kontakte s pacientom.
Manažérka vraví, že mnohí obyvatelia vylúčených rómskych komunít musia pri stretnutí so zdravotníkmi prekonávať určité bariéry, pociťujú prirodzenú hanbu alebo obavu. Niektorí pochádzajú z prostredia, v ktorom majú nedostatok možností upraviť sa tak, aby sa cítili komfortne pred majoritou.
„Majú skúsenosti s nepríjemnými pohľadmi alebo poznámkami v priestoroch zdravotníckych zariadení. Prípadne majú veľmi negatívnu skúsenosť s komunikáciou alebo videli rozdiely vo vzťahu k nim a pacientom z majority. Aj preto zdravotnú starostlivosť odkladajú na poslednú chvíľu, keď je už neskoro,“ pomenúva realitu Brezanská.
Práve asistent podpory zdravia je tu podľa jej slov preto, aby zaňho hovoril, aby mu tlmočil všetky informácie, ktoré potrebuje vedieť. Aby mu povedal, ako funguje zdravotné poistenie, kde si čo vybaví.
Keď napríklad príde čerstvá mama z nemocnice s dieťatkom, poradí jej, čo má robiť, kedy sa hlásiť u pediatra, ako sa postarať o dieťa, ale aj o seba v šestonedelí, poučí ju o dojčení.
„Prípadne chodí za rodinami, ktoré žijú v zlých hygienických podmienkach, a ukazuje im, čo robiť, aby to bolo lepšie, ako pracovať s nedostatkom vody, ako z mála potravín navariť obed pre viac detí či ako postupovať pri pedikulóze so zachovaním intimity,“ dodáva niekoľko príkladov z praxe.
Zdôrazňuje však, že asistenti neslúžia na vodenie za ruku pri každom probléme. Majú pomôcť ľuďom zorientovať sa v počiatočnom probléme a následne mu pomôcť, aby zvládol veci sám.
Asistentka Katarína: Učíme ich, že zdravie je prvoradé
Katarína pracovala ako operátorka výroby, kým jej mama, pracovníčka v komunitnom centre, nepovedala o ponuke asistenta podpory zdravia. Mama dvoch detí si najskôr na túto zodpovednú úlohu netrúfala, neskôr však svoj strach premohla a zareagovala na inzerát.
Asistentku robí už deväť rokov, má za sebou obrovské množstvo skúseností, ale aj školení. V súčasnosti študuje na strednej škole v odbore technický a administratívny pracovník, túži však ísť ešte ďalej. V komunite si podľa jej slov o nej zo začiatku mysleli, že je „bars parádna“, postupne si však vybudovala dôveru a dnes je pre obyvateľov okrajovej časti jedného z najväčších krajských miest nenahraditeľná.
Jej kolegyňa Mária je mamou siedmich už dospelých detí a babkou 22 vnúčat. V komunite pomáhala už aj predtým, ako sa stala asistentkou. Vraví, že jej cit pre pomoc druhým bol vždy veľmi intenzívny a práca asistentky ju naplnila. Oslovila ju sociálna pracovníčka, pretože si myslela, že je vhodnou kandidátkou. Dôveru u ľudí si vybudovala aj schopnosťou zachovať informačné tajomstvo. Obe ženy pochádzajú z rómskej komunity.
Bežný pracovný deň sa u nich začína plánovaním návštev v rodinách. Komunikujú spolu už deň predtým, aby každá vedela, čo ide robiť. Služba je v podstate nepretržitá. „Keď chcete pomáhať a pracovať s ľuďmi, tak s tým treba počítať. Začiatky boli náročné, keby to človeka nebavilo, tak by v tej práci nevydržal,“ skonštatovala Mária s tým, že sú v teréne v horúčavách aj treskúcich zimách.
V komunite sa vraj toho deje viac ako dosť. Obe sa zhodujú, že vzťah Rómov k svojmu zdravotnému stavu je veľmi individuálny, ale za prioritu ho nepovažujú. Na všetko čakajú do poslednej chvíle alebo svoje ťažkosti riešia až vtedy, keď je zle.
Potvrdzujú, že problémom sú najmä chýbajúce peniaze. Preventívne prehliadky sú síce hradené, ale prípadné následné liečby už nie.
„Keď je peňazí málo, rozhodujú sa, či ich dajú na stravu alebo na lieky. Povedia si: načo pôjdem k lekárke, keď nemám na lieky. Zoberú Paralen a myslia si, že sa to tým vyrieši. Nemyslia na to, že keď nebudú zdraví, nebudú sa môcť postarať o rodinu. Žijú zo dňa na deň,“ spresnila Katarína s tým, že napriek tomu sa im snažia dohovárať, aby k lekárom predsa len šli. Za roky praxe vidí výrazný posun k lepšiemu.
V tejto komunite je mnoho chronicky chorých pacientov s onkologickými ochoreniami, diabetom, vysokým tlakom, premelú sa infekčné aj respiračné ochorenia. Aktuálne zápasia so superchrípkou a vysokými teplotami u detí, ale aj u dospelých.
„Poučíme ich o tom, ako aplikovať zábaly, kedy navštíviť pediatra, kedy to ešte nie je potrebné,“ vysvetlili asistentky.
Počas posledného víkendu riešili aj prípad ročného dievčatka, ktoré si na vykurovacom telese popálilo bruško. Mama s ním utekala na pohotovosť, kde ju podľa jej slov odmietli vyšetriť, pretože nemala pri sebe kartu poistenca ani rodné číslo.
„Riešili sme to telefonicky, opakovali sme klientke, nech sa nenechá odradiť, kým dieťa neošetria, stav bol skutočne vážnejší. Ak by sme nevolali, mama by sa vrátila s dievčatkom domov a nezmohla by sa na nič,“ myslí si Katarína.
Pád zo štvrtého poschodia, pôrody aj oživovanie novorodenca
Roky práce s ľuďmi priniesli obom ženám množstvo situácií, na ktoré nie je pripravený takmer nikto. Mária si spomína na hrôzostrašný pád dievčatka zo štvrtého poschodia obytného domu.
„Bola som práve vonku. Ako dopadlo na zem, zhŕkli sa okolo neho obyvatelia s krikom a ja som len kričala, nech sa jej nechytajú. V tej polohe ako bola, som jej aj poskytla masáž srdca a umelé dýchanie, lebo prestávala dýchať,“ vynárajú sa jej stále živé spomienky.
Dievčatko malo pomliaždené vnútorné orgány, bolo v kritickom stave, no napokon prežilo. „Žije, je bez následkov a dosť teraz vystrája,“ zasmiala sa s tým, že v tomto prípade našťastie išlo o dobrý koniec.
Mária oživovala aj novorodenca, ktorý prestával dýchať a modrel. Vraví, že nezabudne na to, ako mu stláčala malý hrudníček dvomi prstami. Do príchodu záchranárov ho udržala pri živote a pri dobrej sile sa drží aj dnes.
Kataríne utkvela v pamäti staršia pani, onkologická pacientka, o ktorú sa starala, pretože nikoho iného nemala. „Bývala sama, chodila som za ňou, bola v pokročilom štádiu. Veľmi jej opúchali nohy, tak som objednala sanitku, ktorá ju mala odviezť na cievne. Starká sa na mňa pozrela a povedala: ‚Katka, ďakujem ti za všetko.‘ Vedela som, že sa už nevráti. A skutočne sa nevrátila,“ opísala smutnú príhodu, ktorú priniesol život.
Obe asistentky sa zhodujú, že najviac im dala zabrať pandémia koronavírusu. Mnoho rodín museli dať do karantény a mali aj mnoho pozitívnych ľudí naraz, ktorých museli doslova odizolovať do samostatnej budovy.
„Dodnes si pamätám moment, keď prišli negatívne PCR testy a my sme zrušili izoláciu. Pred budovou už stáli desiatky ďalších Rómov a objímali sa a plakali a spievali. Vládlo tam nadšenie a šťastie, ako keby sa nevideli roky,“ popisuje spleť nahromadených emócií.
Aj dnes sa občas stáva, že asistentky podpory zdravia pomáhajú pri domácich pôrodoch. Odkedy však robia osvetu, je ich vraj v komunite omnoho menej.
„Ako asistentky sa stále snažíme vysvetľovať im, že nemôžu čakať do poslednej minúty. Teraz to máme tak, že sme pri ženách od začiatku ich tehotenstva a pripravujeme ich na pôrod. Keď sa stane, že žena rodí doma, som pri nej a na druhej strane telefónu je operátor tiesňovej linky, ktorý do príchodu záchranky podáva pokyny, podľa ktorých postupujeme,“ vraví Katarína.
Mária dopĺňa, že potom preberajú kontrolu aj následnú starostlivosť po príchode mamičky s dieťatkom z nemocnice.
Asistentky podpory zdravia vravia, že im táto profesia zmenila život. Cítia sa silnejšie, vzdelanejšie, veria si. Zhodujú sa, že aj ostatní Rómovia z vylúčených komunít by potrebovali podporiť v tom, aby si viac verili, že sú schopní a zvládnu mnoho. Pracovať totiž podľa nich chcú. Vyjsť však zo začarovaného kruhu pretrvávajúcej stigmy spojenej s ich pôvodom je stále náročné.