Projekt muničnej iniciatívy sa začal realizovať až rok po ruskej invázii. Bol predovšetkým reakciou na štrukturálny problém výroby munície. V prvom roku väčšina krajín posielala na Ukrajinu najmä svoje vojenské dodávky.
Prvým cieľom iniciatívy bolo dodať milión delostreleckých nábojov v priebehu jedného roka. Od začiatku teda išlo o projekt, ktorý sa snažil nájsť odpoveď na prechod Ruska na vojnovú ekonomiku, teda ekonomiku, v ktorej má priemysel prioritu pri obstarávaní zbraní.
Problémom najmä západnej Európy je jej deindustrializácia. Veľmi skoro, už v októbri 2023, sa ukázalo, že záväzok Európskej únie poslať Ukrajine sľúbené množstvo munície nebude splnený. Výrobné kapacity EÚ boli nedostatočné.
Celá muničná iniciatíva bola zároveň veľkou príležitosťou pre vládu Petra Fialu, ktorá sa dostala k moci prakticky v rovnakom čase, ako sa začala invázia. Fialov kabinet bol od začiatku plne na strane Ukrajiny a pomôcť jej bolo vládnou prioritou.
Mníchovská iniciatíva tak predstavovala pre Českú republiku obrovskú príležitosť stať sa dôležitým článkom v reťazci pomoci Ukrajine. Česká republika má historicky silnú tradíciu v zbrojárskom priemysle, vlastné výrobné kapacity a dostatok kvalifikovanej pracovnej sily.
Existuje tu niekoľko spoločností schopných vyrábať muníciu, čiže spotrebný vojenský tovar, konkrétne STV Group, Czechoslovak Group, Omnipol Group a Colt CZ Group. Iniciatíva v oblasti munície bola teda pre českú vládu kľúčová.
Petr Fiala mohol ukázať, že na rozdiel od predchádzajúcej Babišovej vlády je v Európskej únii akceptovaný a rešpektovaný. Tento rešpekt však neprišiel zadarmo ani preto, že by európski alebo atlantickí lídri ocenili osobné schopnosti Petra Fialu.
Vyplýval z toho, že Česká republika sa stala absolútne kľúčovým aktérom pokračovania vojny na Ukrajine.
Zlyhanie vlády v oblasti komunikácie
Fiala len využil príležitosť, ktorá sa mu naskytla. Prakticky žiadny premiér by v podobnej situácii nekonal inak. Problém muničnej iniciatívy nespočíval v jej podstate, ale v otázke komunikácie. A tu sa dostávame k jadru problému. Nikto neobviňuje Českú republiku z účasti na muničnej činnosti, problémom bola komunikácia okolo projektu.
Samozrejme, nikto nemohol zabrániť tomu, aby sa pomoc Ukrajine stala politickou a neskôr volebnou témou. Fialova vláda sa sústredila na upevnenie svojich priaznivcov prostredníctvom podpory Ukrajiny. Táto podpora mala tri fázy, respektíve tri zložky.
Prvá vychádzala z morálnej povinnosti pomôcť slabšiemu a napadnutému štátu. Tento argument na začiatku fungoval ako silný mobilizačný nástroj, ale časom sa vyčerpal. Udržiavať naratív dobra proti zlu je z dlhodobého hľadiska ťažké. V ukrajinských radoch nie sú len bieli rytieri.
Druhou rovinou bola bezpečnosť. Tento argument má podstatne dlhšiu trvanlivosť. Štáty si uvedomili, že mať ozbrojenú a funkčnú armádu nie je luxus, ale záruka slobody. Jej účinnosť je však priamo závislá od vnímanej miery ohrozenia.
Tá sa dnes postupne znižuje, keďže ukrajinsko-ruský front postupuje veľmi pomaly. Rusko utrpelo značné ľudské straty a v kombinácii s demografickými problémami už nepôsobí ako imperiálna expanzívna mocnosť.
Ovládnutie Európy by preň bolo mimoriadne náročné z vojenského, logistického a personálneho hľadiska. Preto ani tento argument dnes nehrá kľúčovú úlohu. Európske obranné rozpočty nie sú primárne motivované strachom z Ruska, ale skôr strachom z Donalda Trumpa a jeho obchodnej politiky.
Fialovej vláde tak zostáva posledný argument, ktorý bol vo svojej podstate cynický. Tvrdila, že pomoc je pre Českú republiku prospešná. Je cynický, pretože sa objavil, až keď sa vyčerpali prvé dva argumenty. Bola to strategická a komunikačná chyba. A tu sa začínajú trápenia Fialovho kabinetu.
Transparentnosť až po porážke
Hoci zriadil STRATCOM, útvar strategickej komunikácie, v tejto kľúčovej otázke absolútne zlyhal. Dôvod bol jednoduchý, išlo o mimoriadne náročnú komunikačnú úlohu. Muničná iniciatíva bola od začiatku mimoriadne náročným komunikačným projektom. Spájali sa v ňom vojna, veľké peniaze, bezpečnostné tajomstvo a ekonomické záujmy konkrétnych spoločností.
Akýkoľvek pokus o úplnú transparentnosť by nevyhnutne otvoril otázku celkových nákladov na vojnu a poskytol opozícii jednoduchý rámec „koľko nás to stojí“ bez ohľadu na to, že väčšina prostriedkov pochádzala od zahraničných darcov.
Čiastočná komunikácia preto nebola náhoda, ale vedomá voľba s cieľom minimalizovať politické škody. Práve tu sa však táto stratégia vláde vypomstila. Tým, že sa vyhla komplexnému vysvetleniu projektu a jeho finančnej logiky, vytvorila priestor na neskoršie reinterpretácie, skratky a podozrenia. Aj to nepochybne prispelo k porážke vlády v jesenných voľbách.
Vo chvíli, keď už bolo jasné, že Fialova vláda nebude sedieť v Strakovej akadémii, bola v októbri 2025 zverejnená súhrnná bilancia muničnej iniciatívy. Podľa nej česká vláda prispela sumou 17 miliárd korún a celkovo cez iniciatívu pretieklo 261 miliárd korún.
V oficiálnej správe ministerstva obrany sú jasne pomenované aj české firmy, ktoré sa na tejto aktivite podieľali. Dodajme, že v tejto nezvyčajne transparentnej správe chýbal najdôležitejší údaj, a to čisté fiškálne náklady českého štátu po zohľadnení úhrad a príjmov.
Je zarážajúce, že v dobe veľkých dát a umelej inteligencie nie sú české orgány schopné alebo ochotné ponúknuť aspoň modelový výpočet, ktorý by poskytol dôveryhodný odhad tohto vplyvu. Navyše zverejnené údaje zostali bez väčšej odozvy. Médiá sa zaoberali najmä diskusiou o budúcoročnom rozpočte.
Andrej Babiš dodal celej kauze nový nádych bombastickým vyhlásením zo začiatku januára, že cez Českú republiku v rámci muničnej iniciatívy pretieklo 274 miliárd korún. Ešte menej pochopiteľná však bola reakcia opozície, ktorá začala Babiša obviňovať, že zverejnením tohto čísla ohrozil bezpečnosť Českej republiky.
Zdá sa to zvláštne, keď odchádzajúca vláda už v októbri zverejnila dokument s prakticky rovnakými číslami. Rozdiel 13 miliárd korún nie je zásadný, môže ísť o rozdielnu metodiku výpočtu alebo použitie iného kurzu koruny. Možno dodať, že tieto údaje sú rádovo v rovnakej výške ako údaje Kielskeho inštitútu. Nedošlo teda k porušeniu tajomstva.
Údaje, ktoré použil Babiš, neboli ani nové, ani prekvapujúce. To, čo opozícia interpretovala ako bezpečnostnú hrozbu, bola v skutočnosti hrozba pre naratív, ktorý sa Fialova vláda snažila udržať pod kontrolou.
Práve táto netransparentnosť a emotívna reakcia opozície nevyvrátili žiadne podozrenia, naopak, posilnili ich a nevyhnutne nastolili otázku, nakoľko bola Fialova vláda vo svojej komunikácii a možno aj v rozhodovaní ovplyvnená záujmami domácej zbrojárskej loby.
V politike platí jednoduché pravidlo. To, čo nie je jasne vysvetlené, si žije vlastným životom. Práve v tomto bode sa muničná iniciatíva nestala bezpečnostným projektom, ale komunikačným zlyhaním s dlhodobými dôsledkami pre dôveru v štát.