Koncom novembra 2024 obnovili sunnitskí džihádisti v severozápadnej Sýrii horúcu fázu občianskej vojny, ktorá sa začala v roku 2011. Napriek tomu, že koalícia Američanov, Rusov, domácich Kurdov a proiránskych šíitských milícií porazila organizáciu Islamský štát, prezidenta Bašára Asada považoval Západ stále za nepriateľa.
V prvých decembrových dňoch tak sunniti z provincie Idlib dobýjali jedno mesto za druhým na trase Aleppo – Hamá – Homs – Damask, pričom do hlavného mesta sa dostali 8. decembra. V to ráno Asad podľa neskoršej výpovede odletel na ruskú základňu Humajmím, odkiaľ ušiel do Moskvy.
Aliancia militantných skupín, v ktorej centre stálo Hnutie za slobodu Sýrie (Hajat Tahrír aš-Šám, HTS), tak za týždeň dokázala niečo, čo jej predchodkyne nedokázali za 13 rokov vojny. Vodca HTS a bývalý člen extrémistického Frontu an-Nusrá odložil svoj pseudonym Abú Muhammad Džawlání a predstavil sa svetu ako Ahmad Husajn Šará.
Tento muž v septembri 2025 cestoval do New Yorku, aby predniesol prejav na Valnom zhromaždení OSN. Tamojší protokolisti aj svetové médiá ho označili ako „prezidenta“, hoci ho nikto nezvolil. Napriek prvotným vyhláseniam o skorom organizovaní volieb neskôr vyhlásil, že to môže pokojne počkať „aj päť rokov“.
Za veľkej slovnej podpory Západu Šará vyhlásil, že nebude ženám prikazovať nosenie hidžábu, zaviazal sa chrániť náboženské menšiny (alavitov, kresťanov, drúzov) a dodal, že „diverzita bude našou silou“. Neskôr sa začali objavovať správy o prenasledovaní a mimosúdnych popravách alavitských rodín, čím sa „umiernení džihádisti“ vrátili do starých koľají.
Najaktívnejší v odpore proti novej armáde – ktorej jadro tvorí HTS – boli práve drúzovia. Tí podľa slov izraelského drúzskeho politika Ajjúba Karu v septembri „v Suwajde vyhlásili drúzsky štát“. Poslanec vládnej strany Likud sa pritom odvolal na založenie Hlavného právneho výboru v provincii na juhozápade Sýrie, v ktorej majú drúzovia väčšinu.
Netreba zabúdať na fakt, že Nusru vo svojom ťažení podporovala vláda Baracka Obamu. Prvý čierny prezident koncom roka 2012 autorizoval operáciu CIA s názvom Timber Sycamore, ktorá s rozpočtom jednej miliardy dolárov vyzbrojila a vycvičila tisíce protiasadovských „rebelov“ vrátane militantov, ktorí (ako Džawlání) prisahali vernosť svetoznámej Al-Káide.
Bývalý terorista v Davose nakoniec nebol
Hoci Svetové ekonomické fórum (WEF) ešte v polovici januára uvádzalo „prezidenta“ Šaru ako rečníka či aspoň účastníka v paneli naplánovanom na štvrtok 22. januára a mal sa stať „prvým prezidentom, ktorý sa zúčastní“, obnovené boje s Kurdmi na severovýchode krajiny ho donútili zmeniť plány a na fóre sa nezúčastniť. Sýrska kurdská agentúra ANHA však Šaru v správe o zrušení programu opísala ako „premiéra dočasnej vlády“.
Už v roku 2016 zaznamenali kurdské sily na severovýchode Sýrie významné územné zisky, pričom dovtedy sa zdržiavali v niekoľkých kapsách okolo miest Kamišli a Kobanî (Ajn al-Arab) pri hraniciach s Tureckom. Odvtedy dobyli takmer tretinu sýrskeho územia, čo im zabezpečila spolupráca s USA pri potláčaní Islamského štátu.
Hoci Kurdmi vedené Sýrske demokratické sily (SDF) a sunniti v Damasku uzavreli 10. marca minulého roka prímerie, od septembra sa niekoľkokrát stretli v prestrelkách v mestách Aleppo, Rakka či Dajr az-Zaur. V októbri 2025 vyvrcholili prestrelky vo štvrtiach Aleppa menom Ašrafíja a Šejk Maksúd na severe mesta.
Ďalší vrchol násilnosti dosiahli okolo Vianoc, v tom čase sa však začínali protesty v Iráne. Kurdské sily vtedy evakuovali polovicu severnej časti mesta a civilisti a nevojenský bezpečnostný personál odišli na druhý breh rieky Eufrat.
Boje v Aleppe pokračovali do 10. januára, keď SDF stratili nad „svojou“ časťou mesta kontrolu. Začiatok operácie pritom Šarova vláda oznámila už 7. januára, v deň vypršania ultimáta na stiahnutie kurdských síl, a dva dni nato uzavrela prechody cez rieku, ktorá tvorí hranicu historickej Sýrie.
Bezpečnostné sily kurdskej samosprávy (Asaiš) sa pokúsili brániť pozície v nemocnici vo štvrti Šejk Maksúd, pričom držali niekoľko ulíc za výdatnej pomoci SDF spoza Eufratu. Kurdskí de facto policajti sa stiahli až 11. januára v noci, čím SDF stratili akúkoľvek kontrolu nad Aleppom.
Po Aleppe padli ďalšie mestá
Už v ten istý deň zaútočila Sýrska národná armáda (SNA) na mesto Ajn Íssa (doslova Ježišov prameň), pričom sa opierala o pomoc sledovacích dronov tureckej armády. Sunnitskí ozbrojenci sa tak dostali k hranici kurdského autonómneho územia spred roku 2014.
Práve od polovice januára sa útoky na samozvaný kurdský štát Rožava na území severovýchodnej Sýrie „zintenzívnili“, ako podotkol prominentný portál Arab News. SNA 13. januára uzavrela celú zónu medzi Aleppom a povodím Eufratu, na čo SDF reagovali strhnutím mostov. Boje od 12. januára prebiehali aj v provincii Rakka a v okrese Dajr Háfir.
Odtiaľ sa 15. januára pokúsili vyslobodiť civilisti v humanitárnych konvojoch, kurdské sily ich však zastavili. Hrozilo totiž, že prejdú do oblasti, ktorú kontroluje SNA. Tá o deň neskôr spustila ďalšiu ofenzívu, ktorá trvala len jeden deň, a hlavný veliteľ SDF Mazlúm Abdí vyhlásil stiahnutie zo západného brehu Eufratu.
„Americké spravodajské služby sa domnievajú, že sýrska vláda pripravuje veľkú ofenzívu proti severovýchodnej Sýrii kontrolovanej SDF s podporou Turecka. Ofenzíva by znamenala priamy kontakt sýrskych a tureckých vojsk s americkými jednotkami nasadenými v tejto oblasti,“ upozornil denník Wall Street Journal.
Prekročenie Eufratu „by viedlo k opätovnému zavedeniu sankcií v zmysle zákona Caesar Act“, varoval Washington sunnitskú vládu v Damasku. „Turecko však podľa amerických tajných služieb už dalo Sýrii zelenú a ‚prezident‘ Šará ofenzívu v severovýchodnej Sýrii schválil,“ pokračoval Journal.
SNA 17. januára vstúpila do mesta Dajr Háfir v guvernoráte Aleppo, ktoré od prímeria medzi Asadom a Kurdmi držali SDF. V ten istý deň spustila operáciu vo východnej Rakke a o niekoľko hodín neskôr aj v západnej časti pri meste Tabka.
Vojaci SDF údajne ušli bez uniforiem, vládne sily zatiaľ uzavreli okolo mesta kapsu z troch strán. Na obranu Kurdov vzlietli americké a britské lietadlá, do bojov však nezasiahli. SNA a spriaznené beduínske jednotky združené v Arabskej kmeňovej armáde (ATA) zaútočili na letisko Tabka, pričom ho do niekoľkých minút obsadili.
Americká armáda pritom na pozadí bojov vyzvala na ich zastavenie, SNA zatiaľ obsadila celý breh Eufratu. Kmeňové sily ešte v ten deň prekročili rieku a zaútočili na kurdské stanovištia. Do 18. januára ovládla ATA celý región Rožavy menom al-Džazíra (znamená Ostrov, leží medzi riekami). Beduíni dokonca vtrhli do mesta Hasaka, pričom sa SDF podľa dostupných správ „zrútili rýchlejšie než Asadov režim“.
Prímerie
Šará a Abdí sa 18. januára dohodli na prímerí, ktorého súčasťou mala byť „inkorporácia“ území za Eufratom do bezpečnostného rámca Damasku. Kurdi obkľúčení okolo Ajn al-Arabu a Ajn íssa mali odovzdať zbrane a celá hranica s Tureckom prešla pod kontrolu SNA.
Ropné polia ako al-Omar či Conoco, ako aj väznice s teroristami z Islamského štátu prešli podľa dohody pod správu vlády, príslušníci SDF majú vstúpiť do pravidelnej armády „ako jednotlivci, nie ako oddiely“, ich politickí nominanti v štátnej správe však boli potvrdení ako legitímni reprezentanti Damasku.
SDF sa ešte 19. januára zmohli na vyhlásenie o tom, že nezložia zbrane, sunnitská armáda neskôr obsadila mesto Hasaka, v ktorom Kurdi strážili približne deväťtisíc teroristov Islamského štátu – tých evakuovali Američania. O deň neskôr SNA dobyla mesto Sarrin a preťala spojnicu medzi kurdskými kapsami na severe Sýrie.
Sýrske ministerstvo obrany obvinilo SDF, že údajne umožnili niektorým väzňom utiecť z komplexu Šaddáda v okrese Hasaka. Kurdské sily reagovali vyhlásením, že väznica bola „mimo kontroly našich síl“. Napriek tomu je možnosť úteku členov Islamského štátu vážnym ohrozením bezpečnosti krajiny.
Bojujúce strany 20. januára uzavreli na rokovaní v irackom Erbíle štvordňové prímerie, ktoré neskôr predĺžili o ďalších 15 dní. Americký veľvyslanec v Libanone a špeciálny emisár pre Sýriu Tom Barrack v rámci rokovaní obvinil kurdského veliteľa Abdího, že „sa snaží zatiahnuť Izrael do vnútorných záležitostí Sýrie“.
Šarova vláda a kurdské sily 27. januára schválili dohodu o integrácii SDF do sýrskych ozbrojených síl, pričom bezpečnostné sily ministerstva vnútra prevzali kontrolu nad Hasakou a pohraničným mestom Kamišli.
Normalizácia džihádistov
Minulý rok sa podľa Arab News na davoskom fóre zúčastnil dočasný minister zahraničia Asaad Hasan Šajbání. Aj jeho účasť na tohtoročnom WEF nakoniec zrušili, Svetové ekonomické fórum je však ďalšou medzinárodnou organizáciou, ktorá pracuje na normalizácii vlády bývalého teroristu.
Na septembrovom zasadnutí Valného zhromaždenia OSN Šará vyzdvihol podporu Západu pre víťazstvo sunnitských síl v občianskej vojne. „Sýria si znovu získava svoje právoplatné miesto medzi národmi sveta,“ vyhlásil.
Potenciálny útek teroristov Islamského štátu a radikálne oslabenie kurdských síl tak otvárajú ďalšiu kapitolu občianskej vojny, ktorá sa mala skončiť zvrhnutím prezidenta Asada 8. decembra 2024. Okrem prenasledovania alavitov, kresťanov a drúzov tak beduínske milície pod ochrannou rukou nového režimu pridali medzi svoje ciele aj Kurdov.
Šará ešte pod pseudonymom Abú Muhammad Džawlání viedol de facto Al-Káidu v Sýrii, teda známy Front an-Nusrá. Napriek tejto minulosti Západ zrejme uveril jeho slovám o tom, že extrémistickú minulosť nechal za sebou, pričom Európska únia zrušila väčšinu sankcií ešte v máji minulého roka a USA tak učinili vlani v novembri – v predvečer Šarovej návštevy Bieleho domu.
Washington rovnako tlačil na OSN, aby zrušila medzinárodné sankcie voči Sýrii, pred čím varovala Čína. Bezpečnostná rada OSN si tak vypočula obavy Pekingu – ktoré spočívali v unáhlenom uvoľňovaní sankcií bez dôkazov o Šarovej deradikalizácii, ako aj v prítomnosti Ujgurov v bezpečnostných silách –, nakoniec však sankcie voči vodcovi HTS a jeho ministrovi vnútra zrušila.
Na pozadí bojov priniesol Journal 22. januára správu, že USA plánujú ukončiť svoju vojenskú prítomnosť v Sýrii. Ministerstvo vojny podľa troch zdrojov spochybnilo „výhody“ umiestnenia vlastných síl v regióne, ako aj životaschopnosť spolupráce s kurdskými silami.
Trump počas svojho prvého obdobia v roku 2018 oznámil stiahnutie dvoch tisícov vojakov zo Sýrie, čo viedlo k rezignácii ministra obrany Jima Mattisa. Vtedajší poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton v koordinácii s Pentagónom toto rozhodnutie podľa WSJ „zmiernil“ a v krajine ostalo tisíc vojakov.
Väčšina z tejto poslednej tisícky je nasadená práve na kurdskom severovýchode, menší kontingent operuje v deradikalizačnej zóne al-Tanf na juhu. Zóna sa časťou svojej hranice dotýka hraničného trojuholníka medzi Sýriou, Jordánskom a Irakom.
„SDF stále kontrolujú mestá Kobani (Ajn al-Arab) a Hasaka, kde žije veľká kurdská populácia a kde by sa milícia mohla zakopať namiesto toho, aby sa rozpustila,“ upozornil Journal. Z tejto krátkej faktickej zložky však vyplýva, že ak sunnitská vláda nebude schopná (alebo ochotná) upokojiť etnické trenice medzi Sýrčanmi (Arabmi) a Kurdmi, občianska vojna môže pokračovať.
Ak sa SDF rozpustia, americkí predstavitelia „nemajú dôvod“ zostať v Sýrii, povedali Journalu traja anonymní predstavitelia Pentagónu. Dvaja z nich upozornili na fakt, že nová armáda obsahuje nebezpečné elementy – „vojakov napojených na Al-Káidu či Islamský štát, ktorí boli zapletení do údajných vojnových zločinov proti Kurdom a drúzom“.
To je zároveň hlavný dôvod, prečo sa veliteľ SDF Abdí obrátil na vládu v Tel Avive, aby podporila jeho pozíciu pri rokovaní so sunnitskou vládou. Ako už Štandard priblížil v niekoľkých článkoch, židovský štát sa postupne stáva veľmocou Blízkeho východu, a klanové milície v Pásme Gazy i drúzski militanti sa naň obracajú s nádejou, že podporí ich separatistické snahy.
Zo strany USA však podpora pre Kurdov, drúzov či alavitov neprichádza a Šará môže nerušene unifikovať rozvrátenú krajinu. To, či bude Sýriu zjednocovať aj za cenu sektárskych násilností, sa však pripíše na vrub organizáciám ako OSN či WEF – ktoré sa „sýrskeho prezidenta“ snažili normalizovať od ranných hodín 8. decembra 2024.
Násilnosti voči kurdským obyvateľom horského pásma na severe Sýrie zároveň môžu spustiť ďalšiu migračnú vlnu podobnú tej z roku 2014 na začiatku európskej migračnej krízy. Tentoraz však jej efekt bude vážnejší aj pre Slovensko, ktoré si na rozdiel od Poľska či Česka nevynútilo výnimku z paktu o migrácii.
Ten schválili členské štáty EÚ 14. mája 2024 a vyplýva z neho povinnosť prijímať migrantov na svojom území, ktorých Brusel „relokuje“, teda prerozdelí podľa špecifického kľúča. Pre Slovensko to znamená prijať 285 migrantov ročne alebo platiť do fondu „povinnej solidarity“ až 5,7 milióna eur – takisto ročne.
Eurokomisia dokonca v správe o stave Únie povolila niekoľkým štátom výnimky, v dôsledku ktorých do fondu nemusia prispievať. Sú to Bulharsko, Česko, Estónsko, Chorvátsko, Rakúsko a Poľsko.
Keďže Slovensko v tomto výpočte Komisia nespomenula – napriek tomu, že Bratislava hlasovala proti dvom z ôsmich častí paktu a pri ostatných sa zdržala –, znamená to, že v prípade pokračujúceho rozkladu sociálnej kohézie v Sýrii bude na Slovensko ročne prichádzať takmer 300 Kurdov.