Emiráty boli zároveň prvou krajinou zálivu, ktorá pred šiestimi rokmi uznala Izrael a ktorá s ním ako jediná udržiava normálne diplomatické vzťahy. Keď Washington uvažuje o ďalších úderoch na Irán, Emiráty na rozdiel od Saudskej Arábie nehovoria nie. V poslednom čase sa SAE čoraz častejšie zrážajú so Saudskou Arábiou.

Zatiaľ čo pred rokmi tvorili Muhammad bin Zájid Ál Nahján a saudský korunný princ Muhammad bin Salmán Ál Saud dvojicu mladých modernizátorov s podobnými záujmami v domácej aj zahraničnej politike, dnes už si príliš nerozumejú. V posledných mesiacoch sa to ukázalo najmä v Sudáne a Jemene.

Nejasná situácia v Sudáne

Na jeseň otriasli svetom správy o masakri v sudánskej občianskej vojne. Povstalecké Sily rýchlej podpory (RSF) vedené Muhammadom Dagalom dobyli západosudánske mesto al-Fašír. Hoci si za tri roky vojny krajina zvykla na rozsiahle masakre, desaťtisíce mŕtvych prekonali obvyklé meradlá a Sudán sa dostal na prvé stránky západných médií.

Dagalovým hlavným podporovateľom sú práve Emiráty, za sudánske zlato dodávajú cez Čad zbrane aj žoldnierov. Ale nemusí ísť len o peniaze. Dagalo sa svojím bojom s islamistickou vládou prezidenta Abdala Fattáha Burhána vymedzuje arabským nacionalizmom, čo v sudánskych pomeroch so sebou nesie často aj genocídny rasizmus namierený proti nearabskému etniku na juhu a západe krajiny vrátane ich moslimských príslušníkov.

Po masakri museli Emiráty čeliť zvýšenému tlaku aj z USA, pretože vplyvní opoziční kongresmani sa im pokúšali blokovať nákupy zbraní. Na druhej strane, Spojené štáty aj Veľká Británia zrejme hrajú v Sudáne dvojakú rolu. Navonok podporujú uznanú vládu prezidenta Burhána, ale ticho môžu dávať prednosť arabskému nacionalistovi pred islamistom. Alebo že by superverných spojencov z Abú Zabí nedokázali skrotiť?

Koniec koncov, sudánska vláda nemala donedávna pre Američanov ani Britov dobrého slova, naopak, Moskve, ktorá predtým podporovala povstalcov, ponúka výmenou za zbrane základňu v Port Sudan pri Červenom mori.

Tieto skutočnosti využil koncom minulého roka saudský princ Muhammad bin Salmán, keď sa s lichôtkami obrátil na prezidenta Donalda Trumpa ako mierotvorcu so žiadosťou, aby priniesol mier aj Sudánu. V saudskom poňatí by to znamenalo stabilizáciu islamistickej vlády na protiľahlom brehu Červeného mora, vytlačenie Emirátov ako rivala a narušenie privilegovaných vzťahov medzi Washingtonom a Abú Zabí.

Ako je rozdelený Jemen

Na vytlačenie rivala má bin Salmán nakročené aj v Jemene. Pred desiatimi rokmi išiel do jemenskej vojny spoločne s bin Zájidom, aby bránili iránskemu vplyvu, ktorý pripisovali húsíom. Tí vyznávajú miestne islamské učenie zajdíja. Nielenže húsíov neporazili, ale tak sa medzi sebou rozhádali, až sa v Jemene dostali na pokraj vojny.

Jemen je dnes fakticky rozdelený podobne ako počas studenej vojny. Húsíovia ovládajú bývalý severný Jemen s takmer celým pobrežím Červeného mora. De facto tu vytvorili samostatný štát, na čom nič nezmenil ani prezident Trump, keď sa na jar pokúšal týchto nepriateľov Izraela zbombardovať.

O bývalý socialistický južný Jemen sa donedávna delila Južná rada s Prezidentskou radou predstavujúcou oficiálnu vládu celej krajiny. Južná rada podporovaná z Abú Zabí zoskupuje prevažne sekulárne sily či umiernených moslimov, naopak, v Rijáde podporujú Prezidentskú radu, ktorá sa opiera o sunnitských islamistov z Moslimského bratstva.

Vlani v decembri začala Južná rada prekvapivú a úspešnú ofenzívu proti saudským chránencom. Počas niekoľkých týždňov ovládla celý južný Jemen, vyhlásila nezávislý juhojemenský štát, zatiaľ čo vláda utiekla do Rijádu.

V Abú Zabí mohli oslavovať, ale nie nadlho. Saudovia to nenechali len tak. Stíhačkami udreli proti emirátskym dodávkam zbraní, Emirátom dali 24 hodín na kompletné stiahnutie všetkých vojakov a v prvých januárových dňoch podnikli inváziu. Emiráty sa pod saudským tlakom stiahli a nimi podporovaný režim sa po decembrovom triumfe začiatkom januára zrútil.

Šéf Južnej rady utiekol do Abú Zabí, časť jej najvyšších predstaviteľov odišla rokovať do Rijádu, kde ich zajali a donútili vyhlásiť rozpustenie. To však neprijali tí jej predstavitelia, ktorí zostali v Jemene. Napriek neprehľadnej situácii možno povedať, že bin Salmán zahnal bin Zájida v Jemene do kúta.

Priestor na odsun Palestínčanov?

Prehľadná nie je situácia ani cez more v Somálsku. Ako jednotný štát už desaťročia neexistuje, rozpadlo sa do niekoľkých úplne autonómnych celkov, ktoré však donedávna nikto neuznával ako samostatné štáty. To sa zmenilo koncom decembra, keď Izrael oznámil, že uznáva Somaliland a nadväzujú diplomatické vzťahy. Táto severná časť Somálska, bývalé Britské Somálsko, už viac ako tridsať rokov funguje ako samostatný štát, ale doteraz nebolo nikým uznané. Somaliland mal doteraz v zahraničí tri významné opory.

Niekdajšieho britského protektora, ktorého konzultačné firmy a politici pomáhali vytvoriť štátne štruktúry. Vnútrozemskú Etiópiu, ktorá by cez Somaliland mohla získať prístup k námornému prístavu v Berbere. A potom Emiráty. Nielenže kontrolujú prevádzku spomínaného prístavu, ale zároveň si tam zriadili vojenskú základňu.

Izrael tam zatiaľ nebolo príliš vidieť, ale motívy mal. Okrem prístupu k strategickému územiu, z ktorého môže monitorovať húsíov ako nepriateľov, získava vďačného spojenca v moslimskom svete a možno aj priestor na odsun nepohodlných Palestínčanov. Svojím uznaním môže zároveň pomáhať spojencom, ktorí sa na to chystajú, ale váhajú, pretože rešpekt k územnej integrite ostatných štátov patrí k najsilnejším normám medzinárodného práva.

Po izraelskom uznaní to už môže byť o niečo jednoduchšie, ale nie oveľa. Naštvaná somálska vláda v Mogadiše si izraelský krok vyhodnotila ako súčasť intríg Emirátov. Prerušila s nimi všetku spoluprácu a obrátila sa do Rijádu na bin Salmána s prosbou, aby im pomohol bin Zájida vyhnať ako v Jemene.

Nielen Saudská Arábia, ale aj Turecko a ďalšie moslimské štáty somálsku vládu diplomaticky podporili. Čas ukáže, či tam bin Zájid viac získal, ako prehral. Ale už teraz je zrejmé, že po oslabení Iránu sa v tomto strategickom regióne rozohráva vážny konflikt medzi americkými spojencami. Na jednej strane stoja ich najbližší spojenci Izrael a Emiráty. Aj keď majú vlastné záujmy, pri väčšine ich krokov možno predpokladať, že sú dohodnuté s Washingtonom – s drobnou odlišnosťou, že Abú Zabí je koordinované z Washingtonu, zatiaľ čo Tel Aviv často koordinuje Washington.

Na druhej strane sú regionálne veľmoci ako Saudská Arábia, Egypt, Turecko či zemepisne vzdialený, ale strategicky prítomný Pakistan. S USA spolupracujú, ale často konajú nezávisle. Trump ich potrebuje a rokuje s nimi s väčším rešpektom ako napríklad s Európanmi. Na jeseň dokázal všetkých získať pre svoj plán pre Gazu, o Iráne ich už zrejme nepresvedčí.

Ak sa však Američania z regiónu začnú sťahovať, ako hovoria, môže sa im napätie medzi spojencami hodiť. Rozdeľ a panuj stále platí.