Americkému Kongresu bol v októbri 2025 predložený zákon s názvom Preserving a Sharia-Free America Act (H. R. 5722) – Zákon o zachovaní Ameriky bez šaríe. Návrh vyvolal rozsiahlu diskusiu, ktorá odhaľuje hlboké civilizačné napätie, ktoré presahuje rámec bežnej imigračnej politiky. Nejde len o otázku hraníc, víz či administratívnych postupov.
Ide o zásadný spor o charakter práva, o zdroje morálky a o to, či Spojené štáty zostanú verné princípom, na ktorých vznikli: ústavnosti, rovnosti pred zákonom a slobode svedomia zakorenenej v židovsko-kresťanskej tradícii.
Zákon si kladie za cieľ zakázať vstup do Spojených štátov osobám, ktoré dodržiavajú šaríu ako záväzný právny systém, a umožniť vyhostenie tých, u ktorých sa takáto príslušnosť preukáže. Zároveň zavádza princíp konečného rozhodovania exekutívnych orgánov bez súdneho preskúmania.
Kongresman Chip Roy predkladá návrh zákona z presvedčenia, že Spojené štáty čelia vážnej hrozbe, ktorá sa netýka iba bezpečnosti, ale samotných základov ústavného poriadku a západnej civilizácie. Podľa jeho slov sa šírenie šaríe javí ako ideologický útok na americkú ústavu, slobodu prejavu, náboženskú slobodu i dôstojnosť žien.
Roy varuje, že niektorí stúpenci tejto politicko-náboženskej doktríny môžu pod rúškom utečenectva alebo migrácie usilovať o vytvorenie paralelného právneho systému, ktorý by nahradil americké zákony a princípy republiky.
Zároveň poukazuje na skúsenosť Európy ako varovný príklad toho, čo sa môže stať, ak štáty podcenia kultúrnu a právnu nezlučiteľnosť šaríe so západným chápaním slobody. V jeho pohľade nejde len o legislatívny spor, ale o širší zápas o zachovanie židovsko-kresťanských hodnôt, ktoré formovali americkú spoločnosť.
Kritici, predovšetkým organizácie ako Rada pre americko-islamské vzťahy, označujú tento návrh za protiústavný a diskriminačný. Je však potrebné položiť si inú otázku: má štát právo brániť sa pred ideológiou, ktorá popiera samotné základy jeho právneho a morálneho poriadku?
Šaría ako právny systém
Základným nedorozumením v tejto debate je zámerné alebo naivné zamieňanie islamskej viery ako osobného presvedčenia so šaríou ako komplexným právnym a politickým systémom.
Kresťanstvo, judaizmus či islam ako náboženstvá majú duchovný rozmer, ktorý demokratický štát chráni v rámci slobody vyznania. Šaría však nie je iba morálnym kódexom, ale normatívnym právnym poriadkom, ktorý si nárokuje nadradenosť nad sekulárnym právom.
V krajinách, kde je šaría uplatňovaná ako štátne alebo paralelné právo, pozorujeme systematické porušovanie základných ľudských práv: nerovnosť mužov a žien, tresty ako kameňovanie či amputácie, trestanie odpadlíctva či obmedzovanie náboženskej slobody.
Tieto praktiky nie sú historickým reliktom, ale realitou v častiach islamského sveta aj dnes. Z tohto dôvodu nemožno šaríu chápať ako súkromnú záležitosť viery, ale ako politickú ideológiu s totalitnými prvkami.
Ústava a kresťanské korene práva USA
Spojené štáty americké vznikli na presvedčení, že zákon má byť zakorenený v prirodzenom práve, ktoré podľa slov Deklarácie nezávislosti vychádza z pravdy, že všetci ľudia sú stvorení rovní a že sú svojím Stvoriteľom obdarení nezrušiteľnými právami – medzi nimi právom na život, slobodu a snahu o šťastie.
Deklarácia nezávislosti hovorí o „neodňateľných právach“, ktoré človeku neudeľuje vláda, ale ktoré má vláda povinnosť chrániť.
Tento koncept je hlboko kresťanský a v priamom rozpore s právnymi systémami, ktoré odvodzujú normy z náboženského textu bez ohľadu na individuálnu dôstojnosť.
Ústava USA je určená pre „morálny a náboženský ľud“. Tým nemyslíme teokraciu, ale spoločnosť, v ktorej morálne zásady vychádzajú z kresťanskej antropológie: človek ako bytosť stvorená na Boží obraz, nadaná rozumom a slobodnou vôľou.
Šaría naproti tomu chápe človeka primárne ako podriadeného Božej vôli interpretovanej náboženskými autoritami, pričom individuálne práva ustupujú kolektívnej poslušnosti.
Rovnosť pred zákonom
Zástancovia multikulturalizmu často argumentujú, že americká spoločnosť už dnes toleruje rôzne právne systémy, ako sú rabínske súdy či kanonické právo. Tento argument je zavádzajúci.
Židovské či kresťanské vnútrocirkevné súdy fungujú výlučne na báze dobrovoľnej arbitráže a nikdy nemajú právomoc v trestných veciach. Sú vždy podriadené ústave a sekulárnym súdom.
Šaría si však nárokuje kompletnú reguláciu života – od rodinného práva až po trestné sankcie – a v mnohých prípadoch odmieta nadradenosť sekulárneho práva.
Ak by štát toleroval paralelný právny systém, otvoril by dvere právnemu chaosu a faktickému zrušeniu rovnosti pred zákonom. Konzervatívny pohľad preto oprávnene trvá na princípe: jeden štát, jedna ústava, jeden právny poriadok.
Skúsenosť Európy ako varovanie
Viacerí členovia skupiny Sharia Free America Caucus upozorňujú na skúsenosti západnej Európy, kde neuvážená imigračná politika a kultúrny relativizmus viedli k vzniku get, paralelných spoločností a zón, kde je autorita štátu oslabená.
V niektorých mestách existujú neoficiálne šaríjske rady, ktoré riešia rodinné spory často na úkor žien a detí. Európski lídri dnes otvorene priznávajú zlyhanie multikulturalizmu. Ide o tragédiu nielen politickú, ale aj morálnu.
Pravá pohostinnosť voči cudzincom predpokladá pravdu a poriadok, nie rezignáciu na vlastné hodnoty. Pomáhať trpiacim neznamená dovoliť import ideológií, ktoré podkopávajú samotné základy slobody.
Kritici zákona tvrdia, že porušuje Prvý dodatok ústavy. Tento argument však ignoruje rozdiel medzi vierou a právnym záväzkom. Štát nemá právo skúmať vnútorné presvedčenie človeka, ale má právo – a povinnosť – skúmať, či jednotlivec neuznáva právny systém, ktorý je nezlučiteľný s ústavným poriadkom.
Musíme rozlišovať medzi toleranciou osoby a odmietnutím bludu. Svätý Augustín i Tomáš Akvinský učili, že blud sám osebe nemá práva, hoci osoba, ktorá sa mýli, má dôstojnosť. Navrhovaný zákon sa usiluje presne o toto rozlíšenie: neútočí na ľudí, ale odmieta ideológiu, ktorá je v rozpore s prirodzeným právom a ľudskou dôstojnosťou.
Podobnú odvahu pomenovať civilizačné napätia prejavil aj pápež Benedikt XVI. vo svojej prednáške v Regensburgu v roku 2006. Napriek varovaniam vatikánskych poradcov ponechal v texte citát o vzťahu medzi islamom a násilím, pretože ho považoval za súčasť potrebného kritického dialógu medzi vierou a rozumom.
Benedikt zdôrazňoval, že mu ide predovšetkým o pravdu, nie o to, aké reakcie jeho slová vyvolajú. Hoci citát spôsobil protesty v moslimskom svete, pápež neskôr vysvetlil, že nešlo o jeho osobný útok, ale o otvorenie otázky náboženstva a racionality.
Obrana civilizácie nie je nenávisť
Zákon o zachovaní Ameriky bez šaríe a vznik skupiny Sharia Free America Caucus sú prejavom hlbokej obavy o budúcnosť západnej civilizácie. Nejde o prejav strachu či nenávisti, ale o sebazáchovný reflex spoločnosti, ktorá si uvedomuje, že nie všetky kultúry a právne systémy sú kompatibilné.
Tento zákon nevolá po prenasledovaní, ale po pravde, poriadku a ochrane slabých. Šaría ako právny systém tieto hodnoty systematicky popiera. Odmietnuť jej vstup do amerického právneho priestoru nie je porušením slobody, ale jej obranou.
Ak má Amerika zostať krajinou, kde zákon chráni dôstojnosť každého človeka, musí mať odvahu povedať „nie“ právnym ideológiám, ktoré túto dôstojnosť relativizujú.
V tomto svetle je návrh zákona H. R. 5722 nielen politickým návrhom, ale morálnym vyhlásením o tom, kým Amerika chce – a musí – zostať.
Na ťahu je Európa
Ak by sa európske krajiny inšpirovali americkým zákonom o zachovaní priestoru bez šaríe, nešlo by o technickú zmenu imigračných pravidiel, ale o zásadný civilizačný obrat. Európa by tým po desaťročiach váhania znovu pomenovala svoje vlastné korene a priznala, že právny a kultúrny relativizmus nevedie k mieru, ale k rozkladu spoločenského poriadku.
Predovšetkým by došlo k posilneniu suverenity štátov. Európske vlády by jasne deklarovali, že na ich území existuje jeden právny poriadok vychádzajúci z ústav, prirodzeného práva a kresťanskej antropológie. Tým by sa zabránilo ďalšiemu šíreniu paralelných právnych štruktúr, ktoré dnes v niektorých krajinách fakticky oslabujú autoritu štátu a ohrozujú rovnosť pred zákonom, najmä pre ženy a deti.
Zároveň by takýto krok vyslal jasný signál migrantom: Európa nie je otvorená ideológiám. Prijatie do spoločnosti by bolo viazané na ochotu rešpektovať miestne zákony, kultúru a hodnoty, nie na ich pretváranie podľa cudzích nábožensko-právnych schém.
Napokon by Európa získala šancu na morálnu obnovu. Odvaha chrániť vlastnú civilizáciu nie je prejavom neznášanlivosti, ale zodpovednosti. Bez návratu k vedomiu, že sloboda potrebuje hranice a pravda má objektívny obsah, nebude možné zachovať demokratické spoločnosti.
Rakúsko je aktuálnym príkladom toho, že aj Európske krajiny začínajú sprísňovať integračné pravidlá. Vládna koalícia ÖVP, SPÖ a Neos sa dohodla, že migranti s udeleným azylom budú musieť podpísať „chartu hodnôt“ alebo integračnú deklaráciu, čím sa zaviažu rešpektovať princípy právneho štátu, rovnosť pred zákonom a základné spoločenské normy. Porušenie týchto pravidiel má viesť k sankciám, napríklad zníženiu dávok.
Inšpirácia podobným zákonom by tak mohla byť prvým krokom k tomu, aby Európa prestala ustupovať – a začala znovu stáť.