Podobné riešenia existovali aj pri kaplnkách a výnimočne sa s nimi počíta aj dnes, napríklad v Demänovskej doline, kde má vzniknúť chrám využívaný viacerými cirkvami. Ide však o striktne dohodnuté a výnimočné prípady, nie o všeobecne aplikovateľný precedens.

Od roku 2000 využívajú kostol Nanebovzatia Panny Márie v Neratove na základe dohody a oficiálneho povolenia biskupa v Hradci Králové aj iné nekatolícke cirkvi, napríklad na pohreby, krsty a koncerty.

Z pohľadu katolíckeho učenia je podľa neho už samotný fakt, že katolícky kňaz umožnil konanie takéhoto obradu, prinajmenšom mimoriadne zvláštny a kontroverzný. V tomto prípade totiž išlo o sobáš, pričom Katolícka cirkev jednoznačne učí, že manželstvo je výlučne zväzkom muža a ženy.

V podobnom duchu sa pre Štandard vyjadrila aj samotná diecéza so sídlom v Hradci Králové, pod ktorú kostol spadá. Podľa jej vyjadrenia je tento obrad úplne neprijateľný a absurdný! V stanovisku dodávajú, že manželstvo osôb rovnakého pohlavia v katolíckej cirkvi neexistuje a nie je možné takýto obrad vykonávať v katolíckom kostole.

Katolícky chrám nie je neutrálny priestor 

Základnou skutočnosťou, ktorú mnohí – či už zámerne, alebo z nevedomosti – ignorujú, je fakt, že katolícky kostol nie je „verejným priestorom“ v bežnom zmysle slova. Nie je to len historická pamiatka, ktorú možno využiť na akýkoľvek obrad len preto, že je esteticky pôsobivý alebo mediálne atraktívny.  

Katolícky chrám je zasvätený Bohu, vyčlenený na bohoslužbu a viazaný vieroučnými a liturgickými normami Katolíckej cirkvi. 

Každý obrad, ktorý sa v ňom koná, nesie symbolický aj reálny teologický význam. Nezáleží na tom, ako ho nazveme – či „svadbou“, „požehnaním“, alebo „potvrdením zväzku“. Verejný obrad dvoch osôb rovnakého pohlavia v katolíckom kostole objektívne vytvára dojem, že Cirkev takýto zväzok schvaľuje alebo aspoň toleruje. A to je v priamom rozpore s jej učením. 
 
Otázka posvätenia kostola je v tomto kontexte kľúčová. Posvätením sa chrám vyčleňuje výlučne na bohoslužobné účely v súlade s učením Cirkvi. Ak sa v ňom koná obrad, ktorý je v rozpore s vieroučným a morálnym rámcom, vzniká podľa pána kaplána Jablonského oprávnená otázka, či nebol prekročený kánonický rámec cirkevného práva a či nedošlo k forme znesvätenia posvätného priestoru.

Diecéza na túto otázku odpovedala vyhlásením, že kostol nebol znesvätený, pretože nešlo o svadobný obrad katolíckej cirkvi.

Takéto situácie Cirkev tradične rieši kajúcimi obradmi alebo inými nápravnými krokmi práve preto, že nejde o čisto administratívny problém, ale o duchovnú realitu. Podľa diecézy tu nemožno uložiť cirkevný trest, pretože išlo o zhodu okolností, nedorozumenie a neočakávané okolnosti. Miestny kňaz nič také nedovolil, nemá na to ani právomoc, biskup o tom nevedel a k žiadnemu znesväteniu nedošlo. Na základe tohto incidentu prijal súčasný diecézny biskup opatrenia, aby sa podobná situácia už nezopakovala.

Manželstvo podľa Cirkvi nie je otázkou názoru 

Katolícke učenie o manželstve nie je výsledkom hlasovania ani spoločenského konsenzu. Je zakotvené v Svätom písme, prirodzenom zákone a dvojtisícročnej tradícii Cirkvi. Manželstvo je chápané ako trvalý zväzok muža a ženy, otvorený na plodenie a výchovu detí.  

Tento pohľad nie je prejavom nenávisti voči osobám s homosexuálnymi sklonmi, ale vyjadrením objektívneho morálneho poriadku, ktorý Cirkev považuje za pravdivý a záväzný. 

Práve preto Kongregácia pre náuku viery v roku 2021 výslovne vyhlásila, že Cirkev nemá moc požehnávať zväzky osôb rovnakého pohlavia. Nie preto, že by odmietala ľudí, ale preto, že nemôže žehnať vzťah, ktorý ako taký nepovažuje za morálne usporiadaný podľa Božieho plánu. 

Ak sa v katolíckom chráme koná obrad, ktorý tento základný princíp popiera, nejde o maličkosť ani o „pastoračný experiment“. Ide o zásah do samotných základov katolíckej morálky. 
 
Cirkev môže a má udeľovať požehnanie jednotlivcom, ktorí úprimne hľadajú Boha a jeho pomoc. Ide o podporné, pastoračné požehnanie osoby, nie o liturgické schválenie jej životného štýlu. Cirkev nikdy nepožehnáva hriech ani vzťah ako taký, ktorý by ho implicitne ratifikoval, priblížil otec Jablonský.

Budú padať hlavy?

Podľa vyjadrenia diecézy farár Josef Suchár dvom mužom, ktorí ho pred časom požiadali o prípravu svadby, jasne povedal, že takýto svadobný obrad nie je možný. Ponúkol im však rozhovor o kresťanskom živote, po ktorom sa muži už nevrátili.

Neskôr však niekto rezervoval kostol na tradičnú svadbu na farskom úrade v čase, keď miestny kňaz nebol prítomný. Keď sa vrátil, zostal prekvapený, keď pred kostolom uvidel dvoch mužov v svadobných šatách. Situácia ho zaskočila a nemohol uveriť vlastným očiam.

Celý prípad tak podľa dostupných informácií nevznikol na základe vedomého súhlasu miestneho kňaza, ale za okolností, ktoré neboli vopred jasné a ktoré sa odohrali v jeho neprítomnosti.

Falošný ekumenizmus a prázdne frázy 

Osobitnú pozornosť si zaslúži tvrdenie, že v Neratove došlo k akémusi „prepojeniu cirkví“. Takýto jazyk je typickým príkladom falošného ekumenizmu, ktorý zamieňa jednotu v pravde za jednotu v emóciách. 

Skutočný ekumenický dialóg je náročný, vyžaduje si trpezlivosť, úprimnosť a rešpekt k rozdielom. Nemôže však znamenať, že Katolícka cirkev dovolí vo svojich chrámoch obrady, ktoré sú v rozpore s jej vierou, len aby pôsobila „otvorene“. 

Jednota, ktorá vzniká na úkor pravdy, nie je kresťanskou jednotou. 

Leopold Jablonský upozorňuje, že každá protestantská cirkev má vlastnú náuku, čo vidíme po celom svete. Ak by sa ekumenický dialóg mal uskutočňovať na úkor pravdy, nešlo by o jednotu, ale o popretie vlastnej identity. Láska totiž nemôže poprieť pravdu ani ju „odložiť bokom“.

Ako opakovane zdôrazňoval Benedikt XVI., k pravej jednote, ktorá je prejavom lásky k blížnemu, sa možno dopracovať len cez vernosť pravde, aj keď to znamená utrpenie.

Médiá ako kazatelia novej morálky 

Spôsob, akým udalosť spracovala televízia Markíza, je ďalším problémom, ktorý nemožno obísť. Reportáž bola ladená romanticky, emotívne a jednostranne. Nezaznel v nej hlas Cirkvi, teologické vysvetlenie ani kritický pohľad. Divák dostal hotový príbeh s jasne rozdelenými úlohami: „láskaví a odvážni“ aktéri na jednej strane, „spiatočnícki kritici“ na strane druhej. 

Takýto prístup už nie je žurnalistikou, ale aktivizmom. Médiá sa v ňom stavajú do úlohy morálnych vychovávateľov spoločnosti – bez mandátu, bez zodpovednosti a bez ochoty viesť poctivú diskusiu. 

Pastoračná citlivosť nikdy nemôže znamenať popretie objektívnej morálnej pravdy. Kresťan je podľa pána kaplána Jablonského povolaný žiť poctivo a má povinnosť hovoriť pravdu – pokojne, úctivo a bez urážok. Kultúra dnešnej doby však často vedie k tomu, že ľudia prestávajú rozlišovať. Rozhrešenie alebo sprevádzanie bez pravdy by nebolo skutočnou pomocou. Aj odmietnutie môže byť prejavom lásky, ak je vyslovené priateľsky, s úctou a jasne. V tomto prípade mal katolícky kňaz konať práve takto.

Kresťanstvo nikdy nehlásalo lásku bez pravdy. Milosrdenstvo, ktoré popiera morálnu realitu, sa mení na sentiment. Cirkev má povinnosť sprevádzať každého človeka s úctou a citlivosťou, no zároveň má povinnosť zostať verná pravde, ktorú prijala. 

Udalosť v Neratove nie je znakom pokroku, ale symptómom hlbokej krízy – krízy identity, autority a odvahy povedať „nie“ tam, kde je to potrebné. Práve v takýchto chvíľach sa ukazuje, či je Cirkev len odrazom sveta, alebo jeho prorockým svedkom.