Americký prezident Donald Trump hovorí o Grónsku ako o strategickom aktíve, ktoré by mohol Washington kúpiť, zatiaľ čo Dánsko presadzuje svoju právnu zvrchovanosť nad ostrovom. Podľa Inuitov, ktorí na tomto území žijú už stáročia, nikto nevlastní arktické územie.
Tvrdia, že koncept kolektívneho vlastníctva je ústredným prvkom identity Inuitov. Prežil tristo rokov kolonizácie a je zapísaný v zákone: ľudia môžu vlastniť domy, ale nie pozemok pod nimi.
„Nemôžeme si sami kúpiť ani vlastnú pôdu, ale Trump ju kúpiť chce. To je pre nás také zvláštne,“ povedal 74-ročný Kaaleeraq Ringsted v Kapisillite, malej osade drevených domov, ktorá sa tiahne na brehu fjordu východne od hlavného mesta Nuuk.
„Od detstva som zvyknutý na myšlienku, že si môžete pôdu len prenajímať. Vždy sme boli zvyknutí na to, že svoju pôdu vlastníme kolektívne.“
Voľný život v prírode
Ringsted, bývalý rybár a poľovník, ktorý sa narodil v Kapisillite, hovoril v malom kostole, ktorý stojí na útese nad dedinou, Dostať sa k nemu dá len po strmom drevenom schodisku a Ringsted tam dnes vedie katechétu.
Je hlboká zima a slnko len zriedka vystúpi nad okolité hory.
V osade roztrúsenej pod nimi sa nachádza aj škola, obchod s potravinami a dom služieb, kde sa obyvatelia môžu osprchovať a oprať si šatstvo. V malej ošetrovni sú základné zdravotnícke potreby. Na dverách visí pracovná ponuka pre zamestnanca kliniky.
Je to miesto surovej krásy a náročnej logistiky. Malé mólo je záchranným lanom – raz týždenne tam loď priváža zásoby z Nuuku a odkiaľ rybári a poľovníci vyrážajú na lov tuleňov, halibutov, tresiek a sobov.
„Vždy sme tu mali voľný život v prírode,“ hovorí Heidi Lennertová Nolsová, ktorá dedinu vedie. „Môžeme sa plaviť a ísť kamkoľvek bez obmedzení.“
Ochrancovia, nie vlastníci
Grónsko a jeho obyvatelia sa minulý rok dostali do centra pozornosti celého sveta, keď americký prezident oživil svoju požiadavku, aby USA prevzali kontrolu nad ostrovom z dôvodu národnej bezpečnosti a prístupu k jeho bohatým nerastným zdrojom.
Trump odvtedy ustúpil od hrozieb, že USA by mohli ostrov obsadiť silou, a vyhlásil, že v rámci dohody s NATO zabezpečil úplný a trvalý prístup Spojených štátov ku Grónsku. Mnohé detaily však zostávajú nejasné.
Obyvatelia dediny uviedli, že sledovali titulky, ale nebolo to niečo, o čom by veľa hovorili.
„Ľudia sa tu zaujímajú o deň, ktorý príde. Je v chladničke jedlo? Dobre, potom si môžem trochu dlhšie pospať. Ak nie je, pôjdem von chytať ryby alebo zastreliť soba,“ povedala Vanilla Mathiassenová, dánska učiteľka žijúca v Kapisillite, ktorá už trinásť rokov pracuje v mestách a dedinách po celom Grónsku.
Ulrik Blidorf, právnik z Nuuku a majiteľ firmy Inuit Law, potvrdil, že Grónsko, autonómne dánske územie, nemá súkromné vlastníctvo pôdy.
„V Grónsku nemôžete vlastniť pôdu,“ povedal Blidorf. „Je to tak, odkedy sem prišli naši predkovia. Dnes máte právo užívať oblasť, kde máte svoj dom.“
Takmer 90 percent z 57-tisíc obyvateľov Grónska tvoria pôvodní Inuiti, ktorí ostrov obývajú nepretržite už približne tisíc rokov.
Rakel Kristiansenová z rodiny inuitských šamanov povedala, že ich národ sa považoval za dočasných strážcov zeme.
„Podľa nášho chápania je vlastníctvo pôdy nesprávna otázka,“ zdôraznila. „Otázkou by malo byť, kto je za pôdu zodpovedný. Pôda existovala pred nami a bude existovať aj po nás.“
V Grónsku ide o prežitie
Do Kapisillitu fúka z grónskeho ľadového príkrovu studený vietor. Nad fjordom krúžia dva orly morské a čajky sa zhromažďujú okolo rybárskych lodí.
Tu sa kladie dôraz na prežitie.
V súčasnosti je však menej poľovníkov a rybárov, pretože v posledných desaťročiach ľudí z osady odlákala príťažlivosť vzdelávania, pracovných miest a služieb.
V škole sú osemročný William, sedemročný Malerak a sedemročná Viola jedinými zostávajúcimi žiakmi, ktorí sa učia pod mapou Grónska vytlačenou v roku 1954 a počas prestávky sa chodia sánkovať. Všetci traja sa čoskoro sťahujú a škole hrozí zatvorenie.
Pre bohatých obyvateľov Nuuku boli pozdĺž zálivu postavené nové rekreačné domy, niektoré s vonkajšími vírivkami. V zime stoja prázdne a zatvorené.
Z neďalekého útesu je vidieť fjord plný ľadovcov. Scenéria by mohla prilákať turistov, ale dedine chýba aj základná infraštruktúra.
„Existuje riziko, že osada by mohla zaniknúť,“ konštatuje Nolsová. „Ľudia starnú.“
Kapisillit mal kedysi takmer päťsto obyvateľov, spomína Kristiane Josefsenová, ktorá tu žije celý svoj život. Dnes ich má 37. Táto šesťdesiatnička pracuje s tuleňou kožou – perie ju a spracováva na národné kroje, ktoré predáva v Nuuku. „Spracúvanie tuleních koží je fyzicky veľmi náročná práca,“ dodáva.
Hoci plánuje tento rok odísť do dôchodku, nemá v úmysle opustiť Kapisillit. „Zostávam tu. Patrím sem,“ povedala. „Toto je moja zem. Grónsko je moja zem.“
