Všimnime si jeden detail hneď v prvej časti podobenstva (v. 26): evanjelista nepoužíva technický výraz siať, ale hovorí o človeku, ktorý hádže semeno všade, takpovediac po celom svete. Je v tom pozvanie prekonať akúkoľvek výlučnosť – žiadny národ si nemôže myslieť, že Božie požehnanie je rezervované iba jemu. Tento univerzalizmus rozsievania Božieho slova vyjadril Majster, keď svojich učeníkov poslal rozsievať semeno evanjeliového slova „do celého sveta“, kde majú učiť a krstiť „všetky národy“.
Po období sejby nastáva pre človeka obdobie, keď jeho práca prestáva (v. 27, 28). Nasledujú za sebou dni a noci a roľník spí a vstáva bez toho, aby nejakým spôsobom vedel do rastu zasiahnuť. Keby bol nepokojný a ustarostený, jeho snaženie by zostalo bez úžitku. Proces, ktorý sa začal, nezávisí od neho; ak by sa aj snažil a chodil po poli, spôsobí skôr problém: pošliape a poškodí krehké výhonky. Jeho prácou je trpezlivé čakanie.
A podobenstvo to jasne potvrdzuje. Rozprávač chce všetku pozornosť upriamiť na obdobie rastu, preto čitateľa nerozptyľuje ostatnými činnosťami roľníka po sejbe, ako sú odstraňovanie buriny alebo zavlažovanie poľa. Ježiš chce poukázať na jediné: na neodolateľnú vnútornú silu semena, ktoré – raz zasiate do zeme – rastie samo.
Áno, to už je proces mimo dosahu človeka: on semeno len odovzdal pôde, „hodil semeno“, vznikol odstup bez možnosti bezprostredne kontrolovať nasledujúce dianie pod povrchom. Rozsievač nemôže nič urýchliť, rytmus plynúceho času má svoje nezmeniteľné tempo.
Preto je aj opis rastu zámerne podrobný: najprv sa objaví zelený a krehký lístok, nasleduje steblo a napokon zrelý klas. Je to rozvoj, ktorý nás udivuje a očarúva, ale nemôže byť ani vynútený, ani urýchlený. Vyžaduje čas a trpezlivosť. A pokoru. Rozsievača pokoruje tajomstvo Božieho pôsobenia, ktorého on je pomocníkom, nie protagonistom.
Naozaj, jedným z veľmi častých pokušení je znechutenie a strata odvahy len preto, že nevidíme konkrétny výsledok svojho snaženia na poli ohlasovania evanjelia. Ak sme odovzdali pravé a živé posolstvo o Kristovi – nezriedené múdrosťou tohto sveta a neoslabené ľudskou opatrnosťou a alibizmom –, môžeme byť spokojní.
Čas rastu a bohatstvo úrody už nezávisí od nás, ale od pôdy, do ktorej semienko slova padlo: niekde je viac, inde zasa menej plodná.
Ak sa necháme uniesť činnosťou a prevalcovať aktivizmom, keď samých seba presvedčíme, že vlastnou činnosťou dokážeme nahradiť pôsobenie Ducha, sme na omyle.
Spomeňme príhodu z Lukášovho evanjelia. Ježiš mal cestou do Jeruzalema prechádzať samaritánskou dedinou, kam poslal pred sebou svojich poslov pripraviť mu nocľah. Keď ho Samaritáni neprijali, učeníci Jakub a Ján sa spýtali: Majú zvolať oheň z neba, aby ich zničil?!
Ježiš sa k nim obrátil, aby ich pokarhal (porov. Lk 9,54-55). Alebo apoštol Šimon Peter: pri Ježišovom zatýkaní vytasil meč a odťal veľkňazovmu sluhovi Malchusovi pravé ucho. Ježiš Petra pokarhal: Schovaj meč, azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?! (porov. Jn 18,10-11).
Vzorom evanjelizátora, naopak, bol a zostáva svätý Pavol. Korinťanom sa vyznal: „Ja som sadil. Apollo polieval. Ale vzrast dal Boh.“ (1 Kor 3,6)
Preto hoci mnohí majstri duchovného života naliehajú na snaženie, na neúnavnú horúčkovitú činnosť, tento úryvok zdôrazňuje iný, veľmi dôležitý rozmer: sú obdobia, v ktorých je potrebné čakať, „spať“, zachovať si pokoj, sadnúť si a pozorovať s údivom semienko, ktoré klíči a rastie samo. Plody prekonajú naisto každý predpoklad. Kto o tomto nie je presvedčený, pochybuje o zázračnej sile Kristovho slova.
Preto všetci tí, čo v dejinách ospravedlňovali použitie meča nútením iných obrátiť sa, vlastne potvrdzujú, k akým zblúdeniam môže viesť strata rešpektu voči nevyhnutnému času potrebnému pre rast semienka.
No toto podobenstvo je aj výzvou pre rodičov, vychovávateľov, osoby zodpovedné v kresťanských spoločenstvách, ktoré vedené tými najlepšími úmyslami predsa niekedy podliehajú netrpezlivosti, náhleniu, hľadaniu výsledkov. Niekedy však dosiahnu jediný výsledok: že sa javia ako agresívni a netolerantní.
Skúška ich trpezlivosti je však neraz naozaj tvrdá: keď napríklad stoja pred mládežou, ktorej uši často zapchávajú smartfónové slúchadlá; ktorej oči zahlcuje internet; ktorej vedomie aj podvedomie okupuje príval protichodných dojmov; ktorej vôľu oslabuje bezbariérové odklikávanie príkazov na dotykovom displeji; ktorej sexualitu deformuje komercionalizovaný kult tela.
Pred takouto mládežou sa katechéta, kňaz, vychovávateľ, učiteľ, ba aj rodič môže oprávnene cítiť bezbranný, zbytočný alebo odignorovaný. Akoby sa ním zasievané slovo o zmysle života a o Bohu a Ježišovi strácalo, stalo sa neviditeľným, malým a beznádejným ako to nepatrné horčičné semienko. Len s vierou možno prijať, že naoko beznádejná sejba môže priniesť ovocie. Ale nie hneď. Nie teraz. Nie podľa našich predstáv, logiky a očakávaní.
Preto sa modlime: Pane Ježišu, veríme a vyznávame tvoju živú a účinnú prítomnosť – prítomnosť teba ako rozsievača, ktorý túži zúrodniť naše srdcia sejbou semien milostí. Daj nám milosť nepochybovať o vnútornej sile ani tých drobných semienok každodenných, všedných situácií, ktoré sú pozvaním nechať z nich vyklíčiť ovocie každodenného nasadenia pri budovaní Božieho kráľovstva.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.