Európska komisia predstavila novú päťročnú stratégiu pre azylovú, migračnú a vízovú politiku, ktorou si kladie za cieľ znovu dostať pod kontrolu tému, ktorá je už roky politicky žhavá. Dokument je zámerne koncipovaný ako strategický rámec, nie ako balík zákonov.
Má udávať smer, manažovať očakávania a signalizovať politickú vôľu. Ústredná myšlienka, ktorá sa stratégiou vinie, znie v podstate takto: Európa sama rozhoduje o tom, kto príde, kto zostane a kto musí odísť. Práve táto veta však zároveň odhaľuje priepastný rozdiel medzi ambíciou a realitou.
Politický východiskový bod je pomenovaný jasne. Komisia konštatuje pokles nelegálnych vstupov za posledné dva roky, zároveň však hovorí o nefunkčnom systéme. Príliš veľa ľudí bez nároku na ochranu zostáva v Únii a príliš málo sa ich v skutočnosti vracia do krajín pôvodu.
To podľa Komisie podkopáva dôveru verejnosti, zaťažuje samosprávy a oslabuje celkovú akceptáciu azylu. Migrácia sa tak stáva nielen sociálnou, ale čoraz viac aj politickou destabilizačnou otázkou.
Z tejto diagnózy Brusel odvodzuje tri hlavné ciele: ďalej znižovať nelegálnu migráciu, výrazne zlepšiť návraty a strategicky riadiť legálne migračné cesty. Nové nie je ani tak „čo“, ale skôr „ako“.
Komisia presúva vízovú politiku do centra pozornosti a otvorene ju definuje ako nástroj zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Víza už nemajú len umožňovať mobilitu, ale aj vynucovať spoluprácu.
Európsky komisár pre migráciu Magnus Brunner (ÖVP), bývalý rakúsky minister financií, tento prístup pri predstavení stratégie formuloval bez obalu. Priorita je podľa neho jasná: „Počty nelegálnych príchodov sa musia znížiť a zostať nízke.“ Zneužívanie systému poškodzuje migráciu samu osebe, „podkopáva dôveru verejnosti a v konečnom dôsledku nám berie schopnosť poskytovať ochranu“. Kontrola preto podľa neho nie je protikladom humanity, ale jej predpokladom.
Sprísnenia už Komisia neobhajuje len vonkajším tlakom či politickou nevyhnutnosťou, ale predstavuje ich ako predpoklad fungujúceho systému ochrany. Kto túto logiku prijme, nemusí deportácie vnímať ako uzatváranie sa, ale ako neoddeliteľnú súčasť azylu.
Kľúčovým nástrojom má byť nová vízová stratégia. Tretie krajiny majú v budúcnosti výraznejšie pocítiť, že nedostatočná spolupráca pri preberaní vlastných občanov bude mať následky. Víza s výhodnejšími podmienkami, viacnásobné víza či zrýchlené postupy budú viazané na merateľnú mieru spolupráce.
Naopak, v prípade blokovania alebo odkladania deportácií majú byť možné aj obmedzenia. Komisár Brunner v tejto súvislosti hovoril o „obrovskej páke“, ktorú má EÚ k dispozícii a „ktorú musíme využívať“.
Nárok na riadenie – a absencia jasných cieľových mét
Hoci je politický tón stratégie výrazný, pri overiteľných záväzkoch zostáva dokument opatrný. Uvádza množstvo údajov o doterajšom poklese nelegálnej migrácie, no vyhýba sa akýmkoľvek konkrétnym záväzkom do budúcnosti.
Neobsahuje žiadny presný cieľ v oblasti deportácií, žiadnu kvótu ani časový rámec, dokedy by sa mala úspešnosť výrazne zlepšiť. Rovnako aj pri vízovej „páke“ zostáva nejasné, kedy presne sa má uplatniť, akú silu má mať a či budú existovať záväzné prahové hodnoty.
Nie je to náhoda, ale politický kalkul. Konkrétne čísla by zviditeľnili konflikty – medzi členskými štátmi aj vo vzťahu k tretím krajinám. Zároveň by Komisiu vystavili politickým aj právnym útokom. Stratégia preto zostáva zámerne flexibilná: opisuje nástroje, procesy a priority, no ich konkrétne použitie ponecháva na politické okolnosti a priebeh rokovaní.
Výkonná podpredsedníčka Komisie Henna Virkkunenová túto logiku vystihla jednou zo svojich kľúčových viet. V posledných rokoch sa podľa nej dosiahol pokrok, teraz je však potrebné úplne zaviesť azylový a migračný pakt a systém „pripraviť na budúcnosť“. Nelegálne vstupy musia ďalej klesať, zatiaľ čo legálne cesty majú byť podporované. Systém má fungovať tak, aby spoločnosti a hospodárstva mohli prosperovať. Ide o jazyk rovnováhy – nie však merateľnosti.
Práve tu sa začína kritika, hoci zatiaľ skôr implicitná. Bez cieľových ukazovateľov možno úspech politicky vždy konštatovať, no len ťažko objektívne overiť. Klesajúce čísla sa dajú vykladať ako potvrdenie stratégie, stagnujúce ako dočasný problém a rastúce ako dôsledok vonkajších šokov. Stratégia tak vytvára interpretačný rámec, nie kontrolný mechanizmus.
Národné reakcie: súhlas so smerom, mlčanie k obsahu
Pozoruhodná je zdržanlivosť bezprostredných politických reakcií z európskych metropol. Zatiaľ zaznelo len minimum výrazných vyhlásení zo strany premiérov či vedení politických strán, ktoré by sa výslovne odvolávali na nový päťročný strategický dokument.
Skôr než o nesúhlase to svedčí o vypočítavej dištancii. Stratégia je totiž formulovaná tak, aby legitimizovala sprísňovanie na národnej úrovni, no zároveň ho priamo nevynucovala.
V Nemecku prichádza v čase, keď spolková vláda sama presadzuje zrýchlenie a sprísnenie migračnej politiky. Deportácie, väzba počas konania a obmedzovanie sekundárnej migrácie sú už aj tak súčasťou domácej politickej agendy. Brusel sa preto vníma skôr ako podpora než ako tlak. Absencia rozsiahlejších komentárov z Berlína je logická: vláda sa môže neskôr odvolať na európsky rámec bez toho, aby sa teraz musela konkrétne zaviazať.
Odlišná je reakcia zo severnej Európy. Švédsky minister pre migráciu v rozhovoroch upozornil, že deportácie zostanú ilúziou bez fungujúcich identifikačných a dokumentačných postupov. Žiada spoločné európske riešenia, napríklad pri návratových letoch či získavaní dokladov. Tento postoj zodpovedá duchu stratégie, no zároveň odhaľuje jej Achillovu pätu: bez spolupráce krajín pôvodu zostáva každý európsky nástroj obmedzený.
Existujú aj kritické hlasy, hoci skôr nepriamo. Krajiny ako Španielsko dlhodobo varujú pred právnymi rizikami externých návratových modelov a nadmerným využívaním víz ako nátlakového nástroja. Táto skepsa nesmeruje proti cieľu riadenia migrácie, ale proti zvoleným prostriedkom. Ukazuje, že hoci sa európsky konsenzus rozšíril, naďalej stojí na krehkých základoch.
Zostáva teda kľúčová otázka, či je nová stratégia viac než len politicky obratne zabalená upokojujúca rétorika. Úprimná odpoveď je rozporuplná. Áno, v tóne je zreteľný reálny posun. Migrácia sa otvorene formuluje ako otázka moci, bezpečnosti a záujmov. Víza sa už neprikrášľujú, ale jasne označujú ako nátlakový nástroj. Deportácie sa po prvýkrát dostávajú do centra pozornosti, nie na okraj.
Zároveň však stratégia zostáva nejasná tam, kde by záväznosť predstavovala politické riziko. Nevytvára garancie, ale možnosti. Sľubuje riadenie, no zatiaľ ponúka len súbor nástrojov. To, či sa tieto nástroje skutočne použijú, závisí menej od Bruselu než od národných vlád, diplomatických konštelácií a právnych obmedzení.
Napokon nová migračná stratégia EÚ nie je prelomom, ale ani čistým vzdušným zámkom. Je to politický rámec, ktorý umožňuje tvrdší postup, no výslovne ho neprikazuje. Presúva zodpovednosť – od morálnych debát k otázkam výkonu a presadzovania práva.
Či to bude stačiť na obnovenie dôvery, sa neukáže na papieri, ale v praxi: pri deportáciách, konaniach a viditeľnom uplatňovaní pravidiel. Práve tam sa začne skutočná skúška tejto stratégie.
Pôvodný text bol publikovaný na webe rakúskeho sesterského denníka Statement.at.