Zmluva nie je výsada

Poslankyňa Lucia Plaváková tvrdí, že „model riešenia náboženskej slobody prostredníctvom medzinárodnej zmluvy s jednou cirkvou je prekonaný“. Tento výrok znie moderne, ale v skutočnosti prezrádza elementárne nepochopenie.

Zmluva so Svätou stolicou nevznikla preto, aby štát udelil katolíkom nejaké privilégiá. Vznikla preto, že Svätá stolica nie je bežná náboženská organizácia. Je to subjekt medzinárodného práva, diplomatický partner, entita, s ktorou štáty uzatvárajú dohody podobne ako s inými štátmi.

Je absurdné tváriť sa, že ide o „zmluvu s jednou cirkvou“ v zmysle zvýhodňovania. Ide o zmluvu s medzinárodným subjektom, ktorý zastupuje obrovskú časť obyvateľstva Slovenska a zároveň má špecifické postavenie v globálnych vzťahoch.

Aj preto zmluva hneď v prvom článku jasne hovorí o vzájomnej nezávislosti a autonómii oboch strán. To nie je vzdanie sa suverenity, ale jej výkon. Suverénny štát je práve ten, ktorý môže slobodne uzatvárať medzinárodné zmluvy podľa vlastného rozhodnutia.

Argument, že Slovensko sa vzdáva zvrchovanosti, je teda buď prejavom neznalosti, alebo zámerná manipulácia.

Štáty sa suverenity nevzdávajú tým, že uzatvárajú dohody. Suverenitu by stratili vtedy, keby im niekto zvonka diktoval ich obsah, prípadne ak by v zmluve výslovne delegovali časť svojich právomocí. V tomto prípade však išlo o slobodný akt Slovenskej republiky, ratifikovaný v súlade s jej právnym poriadkom.

Sekulárny štát neznamená štát bez náboženstva

Progresívne Slovensko opakuje mantru o „náboženskej neutralite štátu“. Znie to ako neotrasiteľný princíp, no v skutočnosti ide o často zneužívaný pojem.

Neutralita štátu neznamená, že náboženstvo má byť vytlačené zo spoločnosti do súkromia obývačiek. Neutralita znamená, že štát nikoho nenúti k viere ani k ateizmu. Znamená, že štát garantuje slobodu všetkým občanom bez ohľadu na ich presvedčenie.

Zmluva so Svätou stolicou nijako nezavádza katolicizmus ako štátne náboženstvo. Neustanovuje povinnosť veriť, ani neukladá občanom cirkevné normy. Uznáva len slobodu cirkvi pôsobiť, slobodu jej členov organizovať svoj život, spravovať si vnútorné záležitosti a vykonávať náboženské úkony. Presne to je obsahom demokratickej slobody. Ak niekto tvrdí, že toto je porušenie sekularizmu, potom v skutočnosti neobhajuje neutralitu, ale ideologické nepriateľstvo voči náboženstvu.

Sekulárny štát nie je štát, ktorý sa tvári, že náboženstvo neexistuje. Sekulárny štát je štát, ktorý mu umožňuje existovať bez diskriminácie. Moderná demokracia nie je založená na vymazaní viery, ale na slobode svedomia.

Zmluva nie je nad Ústavou

Plaváková konštatuje, že zmluva má prednosť pred vnútroštátnym právom. Poslankyňa z toho vyvodzuje, že ide o problém, pretože sa týka jednej náboženskej skupiny. Lenže prednosť medzinárodných zmlúv pred bežnými zákonmi je v každom právnom štáte úplne normálna vec.

Platí to pre ľudskoprávne dohovory, platí to pre zmluvy Európskej únie, platí to pre množstvo záväzkov, ktoré Slovensko prijalo. Neznamená to však, že medzinárodná zmluva stojí nad Ústavou. Ústava je najvyšším právnym dokumentom.

Znamená to len, že štát sa rozhodol garantovať určitú stabilitu právneho rámca a neumožniť, aby sa základné práva alebo dohody menili každou krátkodobou parlamentnou väčšinou. Ak by sme tento princíp spochybnili, potom by sme spochybnili celý systém medzinárodného práva a právnej istoty.

V skutočnosti teda nejde o oslabenie demokracie, ale o jej posilnenie. Právny štát potrebuje záväzky, ktoré sú pevnejšie ako momentálne politické nálady.

Štát sa neprispôsobuje cirkvi

Poslanec Ondrej Prostredník tvrdí, že Slovensko prijalo zákony upravujúce pôsobenie cirkvi v školstve, ozbrojených silách alebo médiách a že štát sa tým „systematicky prispôsoboval jednej cirkvi“. Tento jazyk je typický: vytvára dojem, že cirkev je cudzím telesom, ktoré štát musí trpieť.

Lenže realita je oveľa jednoduchšia. Cirkevné pôsobenie v týchto oblastiach nie je výsadou, ale odpoveďou na potreby občanov.

Rodičia majú právo vybrať si spôsob výchovy svojich detí. Vojaci, policajti, väzni aj pacienti majú právo na duchovnú starostlivosť, ak o ňu stoja. To nie je „prispôsobovanie štátu cirkvi“. To je poskytovanie služieb občanom, ktorí majú svoje práva a potreby.

Demokracia nie je režim, v ktorom štát vychováva občanov podľa jedného ideologického vzoru. Demokracia je režim, kde štát umožňuje pluralitu.

Zmluva navyše opakovane zdôrazňuje, že všetko sa deje v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Cirkevné školy sú súčasťou systému, nie paralelným svetom. Pastoračná služba v armáde je dobrovoľná, nie povinná. Nikto nie je nútený k náboženským úkonom. Tvrdiť opak je buď prejavom neznalosti, alebo účelové strašenie.

Náboženstvo a politika sa nedajú oddeliť

Najhlbším omylom progresívnej kritiky je predstava, že náboženstvo je čisto súkromná záležitosť, ktorá nemá čo robiť vo verejnom živote.

Táto predstava je však filozoficky neudržateľná. Politika nikdy nie je hodnotovo neutrálna. Každý zákon o rodine, školstve, bioetike, sociálnych otázkach alebo ľudskej dôstojnosti vychádza z určitej predstavy o človeku a dobrom živote.

Ak niekto tvrdí, že náboženské presvedčenie má zostať za dverami, v skutočnosti hovorí, že verejný priestor má patriť iba tým, ktorí myslia sekulárne.

To nie je neutralita. To je diskriminácia.

Demokracia znamená, že občania vstupujú do verejnej diskusie so svojimi hodnotami, či už sú náboženské, filozofické alebo humanistické. Veriaci občan je rovnako občanom ako neveriaci. Má právo argumentovať, hlasovať a presadzovať svoju predstavu dobra. To je podstatou pluralitnej spoločnosti.

Problémom je ideologická netolerancia

Základná zmluva so Svätou stolicou nie je prežitkom ani protiústavnou anomáliou. Je to právny rámec, ktorý garantuje slobodu náboženstva, stabilizuje vzťahy štátu s významnou spoločenskou inštitúciou a umožňuje spoluprácu v oblastiach, kde ju spoločnosť potrebuje. Neznamená žiadne vzdanie sa suverenity, ale jej uplatnenie.

Ak dnes niekto tvrdí, že takáto zmluva je „prekonaná“, v skutočnosti nehovorí o právnom štáte. Hovorí o svojom ideologickom nepohodlí z toho, že náboženstvo stále existuje a má v spoločnosti svoje miesto.

Moderný štát nie je štát, ktorý bojuje proti viere. Moderný štát je štát, ktorý dokáže žiť s tým, že ľudia sú rôzni a že sloboda znamená aj slobodu veriť.