Niečo sa však predsa len stalo. Jeho dobrodružstvo sa začalo už v Berlíne meškaním, zmeškal prípoj, ďalší ICE zostal stáť niekde na trati, náhradný vlak sa zas k cieľu vliekol s narastajúcim oneskorením. K odletovej bráne sa statočný muž z Ďalekého východu dostal v behu a na poslednú chvíľu.
Najviac ho – ako rozprával vo videu – udivil stoický pokoj jeho nemeckých spolucestujúcich: žiadne nadávky, žiadne reptanie, len tiché zúfalé pohľady upreté na obrazovky mobilov. Vedec zrejme očakával, že v takom poriadkumilovnom spoločenstve, akým je Nemecko, by taká chaotická cesta mala vyvolať kolektívny výbuch nevôle.
Len 60 percent vlakov prichádza načas
Existuje vysvetlenie tejto rezignovanej pasivity, ktorá ho tak fascinovala. A tým sa dá pomerne dobre vysvetliť aj stav súčasného Nemecka. V roku 2025 prišlo načas len 60 percent vlakov (v roku 2015 to bolo ešte 75 percent). Každý dvadsiaty vlak je úplne zrušený – čím, mimochodom, vypadáva aj zo štatistiky meškaní. Miestni teda presne vedia, do čoho idú.
Na tomto mieste ešte praktická rada pre všetkých, ktorí systém Nemeckých železníc poznajú len z dávnych čias: ak ako cestujúci pocítite naliehavú telesnú potrebu, vyrazte včas. V niektorých diaľkových vlakoch totiž prejdete okolo troch, niekedy až štyroch nefunkčných a uzavretých toaliet, kým sa dostanete k jednej použiteľnej. Tam sa potom spravidla tvorí rad.
Navyše v roku 2010 sa začala prestavba stanice Stuttgart. Po veľkoryso vypočítaných deviatich rokoch mali vlaky jazdiť cez nový podzemný terminál. V tom čase tam však zívala len obrovská stavebná jama. Ako posledný konkrétny termín dokončenia podnik uviedol rok 2026. Ani ten sa však nedá dodržať. Pre istotu sa vedenie štátnej firmy vzdalo uvádzania akéhokoľvek nového dátumu.
Podobne to dnes vyzerá takmer so všetkými veľkými stavbami. Výstavba nového drážďanského mosta Carolabrücke, ktorý sa zrútil 11. septembra 2024, sa začne najskôr v roku 2028, otvorenie sa plánuje približne na rok 2032. Kompletná sanácia Pergamonského múzea v Berlíne, ktorá sa začala v roku 2013 a je plánovaná do roku 2037, sa pravdepodobne potiahne až do roku 2043. Kto je dnes v životnom rozkvete, dostane sa tam možno až ako dôchodca.
Malé časové porovnanie: na výstavbu hlavnej stanice v Lipsku, dlhý čas najväčšej svojho druhu v Európe, potrebovali robotníci kedysi šesť rokov, od 1909 do 1915. Toto tempo sa vtedy nepovažovalo za senzáciu, ale jednoducho za normu.
Mimochodom, aj v minulosti existoval v Nemecku jav zvaný zima. V januári 2026 boli v Berlíne všetky električky mimo prevádzky dva dni, hoci nepanovali ani mimoriadne mrazivé teploty, ani extrémne nesnežilo. Na severe Nemecka viedla chumelica k dočasnému zastaveniu železničnej dopravy (a teda dočasne aj k nulovej miere meškania). V Dolnom Sasku sa zaseklo 18-tisíc elektronických dokumentov justičnej správy vrátane naliehavých prípadov. Prečo? Pre zimnú búrku Elli pracovalo veľa úradníkov z domu a prestarnutý server ministerstva sa pod náporom externých prístupov zrútil.
Rezignácia typického Nemca
Možno po tomto – zďaleka nie úplnom – výpočte pochopíte, prečo niekdajší typický Nemec znáša výpadky vlakov a oveľa horšie veci rezignovane a v očiach cudzincov pôsobí ako ovca. Dnes je šťastný, ak sa vôbec niekam dostane. Považuje za zázrak, keď niekde vznikne nový most či nová stanica, bez ohľadu na to, kedy sa to stane.
„Nie to, aký je svet, je mystické, ale to, že je,“ poznamenal kedysi filozof Ludwig Wittgenstein. Obyvatelia Nemecka si dnes tento výrok vzťahujú na svoj prozaický každodenný život. Tešia sa aj vtedy, keď v zime neskolabuje celá infraštruktúra, ale len jej časť. A s úľavou si povzdychnú, keď po mesiacoch čakania konečne držia v rukách nejaký úradný dokument.
Autor tohto textu má v úmysle uzavrieť manželstvo. Na to potrebuje rodný list, o ktorý podal žiadosť v septembri 2025. V januári 2026 sa opatrne informoval o stave a dostal odpoveď, že by láskavo nemal naliehať. Práve sa totiž spracúva pošta z augusta minulého roka.
Ako obyvateľ už človek neočakáva zlepšenie, je spokojný, ak to nebude ešte oveľa horšie. Inými slovami: táto krajina už od seba nič nečaká.
Od krajiny inžinierov k štátu byrokratov
Ako sa Nemecko dostalo tam, kde je dnes? Na túto otázku existujú len čiastkové odpovede. Nech si z nich každý poskladá vlastný obraz.
Koncom roka 2025 ohlásil Spolkový štatistický úrad po dlhom čase pokles pracovnej sily – a to napriek tomu, že od roku 2015 imigrovalo do krajiny niekoľko miliónov ľudí. Podrobnejší pohľad je výrečnejší: počet priemyselných pracovníkov aj samostatne zárobkovo činných osôb klesá od roku 2016. Počet zamestnancov vo verejnom sektore sa v rovnakom období zvýšil z 10,74 na 12,38 milióna. Na týchto viac ako dvanásť miliónov dnes pripadá už len 7,25 milióna pracovníkov v priemysle a 3,67 milióna samostatne zárobkovo činných.
Krajina inžinierov sa úspešne premenila na štát byrokratov. Táto byrokracia sa chráni a živí sama, predovšetkým tým, že neustále produkuje nové predpisy a pravidlá.
Aj preto trvajú stavebné projekty desaťročia. Samozrejme, pomocou umelej inteligencie a digitalizácie by sa dali dokumenty vystavovať do 24 hodín. To by však bolo na úkor verejných zamestnancov, ktorí – pokiaľ ide o obranu vlastného postavenia – disponujú celkom prirodzenou inteligenciou.
V tejto oblasti štát funguje ešte prekvapivo dobre. Nedávno niekto zverejnil na sieti X list z daňového úradu, ktorý ho upozorňoval na daňový nedoplatok 37 centov a uložil mu tučnú pokutu. List prišiel bleskovo. Tu sa nepracuje najprv na auguste minulého roka. Pri vymáhaní peňazí sa XXL štátny aparát zrazu správa agilne ako mladý tiger. A je aj rovnako pažravý.
Oslava neschopnosti
Po druhé, v krajine sa priam rozmáha uctievanie nekompetentnosti. Politik strany Zelených Robert Habeck, ktorý nikdy neprejavil zvláštny záujem o ekonomické témy, sa v roku 2021 napriek tomu stal ministrom hospodárstva najsilnejšej európskej krajiny – aby potom národu vysvetľoval, že firmy, ktorým sa rozpadá podnikanie, nekrachujú, „len prestanú vyrábať“. Jeho stranícka kolegyňa Annalena Baerbocková vyhlásila elektrickú sieť za úložisko, v roku 2021 vydala knihu, ktorá pozostávala prevažne z plagiátov, ako ministerka zahraničných vecí odporučila Putinovi „360-stupňový obrat“ a Južnú Afriku označila za bacon of hope (slanina nádeje) namiesto beacon of hope (svetielko nádeje).
Habeck, Baerbocková a ďalší z tejto ligy si mohli a môžu dovoliť takmer čokoľvek, väčšina nemeckých novinárov im aj tak leží pri nohách. Lebo v redakciách dnes už neplatí „hovoriť, ako to je“ – motto zakladateľa Spiegelu Rudolfa Augsteina – ale „písať podľa pocitu“.
Dolnosaská ministerka školstva Julia Willie Hamburgová, podpredseda Bundestagu Omid Nouripour, poslankyňa Bundestagu Katrin Göringová-Eckardtová – občas spomínaná ako budúca spolková prezidentka – a množstvo ďalších politikov spája jeden životopisný detail: nemajú žiadne ukončené odborné vzdelanie. Ani akúkoľvek skúsenosť v súkromnom sektore.
Každá nekompetentnosť na vrchole časom presakuje smerom nadol. Kedysi sa hovorilo, že Nemecko je riadené priemerne, ale spravované dobre. Dnes neplatí ani jedno.
Priekopník zaostáva
K tomu sa pridáva ešte pohŕdanie podnikateľmi, napríklad zo strany predsedníčky SPD Bärbel Basovej, ktorá sa domnieva, že jej strana by mala bojovať proti majiteľom firiem.
Rovnako vidíme aj pohŕdanie všeobecným vzdelaním. V medzinárodnom teste TIMSS, globálnom rebríčku výkonov žiakov v matematike a prírodných vedách, sa nemeckí štvrtáci v roku 2007 umiestnili ešte na 12. mieste. O šestnásť rokov neskôr to stačilo už len na 21. priečku, ďaleko za Tureckom, Anglickom, Rumunskom a ďalšími krajinami.
A napokon: kto si neustále nahovára, že je „priekopníkom“ pre celý svet, najmä pri energetickej transformácii, ktorú v skutočnosti nikto nekopíruje, ten si jedného dňa prestane klásť kritické otázky sám o sebe. Možno dnešné Nemecko jednoducho trpí tým, čo americký antropológ Louis Kroeber kedysi nazval „kultúrnym vyčerpaním“.
Zostalo teda z povestnej nemeckej dôkladnosti vôbec niečo? Áno, celkom určite, nielen v detailoch, ako je vymáhanie 37 centov daňového dlhu. Ale aj vo veľkom. Ak už máme krajinu, ktorá kedysi fungovala aspoň obstojne, zraziť ku dnu – to je heslo dnešných nemeckých lídrov –, tak poriadne.
Trocha nádeje však ešte existuje. Na začiatku roka 2026 sa ukázalo, že demontáž odstavenej jadrovej elektrárne Brokdorf potrvá pravdepodobne 50 rokov, pretože je potrebné dodržiavať tisíce predpisov. Možno to pôjde tak pomaly, že sa nasledujúca alebo ešte ďalšia aspoň čiastočne rozumná spolková vláda rozhodne elektráreň opäť uviesť do prevádzky. Zákazku potom dostanú čínski technici.
Faxom.
Pôvodný text bol publikovaný na webe rakúskeho sesterského denníka Statement.at.
