Očakávania zákonodarcov sú pritom pravdepodobne iné. Mali by sa predsa tešiť, že sa takpovediac objavilo svetlo na konci tunela. Téma však skôr vyvoláva zmiešané pocity, keďže sa rieši až teraz. Nové milénium trvá už štvrťstoročie a štát si konečne na ňu našiel čas.
Formálne ide o implementáciu európskej smernice, obsahovo o niečo, čo malo byť dávno samozrejmosťou. Ženy by predsa za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty nemali dostávať menej iba preto, že sú ženy.
V inej rovine je však celkom bizarné, že vzhľadom na to, že sa ľudstvo nachádza v treťom tisícročí, na to naozaj potrebujeme zákon.
Na prvý pohľad ide o krok správnym smerom. Zákon zavádza transparentnosť odmeňovania, právo zamestnancov na informácie o vlastnej mzde aj o priemerných mzdách na porovnateľných pozíciách rozdelených podľa pohlavia, povinné reportovanie rozdielov vo firmách nad určitú veľkosť a v prípade neodôvodnených rozdielov aj mechanizmus nápravy.
Smutným mementom však zostáva, že toto všetko sú nástroje, ktoré na Slovensku doteraz evidentne chýbali, ak ich musí špecifikovať legislatíva.
A ďalším problémom je, že sa o platoch aktuálne nerozprávame preto, že sme ako krajina dospeli k presvedčeniu, že rovnosť v odmeňovaní je základom férového trhu práce, ale preto, že to vyžaduje Európska únia.
Je to typický slovenský scenár. Diskriminácia v zákonoch zakázaná je, ale reálne presadzovanie práv je komplikované a často ponechané na odvahe jednotlivcov. V tomto konkrétnom prípade jednotlivých žien.
Ministerstvo práce v dôvodovej správe priznáva, že existujúca legislatíva neposkytuje dostatočné nástroje na praktickú vymožiteľnosť. Inak povedané, rovnosť máme napísanú a papier veľa znesie, ale nastaviť to je už úplne iná pesnička.
A práve tu sa ukazuje podstata. Rozdiely v odmeňovaní totiž nie sú len dôsledkom „osobných rozhodnutí“, „preferencií“ alebo „trhu“, ako sa to roky zvykne zľahčovať. Sú dôsledkom nastavenia systému, v ktorom sa ženská práca dlhodobo podceňuje, starostlivosť penalizuje a mlčanie o platoch sa považuje za normu.
Zamestnankyne často ani nevedia, že sú platené horšie. Nie preto, že by nemali záujem, ale preto, že nemajú prístup k porovnateľným údajom. Ak netušíte, koľko zarábajú kolegovia na rovnakej pozícii, diskrimináciu neviete ani pomenovať, nieto ešte dokázať.
A ak sa o to pokúsite, čaká vás poväčšine nerovný súboj.
Aj preto je presun dôkazného bremena na zamestnávateľa jednou z kľúčových zmien. Nie je normálne, aby ľudia museli dokazovať, že boli diskriminovaní bez toho, aby mali k dispozícii dáta, ktoré má druhá strana. Transparentnosť nie je útokom na zamestnávateľov. Je to predpoklad férovosti.
Zákon však zároveň odhaľuje aj našu tradičnú schopnosť robiť veci tak, aby sa síce splnili, ale čo najmenej boleli. Povinnosť reportovať rozdiely v odmeňovaní sa naplno rozbehne najmä vo veľkých firmách. Menšie podniky sa k nej dostanú neskôr – niektoré až v roku 2031.
Ak to však má byť nástroj, ktorý reálne zmení pracovný trh, odkladanie povinností na päť rokov dopredu pôsobí skôr ako kompromis s pohodlím než ako urgentná spoločenská priorita.
To, že rovnaké odmeňovanie riešime až teraz, je zároveň obrazom našej politickej kultúry. Nie je to téma, ktorá by na Slovensku absentovala. Naopak, ženy, odborníčky, odbory aj mimovládne organizácie na problém upozorňujú roky. Len sa to politicky nevyplácalo, až kým sa z toho nestala povinnosť.
A tu prichádza pointa. Toto nie je zákon, ktorý si zaslúži potlesk ako veľké víťazstvo. Je to zákon, ktorý má napraviť niečo, čo nemalo byť nikdy normálne. Ak sa štát v roku 2026 musí legislatívne učiť, že rovnaká práca má mať rovnakú odmenu, nie je to dôkaz pokroku. Je to dôkaz toho, ako dlho sme tolerovali nespravodlivosť ako bežnú súčasť života.
Zákon môže byť začiatkom, ale iba vtedy, ak nebude slúžiť ako alibi. Rovnosť na papieri je lacná. Skutočná rovnosť je drahá. Stojí politickú odvahu, kontrolu, sankcie a ochotu pomenovať nepríjemnú pravdu.
Ženy na Slovensku stále platia cenu za to, že systém bol roky nastavený tak, aby sa im oplatilo mlčať.