Minulý rok začal člen súboru Národného divadla Košice Andrej Palko spoluorganizovať protesty proti ideológii progresivizmu. Rozhovor s ním sme viedli o tom, nakoľko rozšírený je tento ideologický prvok medzi slovenskými hercami, ale aj o tom, či on sám svojím ostrým slovníkom a politickou angažovanosťou neodrádza kultivovanejšiu časť konzervatívneho spektra a nelimituje tak aj spomínané protesty.
Andrej Palko vysvetľoval, že v záujme cieľa spojiť čo najširšie publikum bol ochotný akceptovať aj kontroverznejšie osobnosti, ktoré navrhli jeho kolegovia z organizačného tímu, s ktorými protesty pripravoval.
Rozhovory s ním viedol redaktor Štandardu počas niekoľkých dní. Práve v tomto období došlo k zlomu, keď sa Andrej Palko rozhodol organizačný výbor protestov opustiť. Neprekonateľným problémom sa preňho stala plánovaná účasť Zoroslava Kollára na najbližšom februárovom proteste v Nitre. Košický herec tak spája svoje meno len s prvými dvomi protestmi v metropole východu a v Žiline, o ktorých je prvá časť rozhovoru, a už sa ďalej nebude podieľať na organizovaní ďalších mítingov.
Ste herec, ktorý sa verejne angažuje proti progresivizmu. V tomto ste asi jediný svojho druhu na Slovensku. Boli ste spokojný s posledným protestom v Žiline?
Áno. Tisícka ľudí sa tam určite nazbierala, čo nie je zlé na tento úplne nový formát. Neorganizuje ho žiadna politická strana, nemali sme žiadnu finančnú pomoc, žiadnu inú reklamu ako generický obsah na sociálnych sieťach. Veľa ľudí si uvedomuje, proti čomu tie protesty sú. Byť proti progresivizmu znamená byť za normálnosť, za hodnoty, za vlasť.
Na proteste vystupujú rôzni ľudia – aj z prostredia politických strán či aktivisti. Pôvodne sme nezamýšľali spájať pronárodnú scénu, ale postupne sa to tak začalo kryštalizovať. Nebránime sa tomu, aby tam vystúpil ktokoľvek, kto sa vymedzuje voči tejto škodlivej ideológii.
Na proteste v Žiline vystúpil syn Jána Slotu Pavol. Pre mnohých kritikov išlo už vtedy o príliš kontroverznú osobnosť.
Mal som jednu výhodu a zároveň nevýhodu. Bol som najviditeľnejšia tvár týchto protestov, ale pri rozhodovaní, kto tam vystúpi alebo nie, som bol len jeden z dvanástich, ktorí tie protesty organizovali a prispievali k nim svojím dielom. Navzájom sme si účastníkov schvaľovali a nechcem vynášať z kuchyne, ako tieto vnútorné debaty vyzerali. Naša základná poučka znela: ak to pomôže dosiahnuť cieľ, je to v poriadku.
Rozumiem tomu, že je to úsmevné, keď sa stretnem s pánom Slotom, pričom všetci vieme, čo v politike robil jeho otec, čí syn som ja a čo v politike predstavoval môj otec. Ja sa nad tým usmejem a radšej to hodnotiť nebudem, pretože by som si tým nepomohol.
Máme však s kolegami jeden cieľ, a to spojiť ľudí proti progresivizmu. Ak príde účastník, ktorý má čo povedať a dokáže pritiahnuť nejaké spektrum ľudí, je vítaný. O tom je politika.
Otázne je, či takáto taktika nemá opačný účinok. Veľká časť spoločnosti si uvedomuje problém progresivizmu a potenciál na protestné mítingy sa rozhodne zväčšuje. Veľká časť tohto tábora s progresívcami spolupracuje a má na to svoje dôvody – ide najmä o politickú koalíciu proti Smeru a súčasnej vláde, v rámci ktorej nemajú veľa možností, ako sa navzájom vyhnúť. Pre nich môžu byť kontroverzné postavy toxické.
Ľudia o protestoch vedia zo slabého až nepriateľského mediálneho záberu. V Košiciach bolo viac ľudí ako v Žiline. Pre samotných účastníkov to toxické nie je. Ak by niekto pre účasť Pavla Slotu neprišiel na protest, tak rovno poviem, že takýto človek nebol cieľovou skupinou našich protestov. Ľudia, ktorí na protesty prišli, rozumeli tomu, čo robíme a aký máme spoločný cieľ.
Ideológiu progresivizmu pomenúvame, rozširujeme o nej povedomie a vytvárame istý tlak. Ak sa niekto cíti morálne nadradený, aby sa na proteste pre niektorých účastníkov nezúčastnil, tak takýto človek absolútne nepochopil podstatu protestov a nechápe ani podstatu progresivizmu. Ak tomu nerozumie, tak je logické, že ani nepríde.
Týmto postojom ste však vylúčili veľkú časť protiprogresívneho tábora, ktorá rozumie nebezpečenstvu progresivizmu, no zároveň sú pre nich niektoré nacionalistické či alternatívne prúdy rovnako toxické. Platí to minimálne pre voličov KDH. Vy sám vravíte, že na protestoch chýba politický záber, no zároveň ste vstúpili do strany Jána Baránka. Nemyslíte si, že si týmto zužujete svoj záber?
Do hnutia Zdravý rozum som vstúpil ešte predtým, ako som sa začal podieľať na týchto protestoch, s tým už nič neurobím. Nesúhlasím však s tým, že odrádzame voličov KDH. Ich predovšetkým odrádza ich predseda Milan Majerský. Veď on neustále deklaruje budúcu spoluprácu s Progresívnym Slovenskom v potenciálnej budúcej koalícii. Tým vysiela jediný signál: prosím, neprotestujte proti progresivizmu.
Prečo tieto protesty neorganizujú ľudia, ktorí majú potenciál zjednotiť omnoho väčšie davy, majú aj väčší mediálny priestor a lepšie prostriedky? Prečo to nerobia? To by ma naozaj zaujímalo.
Ak by nás oslovil niekto z KDH a požiadal nás, aby mohol na proteste vystúpiť, povieme mu: nech sa páči. My na nič iné ani nečakáme.
Ako najväčšiu zábranu spomínate Milana Majerského, ten je však autorom známeho výroku o dúhovej pliage, čo bol pomerne silný útok na progresivizmus.
Veď áno, ale tam sa prejavila aj dokonalá ukážka nemohúcnosti pána Majerského. Po tom, ako sa na neho vyliali hektolitre špiny z progresívneho a mediálneho prostredia, on stiahol chvost. On je dezorientovaný a len ťažko s tým progresivizmom niečo urobí. Je nekompetentný na to, aby viedol kresťansko-demokratickú stranu.
Nepoznám ho dobre, ale z jeho nešťastných vyjadrení a neskorších reakcií si myslím, že toho nie je schopný. Nepamätám si extrémistickejšie vyjadrenie politika, ako jeho výrok o naštafírovaných deťoch v Gaze, čo bola jeho reakcia na genocídu. Vtedy som veril, že po tomto výroku skončí a jeho vlastní ho zrušia. Ale to sa nestalo.
Je mi vlastne ľúto voličov KDH, viem, ako rozmýšľajú. Sú tam dva prúdy. Západné Slovensko tvoria „progresívni veriaci“ alebo sú ideológiou prinajmenšom oklamaní. Nemajú žiadny problém s dúhovou agendou. To je však približne tretina voličov hnutia. Skalných kádehákov z Oravy a východu považujú za užitočných idiotov a smejú sa z nich.
Väčšina voličov KDH sú umiernení ľudia, ktorí o tejto ideológii veľa nevedia a radšej ani nechcú vedieť. Keď si však raz uvedomia, s čím sa chce ich predseda spojiť a že s nimi nemá šancu uspieť, budú sklamaní. Uspieť v spolupráci s progresívcami sa nepodarilo žiadnej kresťanskodemokratickej strane v Európe. Utopili sa v tom.
Ešte pred tým, ako ste organizovali protesty, ste boli influencerom, prezentovali ste sa krátkymi videami vo vašej relácii Maslovíčko. Slovenský mediálny regulátor Rada pre mediálne služby sa vás pokúsil cenzurovať za vaše video, v ktorom ste kritizovali Dúhový Pride v Bratislave. To video už dnes nie je prístupné. Bolo stiahnuté zo sociálnych sietí?
Áno. Prišla mi notifikácia od spoločnosti Meta, že moje video musia odstrániť, keďže im to nariadil nejaký nadriadený orgán. Je to však len jedno video zo stoviek, splnilo svoj účel. Poukázalo sa tým na to, že tu máme štátom platenú progresívnu cenzúru, čo je škandálne. Moje video pritom neporušilo žiadne pravidlo. Vyhlásenie rady obsahuje štrnásť strán sofistikovaného právneho dokumentu, kde sa podrobne rozoberalo zopár viet, ktoré som v tom videu povedal. Dokonca sa tam spomínal môj otec, čo je už absurdné, bolo to ako nejaký eštebácky spis.
Obvinili ma, že moje video napĺňa skutkovú podstatu toho „slávneho“ zákona o šírení nenávisti a obmedzovaní práv menšín...
Vy ste však označili účastníkov Pridu za úchylákov. Respektíve ľudí, ktorí sa na ňom zúčastňujú, ste označili za podporovateľov úchylností na verejnosti...
Ak som však spáchal trestný čin, očakával by som, že pôjdu do dôsledkov a niekto to aj nahlási. Ak sú si vedomí spáchania trestného činu a majú aj právnu analýzu, mali by to predsa nahlásiť. Ale oni to neurobili. Bolo to len trápne divadlo.
Lenže to video považovali za problematické aj niektorí ľudia v rade, ktorí patria do protiprogresívneho spektra.
Ja som v tom videu vychádzal z článku Dany Vitálošovej z Markera, v ktorom písala o tom, že na Pride sa uskutočnila zvláštna diskusia o tom, ako rôzne čudné sexuálne perverzie vraj nepatria len do spálne, ale patria aj na Pride. Boli tam rôzne fetiše a sadomasochistické praktiky, ktoré sa legitímne môžu nazývať úchylnými. Nech si ich majú, ale nech ich neprezentujú na podujatiach, kde majú prístup deti. Oni hovoria, že takéto veci nepatria len do spálne, ale aj na verejnosť.
Nehodnotím ničí súkromný život a je mi fuk, ak si takéto veci robia doma v spálni. Ak im to pomáha, nech si to robia. Ale ak presviedčajú o týchto veciach na verejnom zhromaždení a chcú, aby boli súčasťou tohto zhromaždenia, tak tí ľudia na Pride buď sú úchyláci, alebo podporujú úchylnosti.
Toto si obhájim na akomkoľvek súde či v debate, pretože je to elementárna logika. Nie ja som prekročil nejakú hranicu, ale organizátori Pridu. A ja som na to upozornil. Možno som to urobil expresívnejším jazykom, ale urobil by som to znova. Bol by som rád, ak by si ľudia, ktorí sú podobného názoru, ale nepáči sa im moje vystupovanie, založili vlastnú platformu a podľa vlastnej formy na podobné veci upozorňovali.
Niekedy sa snažím vystupovať miernejšie, ale občas to nejde. Takto som to cítil a tak som to nahral „na prvú“. Ak to niekomu prekáža, nech to nepozerá, ale hlavne nech hodnotí fakty, a nie dojmy. Ja som hodnotil fakty.
Ľudia, ktorí dlhodobo sledujú texty vášho otca Vladimíra Palka, prípadne vášho brata Vladimíra mladšieho, môžu byť zaskočení vašou povahou a verejným vystupovaním. Oni pôsobia ako kultivovaní intelektuáli, používajú prísne argumenty a vyhýbajú sa expresívnym výrazom a útokom na svojich oponentov. Vy ste pomerne iný, výrazovo ste podobnejší skôr hercom z Bratislavy, hoci, samozrejme, s iným ideovým zafarbením. Je to spôsobené vašou umeleckou dráhou?
To neviem, takýto som vždy bol. (Úsmev.) Výchovu máme ako súrodenci rovnakú, ideologický, náboženský a morálny základ máme rovnaký. Rozumiem, že pre mnohých ľudí môže byť šokom, ako vystupujem. Ani pre otca nebolo jednoduché tieto veci vstrebať, ale myslím si, že si postupne zvyká.
Moja herecká dráha s tým však istým spôsobom súvisí. Nie som nadšený z toho, čo musím robiť. Nikdy som to nemal v pláne. Chcel som byť v divadle a hrať. Posledné tri roky som však odrazu mal príliš veľa času. Môj potenciál nebol vôbec využívaný. Nie som pritom žiadny nováčik. Dlhé roky som bol vyťažovaný tak akurát. To sa však zrazu zmenilo. Nebudem to hodnotiť, pretože som stále členom súboru Národného divadla Košice. Zároveň sa udialo to, že Slovensko a svet sa ocitli v civilizačnej kríze.
Naznačujete teda, že pre vaše verejné vystupovanie vás neobsadzovali v divadle?
Je to ešte horšie. Moje verejné vystupovanie bolo následkom. V divadelnom prostredí sa vždy vedelo, kto je Palko a aké sú moje názory. Vždy som ich prezentoval, ale iba súkromne, respektíve na Facebooku, kde som mal vtedy okolo sedemsto priateľov. V divadle som stále, ale posledné tri roky som mal len jednu premiéru za sezónu a zúžený rozsah postáv.
Mal som zrazu veľa času a skončilo sa to tak, že som sa stal tvárou protestov proti progresivizmu. Vzniklo to veľmi prirodzene. Otec mi kedysi hovoril, že do politiky sa nevstupuje, politika vás vtiahne. Dnes už viem, čo tým myslel. Keď sa obzriem dozadu, nevidím tam žiadny plán, na ktorého konci boli tieto protesty. Nikdy som to nechcel robiť. Chcem robiť divadlo, milujem ho.
Problém slovenskej divadelnej a širšie aj umeleckej scény je v tom, že sú neúmerne odtrhnuté od bežnej verejnosti, a to miestami až radikálne. Som presvedčený, že slovenská kultúra má gigantický problém. Ide o fanatických progresívcov, ktorí majú v mnohých aspektoch kultúry opraty vo svojich rukách.
Je divadelná pôda na východe iná ako na západnom Slovensku?
Určite. Mám aj kolegov rovnakého presvedčenia, ako mám ja, teda kresťansko-konzervatívneho. Aj tu je však väčšina kolegov progresívneho presvedčenia alebo aspoň opozičného. Ja osobne však nie som fanúšik koalície, dlhodobo som zástancom politiky, ktorá na Slovensku zatiaľ nemá šancu uspieť.
Slováci vnímajú hercov primárne cez optiku západoslovenských umelcov, ktorí sú silne progresívne orientovaní, v poslednom období dokonca aktivisticky. Vyčíta sa im, že zneužívajú aj pôdu národného divadla. Vám sa to nestalo?
Nie. Snažím sa nielen divadlo, ale aj svoju profesiu do svojich protestov zaťahovať čo najmenej. Ale v národnom divadle sa to bežne deje. Za škandál považujem aj tie politické pamflety, ktoré herci čítali priamo v divadle. Chcel by som sa verejne zastať Romany Tabakovej, ktorá mala odvahu, že tam prišla a ozvala sa proti tomu. To, že väčšina divákov s tým nemala problém, je len dôkazom toho veľkého problému našej kultúry. Slovenské národné divadlo unieslo kultúru len pre jednu časť politického spektra, ktorá je na Slovensku vo výraznej menšine.
Maroš Kramár sa nedávno vyjadril v tom zmysle, že herci sú kompetentní vyjadrovať sa k politickým veciam, pretože sú sčítanejší ako bežná populácia, keďže si spravidla musia naštudovať diela veľkých autorov, ktoré inscenujú na javisku. Vy ste hrali napríklad Raskoľnikova, Gargantuu či Štefánika. Je to naozaj tak, že herec je politicky zorientovanejší a mal by druhých poučovať, ako sa treba politicky správať, pretože hral vo veľkých literárnych príbehoch a musel si ich podrobne naštudovať?
(Smiech.) To je najväčšia hlúposť, akú som počul. Na jednej strane herci poznajú mnoho veľkých príbehov, ale to je všetko. Napokon, aj iní ľudia poznajú mnoho veľkých príbehov.
Ako je to medzi hercami? Oni naozaj veria, že sú múdrejší ako zvyšok populácie?
Určite tomu veria, sú presvedčení o tom, že je správne takto vystupovať. Pamätám si z mladších čias, keď som čítal Domino fórum a neskôr .týždeň, kde mal Štefan Hríb dlhé rozhovory s množstvom zaujímavých ľudí, morálnych autorít. Ja som tie rozhovory vtedy hltal.
Hríb sa ich vždy pýtal na komunizmus, mal takú šablónu. Väčšina odpovedala, že komunizmu verili a až neskôr začali chápať, čo v skutočnosti stelesňuje. Ja som si vždy hovoril: ako tomu mohli veriť? Veď tá ideológia bola predsa rozpoznateľná. V súčasnosti mám podobný pocit, keď sledujem vlastných kolegov. Mnohí sú vzdelaní a inteligentní. Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Dnes mi to už nemusí nikto vysvetľovať, zažívam to dnes z prvej ruky.
Ak si človek v správnej chvíli neuvedomí varovné znamenia, dlho nebude tušiť, že kráča po zlej ceste. Až neskoro si uvedomí, že zablúdil, a už ani nebude vedieť, kde zle odbočil. Zlo je oveľa prešibanejšie ako výroky typu „Fico kradne“.
************************************************************************************************
Ako som už spomínal v úvode tohto rozhovoru, vy ste napokon organizáciu protestov pred pár dňami opustili. Čo bolo dôvodom, prečo ste sa rozišli?
Bolo ich viac, nie všetky budem vyťahovať z kuchyne organizačného tímu. Hlavným dôvodom je však účasť Zoroslava Kollára na proteste v Nitre. Snažil som sa v sebe nájsť dostatok argumentov a presvedčiť sám seba, že je to v poriadku, ale nedokázal som to.
Myslím si, že Progresívnemu Slovensku sa tak darí nie preto, že by ľudia ktovieako milovali tú ich zvrhlú ideológiu, ale skôr pre heslá typu „lebo Fico“, teda že ide o korupciu. Ak však na proteste proti progresivizmu vystúpi človek právoplatne odsúdený za korupciu, je to kontraproduktívne. Neprináša to osoh, je to skôr škodlivé. Každý má svoju hranicu a tá moja je práve tu. Ak je niekto právoplatne odsúdený za korupciu, nechcem s ním stáť spoločne na pódiu, pokiaľ nemusím.
Neznamená to však, že by som si hypoteticky nevedel predstaviť spoluprácu s niekým podobným vo vláde bez progresívcov, na Zoroslavovi Kollárovi by to z môjho pohľadu nepadlo. Podobné kompromisy pri skladaní vlády treba robiť. Ale protesty nie sú tento prípad.
My tam chceme ľudí, ktorí bojujú proti progresivizmu, ale pokiaľ viem – a nik mi to zatiaľ nevyvrátil –, Zoroslav Kollár nie je žiaden bojovník proti progresivizmu. Je o ňom známe, že je to bohatý človek a dokáže si všeličo vybaviť, a ja som nechcel padnúť do podozrenia, že si to u nás vybavil práve takto. Neurobilo by to dobré meno ani mne, ani protestom.
Vy ste boli najznámejšou tvárou protestov…
Áno, stal som sa najznámejšou tvárou protestov, pretože som na nich a na ich propagácii dlhodobo „makal“ od rána do večera. Nebol som však ich zakladateľom.
Myslíte si, že sa avizovaný protest v Nitre koncom februára uskutoční?
Pokiaľ viem, tak sa protest uskutoční.
Nevie sa veľa o tom, kto sú tí ostatní ľudia, ktorí protesty organizovali. Kto je v organizačnom tíme?
Okrem mňa tam bolo niekoľko ďalších členov alebo sympatizantov hnutia Zdravý rozum. Spolu so mnou ich bolo dokopy šesť. Bol tam však aj Marián Greksa, Tibor Hanuliak, Miroslav Belanský zo strany SOS a Petra Grebáčová, asistentka poslanca Ivana Ševčíka [spolu s Rudolfom Huliakom opustil poslanecký klub SNS, pozn. red.].