Každá ríša verí, že jej mena je večná, kým svet nezačne oceňovať alternatívy. Amerika nestojí iba na tom, že je krajinou s najmodernejšou armádou a s technologickými gigantmi, ktoré dominujú svetu, dôležitým pilierom moci je americký dolár.
Jeho výhoda oproti iným ukazovateľom, ako je napríklad armáda, ktorej skutočná sila sa dá zmerať iba v boji, je v tom, že silu amerického dolára možno prakticky ihneď ohodnotiť niekoľkými spôsobmi. Najľahšie je zastúpenie dolára ako rezervnej devízy v centrálnych bankách po celom svete.
Nejde však len o to merať silu amerického dolára a radovať sa alebo smútiť z toho, že sa americké impérium rozpadá. Mena sa stala kolbišťom.
Proces dedolarizácie sveta sa pre mnohých stal úhlavnou témou, ktorá predznamenáva takmer istý pád amerického impéria. Tento pohľad je však značne ideologický a zabraňuje racionálnemu chápaniu celého procesu.
Znižovanie prítomnosti dolára spôsobuje americkej ekonomike problémy, ktoré, samozrejme, zvyšujú napätie v americkej spoločnosti. Ide však o pozvoľný proces. Americký dolár nezmizne zo dňa na deň.
Môže veľmi výrazne stratiť zo svojej hodnoty, ale práve to umožní USA riešiť svoj problém s dlhom. Takže ohlasovaný koniec dolára môže paradoxne prospieť. Nikto dnes nepochybuje o tom, že slabý dolár je prianím a cieľom Donalda Trumpa. Cieľom je oslabiť ho, aby sa Amerika znova stala silnou. Porozumieť a interpretovať tento proces nie je zďaleka jednoduché.
Vzostup a premeny americkej meny
Vzostup amerického dolára nebol výsledkom menovej inovácie, ale geopolitického zvratu. Po prvej svetovej vojne sa Spojené štáty stali hlavným svetovým veriteľom a akumulovali väčšinu globálnych zlatých rezerv, zatiaľ čo Európa riešila dlhy a rekonštrukciu.
Kľúčový moment prišiel v roku 1944 v Bretton Woods, kde bol dolár ustanovený za kotvu povojnového menového systému. Americký dolár bol naviazaný na zlatý štandard s pevne stanoveným kurzom 35 dolárov za uncu.
Menové zemetrasenie prišlo v roku 1971, keď USA jednostranne zrušili zlatý štandard. Dominancia amerického dolára sa pretvorila na petrodolár. Dopyt po dolári bol zaručený tým, že každý, kto chcel kupovať ropu, ktorú potrebujú všetky ekonomiky, musel mať v rezervách centrálnej banky veľkú zásobu dolárov.
Dominancia dolára tak odchodom od zlatého štandardu nezmizla. Len prestal byť menou krytou zlatom, ale stal sa infraštruktúrou globálnej ekonomiky. Vďaka tomu sa dolár ešte viac stal náchylný na osud globalizácie. A tá má práve v dnešnom svete namále.
Prvé náznaky, že dolár stráca svoju moc, priniesla finančná kríza v roku 2008. Banková kríza podlomila dôveru v globalizačný model založený na voľnom kapitáli a lacných dodávateľských reťazcoch. Skutočný zlom prišiel až s brexitom a prvým zvolením Donalda Trumpa. Pandémia covidu celý proces zrýchlila. Vojna na Ukrajine v roku 2022 spustila deglobalizáciu. Svetový obchod sa nezrútil, ale vytvoril geopolitické bloky, ktoré medzi sebou obchodujú vo svojich vlastných menách. Dolár tak prestávajú potrebovať. Treba však znovu zopakovať, že ide len o oslabenie dolára, nie o jeho zánik.
Obeť vlastného úspechu
Americký dolár je možné čítať aj ako obeť vlastného úspechu. Finančný systém Spojených štátov zostáva robustný práve preto, že svet o dolár neustále prejavuje záujem. Ani v období rýchlo rastúceho dlhu nemali Spojené štáty problém financovať svoje deficity. Dopyt po amerických dlhopisoch zostával vysoký a úroky relatívne nízke.
Často sa tvrdí, že týmto spôsobom sa USA stávajú závislé od svojich veriteľov. V skutočnosti však platí skôr opačný paradox. Čím väčší a systémovo dôležitejší je americký dlh, tým citlivejší sú na jeho stabilitu tí, ktorí ho držia. Americké zadlženie tak nie je len prejavom fiškálnej slabosti, ale aj dôsledkom globálnej roly dolára.
Práve tu sa otvára dilema americkej ekonomiky. Dolár je národnou menou, ale zároveň globálnym platidlom. Ak zostane svetovou rezervnou menou, bude generovať trvalý zahraničný dopyt a s ním aj štrukturálny dlh. Ak by však o túto úlohu prišiel, Spojené štáty by stratili kľúčový zdroj finančnej i geopolitickej sily. Americký dlh tak nie je len ekonomickým problémom, ale symptómom systému, ktorý funguje práve preto, že ho svet doteraz berie ako samozrejmosť.
Prístup k tomuto problému nerozdeľuje Spojené štáty podľa ekonomických škôl, ale podľa politickej odvahy. Demokrati sa zmierili s tým, že globálna rola dolára umožňuje dlh ignorovať. Bidenova administratíva nechala systém bežať samospádom s tichým predpokladom, že kolaps je vzdialený a že svet si americký dlh nemôže dovoliť spochybniť. Zadlženie tak prestalo byť problémom na riešenie a stalo sa premennou, ktorú možno donekonečna odsúvať.
Donald Trump sa, naopak, pokúsil tento komfort narušiť. Nie preto, že by mal premyslené riešenie dlhu, ale preto, že pochopil jeho politickú podstatu. Obchodné vojny, tlak na oslabenie dolára aj otvorené spochybňovanie amerických záväzkov boli pokusom znížiť náklady globálnej meny ešte predtým, než sa účet vymkne spod kontroly. Výsledok je zatiaľ rovnaký, dlh ďalej rastie. Rozdiel je inde. Zatiaľ čo demokrati stavujú na to, že problém raz exploduje mimo ich mandátu, Trump sa ho snaží vyvolať skôr, než sa stane neriaditeľným.
Kam smeruje dominancia dolára
Ako teda vyzerá aktuálna situácia na menovom bojisku? Prvý rok Trumpovho mandátu zakončil situáciu tak, že zahraničné centrálne banky teraz oficiálne držia viac zlata ako amerických štátnych dlhopisov. Táto situácia nastala prvýkrát od roku 1996.
Takýto vývoj je dôsledkom niekoľkých udalostí. Prvou je, samozrejme, to, že sa z amerického dolára stala politická zbraň. Po zmrazení ruských dolárových aktív je pre mnohé vlády pripomienkou, že spoliehať sa na americké dolárové rezervy sa jedného dňa môže stať veľkou chybou.
Druhým dôvodom a logickým dôsledkom je, že čoraz viac krajín volí pre medzinárodný obchod inú menu ako dolár. Pozícii meny USA v medzinárodnom obchode taktiež nepomáhajú americké clá, ktoré tlmia zahraničný obchod, a tým aj dopyt po dolároch.
Tretí dôvod, ktorý relativizuje vývoj devízových rezerv centrálnych bánk, je prudký rast ceny zlata. Ten automaticky zvyšuje jeho váhu v portfóliách bez toho, že by centrálne banky museli aktívne predávať dolárové aktíva.
Zlato navyše dlhodobo negatívne koreluje s vývojom amerického dolára, slabší dolár jeho cenu tlačí nahor. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že dolár stráca silu. V krátkodobom horizonte je to pravda, ale v dlhodobom to môže predznamenať jeho návrat v plnej sile.
Problém je hlbší. Trumpova stratégia riešenia amerického dlhu aj opätovné oživenie domáceho priemyslu sú postavené na slabšom dolári. Držať americkú menu tak v tejto chvíli znamená vedome akceptovať jej znehodnocovanie. Práve tu sa rozhoduje o osude dolára ako globálnej meny.
Pokiaľ centrálne banky túto stratégiu prijmú a dolár si udržia, Spojené štáty získajú čas. Pokiaľ však dospejú k záveru, že náklady slabého dolára sú príliš vysoké, začne sa tichý, ale systémový ústup.
A to je scenár, ktorý si Donald Trump nemôže dovoliť. Masívny odklon od dolára by neoslabil len americkú menu, ale podkopal by samotnú logiku jeho hospodárskej stratégie. Dedolarizácia by sa tak z vedľajšieho efektu globálnych zmien stala priamou politickou výzvou pre Biely dom. V takom prípade by Trumpovi už nestačilo komunikovať cez sociálne siete. Americká odpoveď by musela byť tvrdá a založená na tlaku, sile a otvorenom presadzovaní vlastných záujmov voči všetkým, ktorí by sa pokúsili z tohto systému vystúpiť.