François-Xavier Gicquel je riaditeľom operácií organizácie SOS Chrétiens d’Orient. Od jej vzniku v roku 2013 koordinuje misie a projekty priamo v teréne na Blízkom východe aj v ďalších krízových regiónoch, kde organizácia pôsobí v oblasti humanitárnej pomoci, rekonštrukcie, zdravotníctva a vzdelávania.
V rozhovore pre Štandard vysvetľuje, prečo združenie vzniklo, čím sa líši od iných humanitárnych aktérov a čo dnes považuje za najväčšiu hrozbu pre kresťanské komunity na Východe [kresťanov, ktorí žijú na Blízkom a Strednom východe, poznámka redakcie].
Ako a prečo bola SOS Chrétiens d’Orient založená?
Združenie bolo založené v roku 2013 Charlesom de Meyerom a Benjaminom Blanchardom. V tom čase sýrska dedina Maalúla, jedna z posledných na svete, kde sa ešte hovorilo starou aramejčinou, práve padla do rúk al-Kájdy. Táto udalosť zároveň časovo súvisela s vtedy oznámeným zámerom Francúzska bombardovať Sýriu na podporu revolúcie, ktorá sa v krajine začala.
V tej chvíli bolo dôležité mobilizovať sa, aby sa východným kresťanom ukázalo, že odpoveďou kresťanov zo Západu nie je len vojna, ale aj hlboká vôľa poskytnúť konkrétnu materiálnu pomoc populáciám v obrovskom utrpení. SOS Chrétiens d’Orient chcela byť hmatateľným znamením tejto solidarity a svedectvom starej a trvalej solidarity francúzskeho ľudu s východnými kresťanmi. Pripomeňme, že svätý Ľudovít (Ľudovít IX.) zasvätil Francúzsko ich ochrane.
Zároveň išlo o to ukázať francúzskej vláde, že nemôže viesť ďalšiu ničivú vojnu podobnú tým, ktoré viedli Spojené štáty v Iraku alebo Francúzsko v Líbyi, so všetkými ľudskými a geopolitickými dôsledkami, ktoré dnes poznáme.
Čím sa SOS Chrétiens d’Orient líši od iných humanitárnych organizácií?
SOS Chrétiens d’Orient bola založená predovšetkým na blízkosti medzi západnými a východnými populáciami. Táto blízkosť sa veľmi konkrétne prejavuje vysielaním dobrovoľníkov na misie. Za dvanásť rokov odišlo žiť priamo do terénu takmer 3 500 dobrovoľníkov. Bývajú uprostred východných kresťanských komunít, zdieľajú ich radosti, bolesti, nádeje aj obavy.
Ich charitatívna činnosť dopĺňa každodenné spolužitie, ktoré zahŕňa spoločné jedlá, chvíle sviatkov aj smútku. Dobrovoľníci nesú východným kresťanom veľmi silné posolstvo: nezabúdame na vás, sme s vami a zostaneme. Táto nepretržitá prítomnosť nám zároveň umožňuje rozvíjať skutočnú odbornú znalosť terénov, na ktorých pracujeme, a prenášať do srdca Západu svedectvo, ktoré nás naši východní bratia žiadajú tlmočiť.
Ako sa činnosť združenia vyvíjala v priebehu rokov?
Na začiatku združenie čelilo postupu džihádistických skupín v Sýrii a v Iraku a zasahovalo predovšetkým u dotknutých alebo vysídlených populácií. Postupne sa situácia menila. Museli sme sa prispôsobiť oslobodzovaniu miest a dedín a rastúcej dôležitosti rekonštrukcie domov aj infraštruktúry, aby sa ľudia mohli vrátiť a znovu sa doma dlhodobo usadiť.
Zároveň sme čelili novým typom kríz, najmä ekonomickým. Stalo sa zásadným rozvíjať ekonomické príležitosti, aby východní kresťania mohli vo svojej krajine uvažovať o udržateľnej budúcnosti. Dnes stále pôsobíme vo veľmi rôznych oblastiach, medzi ktoré patria vzdelávanie, zdravotníctvo, starostlivosť o pamiatky a humanitárna pomoc, skrátka všade tam, kde sa potreby najviac prejavujú.
V akých krajinách je SOS Chrétiens d’Orient dnes prítomná?
V súčasnosti pôsobíme v Iraku, Sýrii, Libanone, Jordánsku, Pakistane, Egypte, Etiópii a Arménsku. Začíname tiež pracovať v Palestíne. Je veľmi ťažké povedať, kde je situácia najurgentnejšia alebo najznepokojujúcejšia, pretože kontexty sa extrémne rýchlo menia.
Zažili sme relatívne pokojné povojnové obdobia, ktoré však boli poznačené katastrofálnou ekonomickou situáciou v dôsledku sankcií. Libanon, kedysi prezývaný Švajčiarsko Blízkeho východu, sa prepadol do politickej a potom ekonomickej krízy. Etiópia, skutočný africký klenot a významná turistická destinácia, bola spustošená občianskou vojnou, ktorá si vyžiadala päťstotisíc až jeden milión mŕtvych.
V Iraku po Islamskom štáte zostala extrémne napätá politická situácia, ktorú sprevádza masívna korupcia a vplyv milícií. V Egypte ekonomická kríza ťažko dopadá na menovú stabilitu aj na kúpnu silu obyvateľov, ktorí už predtým boli zraniteľní. V Pakistane pomáhame ľuďom, ktorí boli uvrhnutí do otroctva, snažíme sa im vrátiť slobodu a ponúknuť nový štart. V Arménsku sme prešli od takmer tridsiatich rokov mieru k vojne trvajúcej štyridsaťštyri dní a potom k príchodu stodvadsaťtisíc vysídlených z Arcachu [rozpustená republika na území Náhorného Karabachu, poznámka redakcie]. Hoci je Jordánsko často vnímané ako stabilné, zostáva krehké kvôli silným sociálnym a geopolitickým tlakom.
Aké sú vaše hlavné pracovné oblasti?
Pracujeme v šiestich hlavných oblastiach. Patria sem vzdelávanie, zdravotníctvo, ekonomický rozvoj, krízová pomoc, keď je potrebná, rekonštrukcia a tiež širší okruh aktivít, ktorý zahŕňa starostlivosť o dedičstvo a pamiatky, podporu mládeže, kultúrnu a športovú činnosť aj podporu cirkví.
Priority vždy závisia od konkrétneho terénu a od situácie v danom okamihu. Našou absolútnou prioritou však zostáva to isté. Chceme budovať niečo trvalé. Odmietame udržiavať populácie dlhodobo závislé od humanitárnej pomoci a systematicky uvažujeme v dlhom horizonte.
Bol projekt, ktorý vás zvlášť zasiahol?
Silné sú predovšetkým urgentné misie, ktoré bývajú veľmi intenzívne tak pracovne, ako emočne. Myslím napríklad na podporu prvej pomoci počas bitky o Mosul, na zásobovanie plynom a potravinami obyvateľov Náhorného Karabachu počas azerbajdžanského bombardovania, na pomoc vysídleným z etiópskej občianskej vojny alebo na podporu obetí strašných povodní v Pakistane.
Veľmi ma ale zasiahli aj dlhodobejšie projekty. Patrí medzi ne otvorenie niekoľkých nevyhnutných zdravotných stredísk, ktoré sa starali o desiatky tisíc ľudí vysídlených v dôsledku Islamského štátu, ďalej zakladanie škôl a tiež oslobodzovanie otrokov v Pakistane. Myslím aj na projekty ekonomického rozvoja, vďaka ktorým sme často poskytli celej rodine možnosť začať znova a dať jej do rúk konkrétnu perspektívu.
Aké sú dnes hlavné hrozby pre východných kresťanov?
Hlavnou hrozbou je dnes demografia. Čím viac kresťanov odchádza, tým menšou menšinou sa stávajú. Akonáhle sa oslabia ich práva a znížia sa ekonomické i kultúrne príležitosti, je pre nich stále ťažšie získať kvalitné vzdelanie a predstaviť si budúcnosť vo vlastnej krajine.
Vo vojnových zónach niektorí v poslednej dobe právne teoretizovali o pojme kultúrnej genocídy. Klasická právna definícia genocídy sa nie vždy dala použiť na situácie, ktoré kresťania prežívali, ale bolo nutné pomenovať realitu. Išlo o systematickú vôľu nechať celé populácie zmiznúť prostredníctvom teroru, ničenia domov, vyhrážok smrťou, odsunu na úroveň občanov druhej kategórie, únosov, cielených vrážd a atentátov.
K tomu sa pridávajú ekonomické krízy, ktoré vidíme najmä v Sýrii pod embargom, v Libanone, v Egypte či v Etiópii. Kresťania potom odchádzajú nielen preto, aby boli sami v bezpečí, ale hlavne preto, aby ochránili svoje deti a budúce generácie.
Stačí identita a viera na zabezpečenie ich dlhodobej prítomnosti?
Tieto faktory sú zásadné. Už dvetisíc rokov žijú títo ľudia na týchto územiach ako kresťania, ale ako národy tam žijú ešte dlhšie. Prešli skúškami, ktoré si len ťažko vieme predstaviť, a zostali verní svojej krajine aj svojmu kresťanskému povolaniu pôsobiť uprostred svojej spoločnosti, aj keď sú menšinou.
Dejiny však ukazujú, že tvárou v tvár prenasledovaniu vždy existovali masové odchody. Identita a viera samy o sebe nestačia. Je nevyhnutné dať ľuďom materiálne prostriedky na prežitie. Ak ich nemajú, budú prirodzene hľadať bezpečie pre budúce generácie, často na Západe, či už oprávnene alebo neoprávnene.
Aká je dnes situácia v Sýrii?
Situácia už vôbec nie je rovnaká ako pred rokom. Je veľmi ťažké určiť, čo ešte spadá pod kontrolu vlády. Isté je, že menšiny na tom nie sú dobre. Po masakroch veľkého rozsahu, ktoré na začiatku roku 2025 zasiahli alavitov a neskôr drúzov, čelia kresťania každodennému tlaku. Dochádza ku krádežiam, únosom aj vraždám, najmä na perifériách.
Keďže tieto prejavy násilia často vyzerajú ako izolované prípady, Európska únia radšej hovorí o výnimočných situáciách, ktoré by sa nemali zovšeobecňovať. To však nie je pravda. Nedávno bol útokom zasiahnutý kostol priamo v srdci Damasku a nikto nevie, čo prinesie zajtrajšok. My zostávame odhodlaní tieto komunity podporovať a niesť ich svedectvo, a to s nádejou vlastnou kresťanom v nepokojných časoch.
Prečo Sýria zmizla zo západných radarov?
Ešte pred niekoľkými dňami jeden orgán Európskej únie vysvetľoval, že v otázkach azylu je potrebné uprednostňovať blízkych bojovníkov Islamského štátu, pretože sú považovaní za prenasledovaných pre názory, ktoré sa vykladajú ako politické. Prijímanie kresťanov má byť naproti tomu len výnimočné, pretože ich prenasledovanie vraj nie je považované za všeobecne rozšírené.
To odhaľuje hlboko znepokojujúce uvažovanie. Západ sa predovšetkým snaží znovu nadviazať vzťahy so Sýriou, aby si zaistil miesto pri rokovacom stole o rekonštrukcii a hájil svoje diplomatické a ekonomické záujmy. V takom kontexte nemá veľkú motiváciu zdôrazňovať vedľajšie obete týchto veľkých manévrov.
Ako by ste opísali situáciu kresťanov vo Svätej zemi?
Sám som sa práve vrátil zo Svätej zeme a situácia je tam mimoriadne zložitá. Problém je v tom, že mnoho západných pozorovateľov nedokáže situáciu analyzovať bez toho, aby debatu nepolarizovali. Kresťania tam čelia tlaku islamistických hnutí, ako je Hamas, ktoré dlhodobé spolužitie robí prakticky nemožným. Zároveň čelia politikám štátu Izrael v Palestíne, ktorý ich často vníma ako arabské obyvateľstvo medzi inými, a teda ako nepriateľov.
V dôsledku toho zažívajú ponižovanie, konfiškácie, obťažovanie, bombardovanie aj sankcie. Je preto zásadné odmietnuť naivný idealizmus, zaujímať sa o realitu v teréne a zachovať si triezvosť v našich geopolitických postojoch.