Prívrženci Bruselu sa medzi sebou sporia, či sa ich vlastný projekt opiera o nový európsky národ alebo iba o univerzálne pravidlá akéhosi ústavného patriotizmu. Keď je to však politicky výhodné, vedia nacionalizmus aj nasadiť.
V slovensko-maďarských vzťahoch ho používajú na vyvíjanie tlaku na svojho maďarského nepriateľa a v česko-nemeckých vzťahoch na podporu svojho nemeckého priateľa.
Česko-slovenská karta s Benešovými dekrétmi
Oba prípady sa točia okolo takzvaných Benešových dekrétov, teda základných noriem povojnového Československa zakotvujúcich odsuny Nemcov a Maďarov, ako aj vzniknuté majetkové pomery. Túto citlivú otázku sa podarilo pred rokmi v česko-nemeckých vzťahoch politicky uzavrieť a v slovensko-maďarských utlmiť. Politické vzťahy nezaťažovala a príležitostne ju otvárali iba extrémisti.
Slovensko-maďarskú búrku spustila slovenská odnož probruselskej politiky, zvaná Progresívne Slovensko, keď vlani začala tieto normy spochybňovať. Čo ju k tomu viedlo?
Buď bežný progresivistický antinacionalizmus, ktorý je namierený proti vlastnému národu, čím často nevedomky nahráva rivalom. Alebo úmyselný politický zásah do maďarsko-slovenských vzťahov vo vypätej atmosfére predvolebného Maďarska s cieľom dostať maďarského premiéra Viktora Orbána do úzkych. Bez ohľadu na zámer sa stalo to druhé.
Slovenská vláda odpovedala na progresivistickú provokáciu tvrdým zákonom kriminalizujúcim spochybňovanie dekrétov, čo zase vyvolalo reakciu v Maďarsku.
Zatiaľ čo Orbán reagoval kriticky, ale umierneným spôsobom, so zjavnou snahou vyhnúť sa eskalácii a zachovať dobré vzťahy so svojím severným susedom, jeho probruselský vyzývateľ Péter Magyar začal prostredníctvom vyhlásení, demonštrácií a listov podnecovať protislovenské nálady.
Tento bývalý spolupútnik Orbánovej strany Fidesz vstúpil do vysokej politiky za potlesku Bruselu, keď zverejnil diskreditujúce nahrávky svojej vlastnej manželky, vtedajšej ministerky spravodlivosti. Dnes útočí na Orbána za to, že neobhajuje maďarské záujmy voči Slovensku. Aký paradox!
Probruselský aktivista, ktorý by mal byť dôsledne antinacionalistický, obviňuje z nedostatku nacionalizmu práve Orbána, ktorého Brusel démonizuje ako nacionalistu.
Aby nebol paradoxom koniec, Orbán sa bráni tým, že pošle na svojho spojenca Roberta Fica sťažnosť na Európsku komisiu, na ktorej inak nenecháva nitku suchú.
Landsmanšaft nie je folklórny spolok
Českí prívrženci Bruselu sa pre zmenu rozhodli pozvať Sudetonemecký landsmanšaft do Brna, aby tam usporiadal svoj každoročný snem. Česká mimovládka s nečeským názvom Meeting Brno dala dokopy okolo štyridsať verejne známych osobností, ktoré sa podpísali pod pozývací list do Mníchova. Sú medzi nimi Petr Pithart, Milan Uhde, Pavel Rychetský či Bolek Polívka.
Landsmanšaft nie je žiadnym folklórnym spolkom. Ide o politickú organizáciu, ktorá vznáša voči Českej republike politické nároky odsunutých Nemcov, ktorí sami seba ponímajú ako „osudové spoločenstvo“, teda svojho spôsobu národ. Ich nároky sú rámcované bojom proti spomínaným dekrétom a za „právo na vlasť“.
Tento pojem síce nemá na rozdiel od dekrétov žiadnu oporu v medzinárodnom ani českom práve. Predstavitelia sudetských Nemcov ho však používajú, aby dali zdanie legitimity nárokom na územia, ktoré ich predkovia v minulosti obývali.
České vlády tieto nároky odmietajú, ale landsmanšaft so svojimi spojencami už dlhé desaťročia v českom prostredí ideovo a finančne pôsobia s cieľom legitimizovať sudetonemecké nároky. V osemdesiatych rokoch získali na svoju stranu časť pražského disentu vrátane takých vplyvných postáv ako Václav Havel či Petr Pithart.
Keď sa po roku 1989 dostali do vysokých štátnych funkcií, demonštrovali svojho demokratického európskeho ducha a odpor k „českej malosti“ či nacionalizmu tým, že vychádzali v ústrety nacionalizmu sudetonemeckému. Ovplyvnili tým ďalšiu generáciu, aj keď niektorí si svoj vysokomorálny, európsky postoj nechávali a nechávajú jednoducho zaplatiť.
Pokiaľ v máji sudetskí Nemci svoj snem v Brne uskutočnia, podarí sa im dôležitý krok. Česi potvrdia oprávnenosť ich „práva na vlasť“, hoci zatiaľ len na úrovni brnianskych úradov a nimi financovaných mimovládok. Mníchovská strana si tým pripraví pôdu na ďalší útok proti nenávidenému Benešovi a dekrétom.
Uvidíme, akú úlohu bude hrať Brusel. V minulosti sudetskí Nemci neuspeli v snahách zapojiť európske inštitúcie do svojho ťaženia. To však Brusel nebol zďaleka taký spolitizovaný ako dnes. Zatiaľ čo niekdajší predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker vyhlásil svoju inštitúciu za „politickú“, jeho nástupkyňa Ursula von der Leyenová za „geopolitickú“.
O tom, aké majú byt politické či geopolitické priority Bruselu, sa prevažne rozhoduje v Berlíne. Berlín síce nie je Mníchov, ale politicky tam vedie z Mníchova podstatne kratšia cesta ako z Prahy.
Podkopávanie stredoeurópskej spolupráce
Prívržencom Bruselu toto novorozdúchané napätie vyhovuje. Stredoeurópska spolupráca je dnes v našom regióne najreálnejšou alternatívou k upadajúcej a čoraz menej demokratickej Európskej únii.
Ak sa však začnú hádať Slováci s Maďarmi, Česi s Nemcami alebo Česi s Poliakmi, stredoeurópsku alternatívu to podkopáva. Tomu z Bruselu radi pomôžu.
A ak sa dokonca chodia jeden na druhého do Bruselu sťažovať ako pred rokmi Česi na Poliakov a dnes Maďari na Slovákov, bruselskí prívrženci sa dostávajú do politickej extázy.