Pôvodné plány sú jedna vec, realita druhá. Prevádzkový rozpočet hier sa síce odhaduje na približne dve miliardy dolárov, táto suma je však iba špičkou ľadovca. Celkové náklady, zahŕňajúce masívne investície do infraštruktúry, sa podľa aktuálnych odhadov šplhajú k siedmim miliardám dolárov, pričom verejné financie kryjú približne 63 percent týchto výdavkov.
Aj keď sa organizátori chvália tým, že využili 92 percent existujúcich alebo dočasných športovísk, história varuje. Priemerné prekročenie rozpočtu pri zimných hrách dosahuje v poslednom období závratných 156 percent. Taliansko navyše zápasí s inflačnými tlakmi, ktoré už teraz zvyšujú náklady na kľúčové projekty, ako sú rekonštrukcia bobovej dráhy v Cortine alebo výstavba hokejových hál.
Zástancovia hier často operujú s takzvanými multiplikačnými efektmi – víziou, že každé investované euro do infraštruktúry vygeneruje ďalší zisk v cestovnom ruchu a službách. Podľa niektorých analýz by hry mohli talianskej ekonomike priniesť v dlhodobom horizonte až 5,3 miliardy eur.
Akademické štúdie tento optimizmus krotia. Upozorňujú na „efekt vytesnenia“. Zatiaľ čo totiž fanúšikovia prichádzajú, bežní turisti sa predraženým a preľudneným lokalitám vyhýbajú.
Štúdie po Zimných olympijských hrách v Turíne 2006 navyše ukázali, že hoci sa v oblasti zvýšil turizmus, zároveň došlo k výraznému nárastu mestského dlhu na obyvateľa, zatiaľ čo sa kľúčové ukazovatele ako nezamestnanosť či reálny HDP nijako významne nezlepšili.
Turín dnes v dôsledku hier spred dvoch desaťročí predstavuje jedno z najzadlženejších talianskych miest. Kto si myslí, že dvadsať rokov je dlhý čas, tak by mal vedieť, že taký Rím ešte nedávno splácal svoje dlhy, ktoré vznikli v súvislosti s letnou olympiádou v roku 1960.
Verdikt akademikov je zrejmý: väčšina nezávislých štúdií potvrdzuje, že skutočný ekonomický dosah olympiády je buď blízky nule, alebo tvorí iba zlomok predpovedí.
Skutočným víťazom olympiád býva málokedy hostiteľské mesto. Zatiaľ čo Medzinárodný olympijský výbor inkasuje miliardy z vysielacích práv a sponzoringu, náklady na údržbu „bielych slonov“, teda nevyužitých štadiónov, zostávajú na pleciach miestnych predstaviteľov.
Organizovanie hier je často skôr otázkou národnej hrdosti, politického marketingu, stavbou pomníčkov pre vládnucich politikov na účet daňových poplatníkov a navyše často aj „prihrávkou“ verejných zdrojov spriateleným firmám, napríklad stavebným.
Pre priemerného daňového poplatníka ide o „vstupné“ do prestížneho klubu, ktoré sa v peňaženke pravdepodobne nikdy nevráti. Skutočným porazeným tak bývajú verejné rozpočty organizátorských miest, ktoré sa budú s dlhmi vyrovnávať ešte roky po zhasnutí olympijského ohňa.
Text pôvodne publikovali na webe lukaskovanda.cz.