Pokračovanie americkej zahraničnej vojnovej politiky – ktorá si zaslúži pomenovanie imperialistická – počas panovania nového prezidenta prekvapilo, keďže Donald Trump v kampani avizoval skôr izolacionistický prístup. Ústup platil minimálne pri Ukrajine.
Nehorázny zásah vo Venezuele a najmä veľkohubé vyjadrenia voči Grónsku a Dánsku priniesli oprávnený odpor Európy. Niektoré vyjadrenia voči nemu sú však plné pokrytectva a falošnosti.
Voči Trumpovi sa najnovšie vyjadril aj náš domáci popularizátor americkej imperiálnej politiky Mikuláš Dzurinda. V relácii portálu Aktuality reagoval síce skepticky na tradičné navádzajúce novinárske otázky o údajnom fašizme, autokracii a o tom, ako sme vraj krok ku katastrofe aj u nás v Európe.
S novinárom však súhlasil v tom, že Trump by nemal po svete len tak odstraňovať diktátorov podľa toho, ako si zmyslí, a hrať sa na svetového policajta. Je to vraj cesta do pekla. Potiaľto je ten postoj, samozrejme, v poriadku.
Horšie je to s priznaním vlastných omylov a prispôsobovaním aktuálnej reality vlastným predsudkom.
Dzurinda podotkol, že pri podobných vojenských zásahoch, aké Trump predviedol voči Caracasu, by sa malo požiadať aspoň o požehnanie Bezpečnostnej rady OSN. Je to pekný princíp, všakže, v súlade s medzinárodným právom. Medzinárodné právo a poriadok založený na pravidlách – o tom dnes radi hovoria najmä tí, ktorí ich porušenia dlhodobo prehliadali.
Dzurinda hovorí o princípoch, ktoré akosi neboli naplnené pri vojne v Iraku. Tá rozvrátila Blízky východ a Dzurinda ako vtedajší premiér Slovensko do tejto vojny zatiahol.
Presnejšie, USA sa pred inváziou v roku 2003 pokúsili o rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN, ale oprávnenie na použitie sily napokon nedostali.
Lož ako prijateľný prostriedok
Nečudo, argumenty na inváziu sa totiž ukázali ako klamstvo, prítomnosť zbraní hromadného ničenia bola cielenou politickou konšpiráciou tajných služieb, americkej vlády a médií. Niektorí západní autori dokonca práve tento moment považujú za zrod „doby postfaktuálnej“, teda stavu, v ktorom žijeme aj dnes – verejný život v neustálej nedôvere v systém, ktorý môže kedykoľvek manipulovať verejnú mienku skrze dezinformácie a fake news.
Autori tohto „režimu“ dnes poľujú na dezinformátorov a robia to podobnými prostriedkami, ako keď tento stav kedysi zaviedli. Prenasledujú sa iba tí s „nesprávnymi“ hoaxami.
Pozoruhodné je, že Dzurinda nepovedal, že podobné vojenské misie by mali najprv získať oprávnenie na zásah. On povedal, že by sa o to mali aspoň snažiť. To, že invázia nezískala mandát na použitie sily, akoby v jeho svete už nehralo rolu.
Naznačoval tak, že invázia do Iraku, ktorú podporoval a do ktorej Slovensko zatiahol, bola v poriadku, pretože lži a dezinformácie, ktoré mali zásah ospravedlňovať, sa ocitli na stole OSN.
Dzurinda je proti „svojvoľným operáciám tohto typu“, no tú svojvoľnosť si definuje čudným spôsobom.
Tento prístup podčiarkuje pokrytectvo a falošnosť, v ktorých žijeme. Niektorí ľudia si za pochodu zjavne tvoria účelové argumenty, ako podľa aktuálnych povinných vzorcov vypestovať obraz Trumpa ako autoritárskeho vojnového štváča, ignorujúc, že Trump americké vojnové angažovanie vo svete nezačal, ale zdedil, pokračujúc v ňom sebe vlastným spôsobom.
Bez falošných póz o budovaní demokracie a tankovej pomoci Iračanom (Afgancom, Líbyjčanom, Sýrčanom...), aby sme im doviezli ten „bombový“ výdobytok, zvaný slobodné voľby. Bez skutočnej diskusie, či sú v danom kontexte ilúziou, a teda v skutočnosti len zásterkou na mocenský zásah.
Strhnutie masky
Mocenské dobýjanie cudzích krajín maskované snahou o ľudské práva a demokraciu sa s Trumpom zjavne skončilo. Zostalo len to dobýjanie.
Možno práve strhnutie tej masky provokuje. Bez nej totiž západné elity zrazu nevedia rozlíšiť, aký je vlastne rozdiel medzi blízkovýchodnými inváziami a tou ruskou na Ukrajine.
Dzurinda dnes vlastne kritizuje Trumpa nie za to, že oprávnenie nedostal, ale za to, že sa o to ani len nepokúsil. Trumpovi sa už zjavne nechce hrať hru „dobrých a zlých“, kde o morálnom rozlíšení rozhodujú len karnevalová maska a stokrát opakovaná lož, respektíve výkrik „uhnite pred našimi tankami, my sme tu nositeľmi ľudských práv“.
Skrátka, viesť nelegitímne vojny, porušovať medzinárodný poriadok a rozvrátiť celé regióny z mocenských, teda imperiálnych cieľov sa smie, ale iba vtedy, ak si pritom vymyslíme lacné rozprávky o budovaní demokracie a kadejakom inom budovaní, napríklad nation building (Afganistan).
Nie je to pritom žiadne prekvapenie. V tomto sme predsa žili celé dve desaťročia.
Rozpad medzinárodného poriadku
Podobné idealizácie vojenských zásahov s nedozernými dôsledkami nám celé roky zastierali oči a nevideli sme ich odvrátenú stránku, ktorá si napokon vyžiadala daň v podobe faktického zrútenia doterajšieho medzinárodného poriadku.
Ak však chceme pomenovať zlyhanie na našej strane, bolo by lepšie, ak by sme problém podchytili od koreňa, a nie od Trumpa, ktorý tým koreňom nie je (ako si to dnes mnohí namýšľajú), ale je skôr posledný výhonok tohto gigantického kolapsu.
Pozoruhodné je, že túto pochybnosť niektoré kádre začali otvárať až v súvislosti s ním, hoci sa od svojich predchodcov líši len tým, že nezastiera mocenské ciele demokraciou, slobodou a ľudskými právami.
Pardon, ešte je tu predsa len jeden nemalý rozdiel, ktorý síce neospravedlňuje, ale pre širší kontext nie je zanedbateľný. Trumpov zásah v Caracase bol chirurgicky presnou operáciou špeciálnych jednotiek, ktorá síce priniesla desiatky obetí na strane nepriateľa, nedá sa to však porovnávať s katastrofou v Iraku, ktorá priniesla státisícové straty (vrátane civilných), rozbila celý región a do Európy priniesla (spolu so zásahom v Sýrii) nezvládateľné migračné vlny.
Dnes v súvislosti s vojnou na Ukrajine je to v mnohom podobné. USA tlakom na prijatie Ukrajiny a Gruzínska do NATO provokovali vojnu (ako pred tým varovala Angela Merkelová), pričom Európa bola proti. Podobne ako predtým s migračnou vlnou zo Sýrie, aj dnes si následky tejto vojny nesieme my v Európe, nie USA chránené oceánom. Napriek tomu sme po nich dnes prevzali rozbehnutú proxy vojnu.
Dzurinda pritom začiatok problému naozaj nevidí až pri Trumpovi: „Pomaličky sa to psulo, bolo to postupné, všímal som si to od prezidenta Obamu. Vytváralo sa podhubie pre politika, ako je Trump,“ vraví bývalý premiér.
Takže podľa neho sa problém začal pestovať nie od Trumpa, ale už od Obamu. Povedzme, že na atlantistu je tu istý posun. Aj keď odložíme bokom fakt, že Barack Obama dostal bizarnú Nobelovu cenu mieru za to, že v kampani viedol vzletné reči o mieri, no neskôr sa vo funkcii napokon nechal prevalcovať bezpečnostnou loby vo Washingtone (ako to opisuje vo svojich memoároch).
Problém sa však nezačal Obamom, aj ten len zdedil rozbehnutú vojnovú politiku. Problém sa začal najneskôr za Dzurindovho sparingpartnera Georga Busha mladšieho.
Ťažko povedať, či je cynická otvorenosť pri mocenských cieľoch (Trump) lepšia ako falošnosť. Rozhodne však nie je horšia.
Západné mocenské zásahy vedené Amerikou (a jej vazalmi) alebo priamo NATO zdemolovali pozitívne konotácie slov, ako sú demokracia, ľudské práva a slobodné voľby. Zvyšok sveta, ktorý kedysi Západ pre tieto hodnoty obdivoval, sa dnes desí predstavy, v ktorej k nim americká armáda príde presadzovať slobodu. Tá predstava totiž v dotyčných „oslobodených“ nekonotuje blahodarnú víziu demokracie a poriadku, ale chaos a bomby.
Tento zlom však nepriniesol Trump.