Väčšina motoristov vie, koľko aktuálne stojí liter benzínu alebo nafty na čerpacej stanici. Po nedávnej energetickej kríze, v ktorej jednu z hlavných úloh zohrala cena plynu, dnes veľa ľudí vie, koľko stojí kilowatthodina elektriny. Pri cenách plynu zatiaľ až také všeobecné povedomie neexistuje.
Záleží, samozrejme, na tom, čím doma kúrite. Pritom práve plyn je strategickou surovinou, ktorá má priamy vplyv nielen na účty domácností, ale aj na fungovanie priemyslu, stabilitu energetických sietí a v konečnom dôsledku na politickú a ekonomickú bezpečnosť Európy.
Porozumieť cene plynu je preto nevyhnutné na pochopenie toho, prečo je Európa dnes energeticky nervózna, prečo sa politické rozhodnutia čoraz častejšie lámu na otázke dodávok a prečo sa energia stala témou vysokej politiky.
Skrytá moc
Plyn je neviditeľná energia každodennosti. Väčšina domácností ho používa na ohrev vody, varenie a predovšetkým na vykurovanie bytov a domov, teda na činnosti, ktoré považujeme za samozrejmé, kým fungujú. Práve domácnosti pritom tvoria zhruba 35 až 40 percent celkovej spotreby plynu v Európskej únii.
Spotreba tejto komodity je silno sezónna a najviac závislá od zimy. Na samotné vykurovanie pripadá približne 62 percent plynu spotrebovaného v domácnostiach. Každá chladnejšia zima sa tak okamžite premieta nielen do účtov domácností, ale aj do napätia na celom európskom energetickom trhu.
Účty za kúrenie zároveň prispievajú k sociálnemu napätiu a práve táto rovina príbehu plynu je politicky najsledovanejšia. V skutočnosti však predstavuje len časť celkovej spotreby. Ďalších približne 30 až 35 percent plynu sa spotrebuje v priemysle, najmä v chemickom a papierenskom odvetví, ale aj pri výrobe ocele a železa, kde plyn slúži nielen ako zdroj energie, ale často aj ako výrobná surovina.
Najmenej viditeľnú, a napriek tomu strategicky zásadnú časť spotreby plynu – zhruba 25 až 30 percent – tvorí jeho využitie pri výrobe elektriny v plynových elektrárňach. Tie majú jednu kľúčovú vlastnosť: je možné ich rýchlo zapínať a vypínať nezávisle od počasia.
Práve vďaka tomu fungujú ako regulačný prvok elektrickej sústavy a sú nevyhnutným doplnkom obnoviteľných zdrojov, ktorých výroba závisí od aktuálnych poveternostných podmienok. Plynové elektrárne tak zaisťujú stabilitu prenosovej sústavy v okamihoch, keď slnko nesvieti a vietor nefúka.
Nárast ceny plynu v roku 2022 bol jedným z hlavných dôvodov, prečo sa Európa dostala do energetickej krízy. Cena elektriny sa na európskom trhu odvíja od nákladov najdrahšieho zdroja potrebného na pokrytie dopytu, ktorým boli práve plynové elektrárne.
Tlak na cenu plynu je preto politicky silnejší ako pri rope alebo elektrine, pretože plyn súčasne zasahuje domácnosti, priemysel aj verejné financie. Je kľúčovým zdrojom vykurovania v zime, nenahraditeľnou vstupnou surovinou pre časť priemyslu a zároveň položkou, ktorú štáty v krízových obdobiach musia dotovať či regulovať.
Od potrubia ku kvapaline
Dlhé roky riešila Európa svoj dopyt po zemnom plyne do značnej miery prostredníctvom dodávok z Ruska. Tento model sa nerozpadol len obrazne s ruskou inváziou na Ukrajinu, ale aj fyzicky, keď plynovody Nord Stream v roku 2022 poškodili sabotážne akcie. Ruský plyn mal pre Európu niekoľko zásadných výhod, a to nízke náklady na dopravu, relatívnu cenovú stabilitu a možnosť uzatvárať dlhodobé kontrakty.
Výsledkom bola regionálna cena plynu, formovaná predovšetkým bilaterálnymi vzťahmi medzi Nemeckom a Ruskom, nie globálnym trhom. Pre Nemecko sa lacná ruská energia stala jedným zo základných pilierov jeho priemyselného modelu a konkurencieschopnosti, a to najmä v energeticky náročných odvetviach.
Rozpad tohto usporiadania preto neznamenal len zmenu dodávateľa, ale zásah do samotných základov európskej a predovšetkým nemeckej ekonomickej stratégie. Európa tak bola nútená počas krátkeho času nahradiť regionálny potrubný model globálnym trhom so skvapalneným plynom.
Prechod od potrubného plynu k skvapalnenému znamenal pre Európu zásadnú zmenu energetickej logiky. LNG umožňuje dovážať plyn z celého sveta, nielen od regionálnych dodávateľov, no za cenu zložitého a nákladného procesu.
Plyn sa musí najskôr skvapalniť, následne prepraviť loďou a po príchode znovu premeniť do plynného stavu. Navyše cena lodnej dopravy je do istej miery volatilná, pretože závisí od aktuálneho dopytu.
Cena plynu sa tak už neodvíja primárne od regionálnych dohôd, ale od globálneho dopytu, logistiky a geopolitických udalostí ďaleko za hranicami kontinentu. Európa sa tak stala predovšetkým konkurentom Ázie, ktorá je zvyknutá kupovať skvapalnený plyn už dlhšie obdobie.
Závislosť stále existuje
Európa sa nezbavila závislosti od plynu, ale len zmenila spôsob, akým k nej pristupuje. Prechod k LNG priniesol starému kontinentu flexibilitu, ale aj vyššiu cenu a globálnu neistotu.
Nová mapa európskeho plynu
Po rozpade ruského potrubného modelu sa štruktúra európskych dodávok plynu zásadne premenila. Hlavným dodávateľom tejto komodity v potrubnej podobe sa stalo Nórsko, ktoré dnes zaisťuje najväčšiu časť stabilných tokov do Európskej únie. Nórsky plyn predstavuje relatívne spoľahlivý a politicky bezpečný zdroj, ktorého význam naráža na prirodzené limity. Produkcia vychádza zo zrelých ložísk [plynové ložiská, ktoré sa ťažia už dlhodobo a nachádzajú sa v neskorej fáze svojho životného cyklu, pozn. red.] a jej ďalšie zvyšovanie je obmedzené.
Ďalšie potrubné dodávky prichádzajú z Alžírska a Azerbajdžanu, teda z regiónov, ktoré Európe pomáhajú diverzifikovať zdroje, ale samy osebe nedokážu pokryť rozsah európskeho dopytu. Ich rola je dôležitá, no štrukturálne doplnková. Kľúčovým prvkom novej európskej energetickej rovnice sa preto stal skvapalnený plyn. LNG z USA a Kataru dnes tvorí významnú časť dovozov a umožňuje Európe pružne reagovať na výpadky jednotlivých trás.
Osobitnú úlohu v tejto novej architektúre hrá Veľká Británia, ktorá sa vďaka svojej infraštruktúre a prepojeniu s kontinentálnou Európou stala dôležitým tranzitným a obchodným uzlom. Časť plynu, ktorý do Európy prichádza, sa tak v štatistikách objavuje ako dovoz z Británie, hoci jeho skutočný pôvod leží v LNG termináloch na druhej strane Atlantiku či na Blízkom východe. Európa tým nezískala nového producenta, ale nového sprostredkovateľa.
Výsledkom tejto zmeny je zásadný posun v charaktere energetickej závislosti. Tá sa nepresunula z jedného dodávateľa k úplnej nezávislosti, ale rozprestrela sa do celej siete trás, terminálov a uzlov. Riziká tak nezmizli, iba zmenili podobu.
Otázkou už nie je len to, či sa jeden dodávateľ rozhodne plyn zadržať, ale aj to, čo sa stane, pokiaľ dôjde k výpadku nórskej produkcie, ak globálny dopyt po LNG vyženie ceny nahor alebo ak zlyhá kľúčová infraštruktúra.
Závislosť sa tak presunula z jednej politickej väzby k sústave technických a trhových neistôt, ktoré je ťažšie riadiť a ešte ťažšie predvídať. Cena plynu dnes nie je len výsledkom ponuky a dopytu, ale odrazom toho, ako si Európa dokáže poradiť s kombináciou technických obmedzení, globálnej konkurencie a geopolitických napätí.