Rozsudok budapeštianskeho súdu nad nemeckým ľavicovým extrémistom Simeonom T., ktorý sa verejne prezentuje pod menom „Maja“ a identifikuje sa ako nebinárny, odhalil jednu z najtemnejších chorôb súčasnej európskej politiky: schopnosť ideológie prehlušiť pravdu, zatieniť obete a premeniť násilie na morálnu pózu.
Spomínaný jedinec bol odsúdený na osem rokov väzenia za ťažké ublíženie na zdraví a členstvo v kriminálnej skupine. Skupina radikálov spolu s ním cestovala do Budapešti a napádala ľudí označených ako politických protivníkov.
Rozsudok súdu však nie je rozsudkom nad „identitou“, ale nad skutkom. Nad brutalitou. Nad koordinovaným útokom na ľudí, ktorí boli vybraní ako politickí protivníci.
Sotva sudca dohovoril, spustila sa v Európe vlna solidarity. Paradoxne nie s napadnutými, nie so zranenými, ale s páchateľom.
Násilie nie je aktivizmus
Fakty sú jednoduché. Vo februári 2023 pricestoval do Budapešti s cieľom útočiť. Nie diskutovať. Nie protestovať. Nie vyjadrovať názor, ale mlátiť.
Deväť zranených. Štyria ťažko. Teleskopické obušky, gumové kladivá, spreje. Útoky zo zálohy, na ulici, na ľudí, ktorí padli na zem a boli ďalej kopaní a bití. To nie je „antifašizmus“. To je pouličný teror, ktorý skôr pripomína praktiky gestapa ako činy progresívnych „bojovníkov za demokraciu“.
Tu je prvý veľký problém: európska ľavica dnes často používa slovo „antifašizmus“ ako magickú formulku, ktorá má ospravedlniť čokoľvek. Ako keby stačilo nalepiť na násilie správnu nálepku a krv na chodníku sa zmení na „odpor“.
Zlo sa však nedá posvätiť správnym sloganom. Násilie ostáva násilím, aj keď ho pácha človek pod dúhovou vlajkou.
Martýr bez obetí
Najdesivejší na celej kauze nie je len samotný čin, ale reakcia.
Zrazu sa v Bruseli ozývajú heslá „siamo tutti Maja T.“ (všetci sme Maja T.). Nie, nie sme. Nie sme všetci človek, ktorý cestuje do cudzej krajiny surovo biť ľudí.
Toto je morálny prevrat v priamom prenose. Dobré sa začína nazývať zlým a zlé, naopak, dobrým.
Solidarita sa presunula od obetí k páchateľovi. Čo je ešte horšie, samotná identita odsúdeného sa stala štítom. Médiá a politici ju opakujú, akoby to bola podstata prípadu. To však ani zďaleka nie je.
Podstatou je, že človek bol súčasťou kriminálnej skupiny, ktorá útočila na iných.
Keď sa identita používa ako ochranný pancier pred zodpovednosťou, spoločnosť sa dostáva do stavu morálneho chaosu. Človek je hodný dôstojnosti, ale každý človek je zároveň zodpovedný za svoje skutky.
Orbán ako univerzálna výhovorka
Následne prichádza ďalší rámec a obviňovanie maďarského premiéra Viktora Orbána z represie, autoritárstva či politického procesu voči odsúdenému.
Prípad posúvajú do absurdnej roviny, v ktorej maďarský súd neodsúdil násilníka, ale „politického disidenta“. Je to lacná hra. Orbán môže byť kritizovaný za mnoho vecí, ale v tejto veci ide o jednoduchý princíp právneho štátu a správneho fungovania súdnictva.
Zaujímavé je, že súd dokonca nevyhovel prokuratúre, ktorá žiadala 24 rokov. Útočníkovi dal len osem. To sa do obrazu „diktatúry“ veľmi nehodí. Propaganda však nepotrebuje fakty, propaganda potrebuje príbeh.
Toto je moderná ideologická liturgia.
Prekážka veľkého príbehu
V konečnom dôsledku môžeme opäť badať, že ideológia sa stala modlou. Nie Boh, nie pravda, nie spravodlivosť, ale manifest progresívnej nadradenosti a patentu na jediný správny názor bohužiaľ formuje pohľad verejnosti na tento prípad.
Keď pravica spácha zločin, ľavica kričí (často aj oprávnene). Keď ľavica spácha zločin, zrazu sa hľadajú kontext, vysvetlenie, psychologizovanie, identita a politický rámec. To nie je spravodlivosť. To je kmeňová slepota.
Tento trend sa nebezpečne prelína aj do slovenského priestoru. Aj u nás sa začína vytvárať atmosféra, v ktorej skutok prestáva byť dôležitý a rozhoduje nálepka. Kto je „správny“, tomu sa odpúšťa. Kto je „nesprávny“, toho treba zničiť. Namiesto spravodlivosti nastupuje ideologický marketing.
V tejto atmosfére sa skutočné obete strácajú. Zranení v Budapešti nemajú dúhové kampane, nemajú europoslancov, ktorí by kričali „všetci sme oni“. Oni sú len zbité telá na zemi, ktoré prekážajú „veľkému“ príbehu.
Musíme stáť na strane obetí, nie na strane romantizovaného násilia.
Pravda je tvrdá, ale oslobodzujúca
Prípad Simeona T. nie je príbehom o nebinárnej identite. Nie je príbehom o „politickom procese“. Je to príbeh o tom, ako skupina radikálov išla fyzicky likvidovať ľudí s iným názorom a súd dal následne priestor spravodlivosti.
Všetko ostatné je ideologická hmla.
Táto hmla je nebezpečná, pretože učí spoločnosť, že násilie je odpustiteľné, ak je správne vysvetlené. Že páchateľ môže byť martýr, ak má správnu nálepku. Že obete sú druhoradé, ak sa nehodia do naratívu.
Zlo je zlo, aj keď má pekné či chytľavé heslo. Násilie je násilie, aj keď má „správnu“ ideológiu.
Spravodlivosť sa začína tam, kde sa prestaneme klaňať kmeňovej lojalite a vrátime sa k pravde. Európa nepotrebuje ďalších politických martýrov z radov extrémistov. Európa potrebuje návrat k rozumu, k zodpovednosti a k morálke, ktorá nepozná dvojitý meter.