Na ilustráciu správa používa drastickú metaforu. V októbri 2025 boli podstatné časti Bieleho domu zbúrané. Tento proces nie je interpretovaný ako stavebný projekt, ale ako politický symbol. Zbúranie predstavuje politický štýl, ktorý nechce modernizovať existujúce štruktúry. Chce ich zbúrať, aby mohol vybudovať niečo úplne iné.
Správa cituje z inauguračného prejavu Donalda Trumpa, v ktorom vyhlásil, že úpadok Ameriky sa skončil. Pre autorov je táto veta viac ako rétorika. Označuje snahu skoncovať s doterajším poriadkom. Práve Spojené štáty, ktoré významnou mierou prispeli k vybudovaniu povojnového medzinárodného poriadku, sa teraz javia ako jeho najvýznamnejší demontér. Viac ako 80 rokov po svojom vzniku sa tento poriadok nenachádza v kríze, ale v cielenom procese rozpadu.
Európa v napätí medzi dvomi hrozbami
Správa opisuje pre Európu dvojitú záťaž. Prvou je Rusko. Útočná vojna proti Ukrajine zničila zvyšky kooperatívnej bezpečnostnej architektúry po studenej vojne. Európa vstúpila do dlhodobej fázy konfrontácie. Správa zdôrazňuje, že nejde len o frontové línie, ale o systematické rozširovanie hybridnej vojny.
Sabotážne akcie, kybernetické útoky, podpaľačstvo, incidenty s dronmi, porušenia vzdušného priestoru a dezinformačné kampane sú opisované ako súčasť stratégie, ktorá sa vedome drží pod klasickými prahmi vojny. Cieľom je vyvolať neistotu, paralyzovať rozhodovacie procesy a podkopať politickú vôľu podporovať Ukrajinu. Európa sa musí naučiť aktívne riešiť túto sivú zónu bez nekontrolovateľnej eskalácie.
Druhá záťaž prichádza z Washingtonu. Správa hovorí o postupnom stiahnutí USA z ich tradičnej úlohy primárneho garanta bezpečnosti Európy. Kolísavá podpora Ukrajiny a agresívna rétorika voči spojencom, napríklad v súvislosti s Grónskom, výrazne posilnili pocit neistoty v Európe. Zároveň je zrejmé, že Európa doteraz nedokončila svoj prechod od spotrebiteľa bezpečnosti k poskytovateľovi bezpečnosti.
Obzvlášť výstižný je psychologický popis tejto situácie. Európa sa nachádza medzi potláčaním a akceptáciou. Na jednej strane sa európske štáty snažia udržať USA zapojené takmer za každú cenu. Na druhej strane sa len váhavo pohybujú smerom k strategickej nezávislosti a odkladajú tak prípravu na budúcnosť, v ktorej budú americké bezpečnostné záruky podmienené väčšími podmienkami.
Ekonomika, obchod a nátlak
Správa venuje samostatnú kapitolu globálnej ekonomike. Autori považujú rok 2025 za zlomový bod. Spojené štáty otvorene začali využívať ekonomický nátlak, aby si vynútili politické a obchodné ústupky. Tým sa v podstate opustil obchodný systém založený na pravidlách, na ktorého budovaní sa podieľal aj Washington. Čína zároveň pokračuje vo svojich praktikách narúšajúcich trh a zintenzívňuje využívanie ekonomických úzkych miest – najmä v prípade kritických surovín.
Správa konštatuje, že svetový obchod je odolnejší, ako sa pôvodne očakávalo. Zároveň varuje pred dlhodobými nákladmi fragmentácie a neistoty. Tie pôsobia ako neviditeľná daň z bohatstva, brzdia investície a podkopávajú ekonomické plánovanie. Ironicky, tieto účinky postihujú aj samotné Spojené štáty.
Správa zároveň opisuje protichodné tendencie. Po celom svete vznikajú nové obchodné koalície, ktoré naďalej dodržiavajú zásady svetového obchodného poriadku. V súčasnosti nie je možné odpovedať na otázku, či tieto koalície postačia na to, aby aspoň čiastočne zachovali obchod založený na pravidlách, alebo či sa systém úplne preklopí na právo silnejšieho.
Americká delegácia a spomienka na Vancea
Zo Spojených štátov bude tento rok delegáciu v Mníchove viesť minister zahraničných vecí Marco Rubio. Sprevádzať ho bude viac ako 50 kongresmanov z oboch strán. Neobvykle široká parlamentná účasť je vnímaná ako signál, že Washington chce napriek transatlantickým napätiam ukázať svoju prítomnosť, ale zároveň aj ako prejav vnútropolitických rozporov, ktoré ovplyvňujú americkú zahraničnú politiku.
Naopak, neočakáva sa účasť amerického viceprezidenta JD Vancea. Jeho minuloročné vystúpenie malo na konferenciu trvalý vplyv. Vance ostro kritizoval Európu, hovoril o vnútorných hrozbách a obvinil európske vlády z nedostatkov v oblasti slobody prejavu a demokratickej kultúry. Jeho prejav bol mnohými vnímaný ako moment otvoreného transatlantického odcudzenia.
Otázka, či „bezpečnostný strašiak“ Vance bude aj tento rok opäť na pódiu, patrí medzi najčastejšie kladené otázky v predvečer konferencie. Striedma odpoveď znie: nie osobne. Základná debata, ktorú vyvolalo jeho vystúpenie, však naďalej ovplyvňuje konferenciu. V centre pozornosti sú kurz Ameriky, spoľahlivosť bezpečnostných záruk a budúcnosť transatlantického partnerstva – bez ohľadu na to, kto hovorí.
Mníchov ako bod rozhodnutia
Mníchovská bezpečnostná konferencia 2026 je tak viac ako rutinné stretnutie. Je to test schopnosti Európy konať. Kontinent musí zároveň čeliť ruskej agresii, politicky, vojensky a ekonomicky podporovať Ukrajinu a prispôsobiť sa Amerike, ktorá bezpečnostné záruky viaže na prísnejšie podmienky.
Bezpečnostná správa poskytuje diagnózu s nezvyčajnou ostrosťou. Mníchov ukáže, či z toho vznikne stratégia. Ischingerov koncept zostáva nezmenený: žiadne nedeľné reči, žiadne sebapotvrdzovanie, ale konfrontácia. Otázka, ktorá visí vo vzduchu počas troch dní od 13. do 15. februára, už neznie, či je medzinárodný poriadok pod tlakom. Otázka znie, či je Európa pripravená tento tlak vydržať – a vyvodiť z toho dôsledky.
Pôvodný text bol publikovaný na webe rakúskeho sesterského denníka Statement.at.
