Odpovedá aj na to, čo je to digitálne štiepenie a pluralita možností, a vysvetľuje situácie, keď ľudia bez smartfónu či digitálnych zručností narážajú na bariéry a môžu byť zo spoločnosti vylučovaní.
„Je tu taký paradox, že namiesto rozširovania možností rozvoj digitálnych technológií spôsobuje rušenie dovtedajších. Ide o nový typ diktatúry, a to digitálnej,“ vraví Milan Zeman, ktorý sa v SAV venuje konzumnému správaniu, životnému štýlu a používaniu informačných a komunikačných technológií.
Keď hovoríme o konzumnom správaní, nejde len o nakupovanie. Čo všetko do toho vlastne spadá?
Pod konzumom alebo konzumným spôsobom života v najširšom slova zmysle sa chápe taký životný štýl, ktorý je založený na nadmernej spotrebe tovarov a služieb. Dá sa povedať, že ide až o plytvanie. V konzumnej spoločnosti je spotreba hlavným cieľom a zmyslom života.
Sem nepatrí nakupovanie tovarov a služieb nevyhnutných pre našu existenciu. Človek musí byť konzumentom, ale dôležitá je určitá únosná miera.
Ak by sme sa mali vrátiť trochu do minulosti, ako sa za posledné roky zmenil náš vzťah k nakupovaniu a spotrebe? Kde nastal taký zásadný zlom v nakupovaní a v spotrebe?
Naša spoločnosť aj všetky spoločnosti vtedajšieho východného bloku sa pred rokom 1989 považovali v rôznej miere za nedostatkové, to znamená, že chýbali rozličné tovary, služby.
Po roku 1989 prišlo na Slovensku k silnému očareniu konzumom, pretože sa postupne rozširoval sortiment tovaru, otvorili sa hranice. Po období obmedzenej ponuky začali ľudia masívne nakupovať, často bez ohľadu na kvalitu, a deväťdesiate roky boli typické prílevom lacného a nekvalitného tovaru.
Hovorí sa tomu, že nastal efekt „psa utrhnutého z reťaze“, ktorý môže slobodne behať, až nevie, čo so sebou, chvíľu mu trvá, kým sa zorientuje. Podobne aj spotrebitelia nakupovali rôzne veci a často aj nekvalitný tovar, ktorý by už dnes nekúpili. Učili sme sa byť vyspelejšími spotrebiteľmi aj na vlastných chybách.
Nesmieme zabudnúť ani na rastúcu nezamestnanosť v deväťdesiatych rokoch, tento jav sme štyridsať rokov nepoznali. S tým súvisí aj istý typ konzumu tejto kategórie ľudí, pretože ak má človek problém platiť bežné účty a bežné výdavky, tak o nadštandardnom konzume nemôže byť ani reč.
Aké nastali zmeny životného štýlu ľudí na Slovensku za posledné roky?
Nastali na všetkých úrovniach – od nakupovania, využívania služieb, cestovania až po spôsob trávenia voľného času. Výrazne sa rozšírila a ďalej rozširuje ponuka tovarov a služieb. Osobitné miesto má ponuka možností na trávenie voľného času, ako napríklad wellness, zážitkové darčeky, tovar s príbehom a podobne.
Pokiaľ ide o nakupovanie, najväčšia zmena nastala po príchode veľkých nadnárodných obchodných sietí a obchodných reťazcov. Hlavne výstavba nákupno-zábavných centier výrazne ovplyvnila životný štýl mnohých ľudí a spôsob trávenia voľného času. Ide o novodobý fenomén, ktorý sa na Slovensku prejavil po prelome milénií.
Mnohé rodiny trávia voľný čas s deťmi v nákupnom centre namiesto času v prírode alebo na športovisku, čo nie je práve ten najlepší spôsob využívania voľného času.
Posledné roky pri nakupovaní zohrávajú rolu aj reklama, hlavne na sociálnych sieťach, a rôzni influenceri ponúkajúci tovar.
Reklama je súčasťou trhového hospodárstva od jeho počiatku a v čase sa menia jej formy a spôsoby. V podstate ide o spôsob komunikácie, ktorý je namierený od výrobcu k potenciálnemu spotrebiteľovi.
Nástup výpočtovej techniky, internetu a predovšetkým mobilných telefónov spôsobil, že reklama sa dostala k spotrebiteľovi až domov a je viac osobná, viac namierená na spotrebiteľa.
Stačí si napríklad pozerať web stránky fotoaparátov a v najbližších dňoch, keď otvoríte internet, už vám automaticky nabiehajú rôzne reklamy na značky ďalších fotoaparátov. Algoritmy v pozadí počítačov nám už automaticky ponúkajú produkty, o ktorých zistili, že o ne máme záujem.
Zároveň to znamená, že v pozadí sme sledovaní.
Pokiaľ ide o rôznych influencerov na sociálnych sieťach, tak každá generácia mala svoje vzory, idoly, ako sú herci, speváci, športovci. Influenceri sú pre mnohých mladých ľudí takouto mienkotvornou osobou aj pri rozhodovaní sa o kúpe tovaru.
Čiže sa tomu ani nedá nejako vyhnúť, keď prosto otvoríme internet, hneď na nás vybiehajú reklamy určené priamo nám.
Anonymita človeka už nie je stopercentná, keďže pamäťové stopy na serveroch zaznamenávajú, čo si pozerá.
Neplatí to už len o serveroch, ale aj pri vstupe do nákupných centier sú kamerové systémy. Podobne námestia a ulice sú monitorované v záujme vyššej bezpečnosti. Stopercentná anonymita prestáva existovať. Dôležité je, aby nedošlo k zneužívaniu týchto záznamov.
Nakupovanie cez internet je oveľa výraznejšie ako v minulosti. Nakupujú Slováci lacno a rýchlo alebo kvalitne a udržateľne?
Nakupovanie cez internet obľubuje čoraz viac zákazníkov aj na Slovensku. Ľudia oceňujú predovšetkým úsporu času, pohodlie domova a širší sortiment produktov, pričom cena je výrazný faktor v prospech internetového nakupovania.
Predsa len náklady na prenájom priestorov a platenie zamestnancov v kamennej predajni sú dosť vážna položka, ktorá sa premieta do vyššej koncovej ceny výrobku.
Z niektorých marketingových výskumov vyplýva, že v online prostredí ľudia najčastejšie nakupujú módny tovar, obuv a kozmetiku. Pri rozhodovaní o kúpe sú pre zákazníkov dôležité kvalita a hodnotenie produktu.
Zákazníci začínajú byť obozretnejší, aj keď nízka cena tovarov (napríklad z čínskych stránok) je lákavá. Viaceré škandály hovoria o zdravotne škodlivom tovare, napríklad pre deti, prípadne keď elektronický tovar nespĺňa európske bezpečnostné normy. Boli už aj prípady požiarov batérií.
Digitálny obchod a online nakupovanie sa stalo akousi bežnou súčasťou života. Tu treba ešte spomenúť fenomén digitálneho štiepenia, ktorého hranica sa posunula vyššie. Čo je to digitálne štiepenie?
Digitálne štiepenie alebo rozdelenie znamená, že na jednej strane ide o ľudí, ktorí využívajú najnovšie informačné a komunikačné technológie, a na druhej strane o ľudí, ktorí ich využívajú menej, respektíve vôbec.
V súčasnosti sa hranica digitálneho štiepenia posunula k ľuďom v dôchodkovom veku, ktorí infotechnológie z rôznych príčin nepoužívajú. Dôvody sú rôzne – nemajú potrebu, nemajú vzťah k infotechnológiám alebo dokonca z nich majú fóbiu.
Jednoducho sú to ľudia, ktorí aj z hľadiska vzdelania (s nižším vzdelaním), teda nielen veku, nemajú potrebu tento typ technológií využívať. Takže aj online nakupovanie využívajú v menšej miere.
Ako sa časom posunula hranica digitálneho štiepenia?
Pred 20 až 25 rokmi sa digitálne štiepenie týkalo najmä ľudí vo veku okolo 35 až 40 rokov a súviselo hlavne s vekom a vzdelaním. Dnes sú však títo ľudia starší, ale sú už zvyknutí digitálne technológie používať.
Druhá línia digitálneho rozdelenia ide z hľadiska vzdelania. Ľudia s vyšším vzdelaním (s maturitou a vysokoškolským) využívajú infotechnológie vo väčšej miere.
Existujú pri konzumnom správaní v súvislosti s technológiami nejaké zaujímavé štatistiky?
Výskumy ukazujú, že na digitálny trh má čoraz väčší vplyv takzvaná generácia Z [narodení zhruba po roku 2000, pozn. red.], ktorá sa už socializovala v online priestore, hlavne na sociálnych sieťach. Mladšia generácia okrem kariet už viac platí hodinkami či telefónmi.
Zákazníci nielen nakupujú v online priestore, ale aj predávajú produkty, ktoré už nepotrebujú, ale sú v dobrom stave, a tak tieto veci nevyhadzujú, čo je pozitívne vo vzťahu k životnému prostrediu a jeho ochrane.
Dnes sú už takmer v každom veľkom obchodnom reťazci samoobslužné pokladne. Ako vnímate túto oblasť?
Ide o nový spôsob platenia, pri ktorom je zákazník zároveň aj pokladníkom. Pri malom nákupe môže tento spôsob platenia šetriť čas a rozširuje možnosti platby. Ak mám pár položiek nákupu, tak nemusím čakať v dlhom rade pred pokladňou, ale viem si to zaplatiť aj sám a celý pokladničný proces rýchlo zrealizovať.
Problém je – a stretávam sa s tým pomerne často –, že sú k dispozícii len samoobslužné pokladne.
V týchto dňoch medializovaný spor – samoobslužné pokladne verzus klasické pokladne – je úplne zbytočný a prispieva k ďalšiemu rozdeľovaniu spoločnosti.
Všade sa hovorí o inklúzii, čiže aby sa nikto necítil vylúčený na vedľajšej koľaji. Vnucovanie platieb výlučne len cez samoobslužné pokladne je ukážkovým príkladom diskriminácie určitej časti ľudí, ktorým z rôznych dôvodov nevyhovuje tento spôsob platenia.
Obchodníci však argumentujú tým, že chcú odľahčiť dlhé státie pri pokladniach.
Znie to pekne, že obchodníci chcú len vyhovieť zákazníkovi, aby nečakal dlho pri pokladni, ale zároveň nepovedia B, teda že rušia tradičnú možnosť platenia, ktorá je pre časť ľudí dôležitá.
Jedným z hlavných odkazov Novembra 1989 bola pluralita, čo znamená možnosť výberu nielen tovaru v obchodoch, ale aj pluralitu názorov, čiže pluralitu vo všetkých oblastiach života. V tomto prípade sa dá hovoriť o určitom type digitálneho násilia.
Podobný prípad je vnucovanie rôznych aplikácií, napríklad pri parkovaní. Neexistuje zákon, ktorý by hovoril o povinnosti vlastniť mobilný telefón. Nie som proti zavádzaniu nových technológií a rozširovaniu možností, ale treba zachovať možnosť výberu, aby sa nikto necítil diskriminovaný.
Riešenie je úplne jednoduché. Mne osobne viac vyhovuje platiť za tovar v klasickej pokladni. Napríklad v prípade ovocia a zeleniny a pekárenských výrobkov ma obťažuje hľadať správne kódy tovaru. A keď sa dožadujem, aby ma obslúžili normálne, tak sa často stretávam s aroganciou.
Sme tlačení do moderných technológií?
Je tu taký paradox, že namiesto rozširovania možností rozvoj digitálnych technológií spôsobuje rušenie dovtedajších. Ide o nový typ diktatúry, a to digitálnej. Zasa sme pri pluralite, treba umožniť výber.
Hlavne pre starších ľudí sú samoobslužné pokladne ako „z iného sveta“.
Je tu ešte jeden dôležitý moment, a to najmä pri týchto starších a často aj osamelých ľuďoch. Pre nich má návšteva obchodu aj sociálny rozmer – môžu sa porozprávať s personálom a aspoň nachvíľu sa necítia tak osamelo.
Prehnané zavádzanie infotechnológií prispieva k depersonalizácii vzťahov a redukuje človeka na indivíduum, ktoré už nikoho nepotrebuje.
V poslednom období sa na tieto samoobslužné pokladne zniesla vlna kritiky, odporcovia hovoria o tom, že „nie sú na brigáde, aby obsluhovali pokladne, ale sú zákazníci“. Je to už prehnaná reakcia?
Na internete sa objavili aj vtipné obrázky na túto tému, že nie som váš kolega, nie som váš brigádnik a dajte mi dohodu o vykonaní práce, keď chcete, aby som si sám blokoval či dal nejakú zľavu z tovaru.
Podľa mňa ide o úplne zbytočný konflikt. Na internete sa objavujú komentáre, ktoré ľudí odmietajúcich samoobslužné technológie nálepkujú ako konzervatívcov či „dezolátov“, ktorí chcú žiť po starom a vyhýbajú sa moderným trendom.
Takéto nálepkovanie však len zbytočne prehlbuje napätie. Keby v obchodoch fungovala aspoň jedna klasická pokladňa, problém by podľa mňa vôbec nevznikol. Ide len o zachovanie plurality foriem platenia.
Chápem, že cieľom je maximalizácia zisku, otázkou však je, za akú cenu – niekedy totiž platí, že menej je viac.
Sú aj také názory, že samoobslužné pokladne berú prácu predavačom.
Stretol som sa aj s argumentom z prostredia pracovníkov obchodu, že vraj už nie je dostatok ľudí. S tým nesúhlasím, pretože nedávno ich bolo v pokladniach dosť a nemyslím si, že by sa zrazu vyparili.
Skôr ide o snahu znižovať náklady, čo vedie k prepúšťaniu pokladníkov. Je to škoda, pretože si tam vedeli privyrobiť študenti aj dôchodcovia.
Navyše samoobslužné pokladne aj tak často vyžadujú prítomnosť jedného či dvoch zamestnancov, ktorí riešia rôzne problémy, takže nejde o úplne bezobslužný systém a obchod tým stopercentne neušetrí. Ľudský prvok tam stále zostáva.
Myslím si, že keby v obchode fungovala aspoň jedna klasická pokladňa s obsluhou, obchod by tým veľa nestratil a, naopak, vytvorilo by to prívetivejšie prostredie a menej konfliktov.
Nesmeruje táto doba k tomu, že pracovníkov v obchode už naozaj raz nebude treba?
Je to možné, hlavne pokiaľ ide o priemyselný tovar. Ťažšie si to viem predstaviť v prípade potravín. Tiež sme si nevedeli ešte pred 20 alebo 30 rokmi predstaviť, čoho všetkého sú schopné infotechnológie.
A môže sa stať, že v spolupráci s umelou inteligenciou vznikne nejaký robotický pokladník, ktorý tam bude sedieť namiesto živého človeka. Je to celkom reálne. Už teraz existujú špeciálne pokladne bez obsluhy, do ktorých stačí vložiť tovar a snímače načítajú čiarové kódy.
V súvislosti s touto témou hovoríte o digitálnom násilí. Ako si to môžeme predstaviť?
Pôvodná definícia digitálneho násilia sa vzťahovala na konanie, pri ktorom sa využívajú infotechnológie na úmyselné ubližovanie, zastrašovanie, kontrolu, obťažovanie alebo ponižovanie inej osoby.
V prípade obchodu a služieb ide rozšírenie digitálneho násilia do týchto oblastí. Konkrétne v obchode ide o vynútené používanie samoobslužných pokladní, v službách o nútené používanie aplikácií v mobilných telefónoch.
Napríklad parkovacia politika je už takmer v každom meste, ale je problém zaplatiť klasicky. Ľudia sú nútení sťahovať si do mobilných telefónov aplikácie, keď nie je v blízkosti automat na mince.
Čiže násilie je v tom, že človek sa stáva bezradný, aj by chcel zaplatiť, ale nemusí mať taký mobilný telefón s aplikáciou v prípade staršieho typu. Skrátka, už je diskriminovaný, lebo pôvodná možnosť bola zrušená.
Spomínali ste mi, že v Austrálii sa už bez smartfónu ľudia ani neobjednajú k lekárovi.
Myslím si, že takéto typy služieb prídu aj k nám. Práve vtedy sa naplno prejaví digitálna diskriminácia, pretože časť ľudí bude z niektorých služieb digitálne vylučovaná alebo nepriamo nútená kúpiť si smartfón či tablet a naučiť sa s nimi pracovať.
Pre mnohých to nemusí byť komfortné a budú odkázaní na pomoc rodiny alebo známych. Tým sa zároveň stráca pluralita možností – pritom by malo zostať zachované právo voľby podobne ako pri hotovostných a bezhotovostných platbách.
Platba kartou je tiež jednou z vecí, bez ktorej hádam už ani nenakúpime. Osobne poznám ľudí, ktorí platobnú kartu zásadne nepoužívajú. Sú to staršie ročníky, ktoré sa obávajú aj bezpečnosti a zneužitia karty.
Zneužitie kariet sa stáva, treba byť veľmi obozretný. Ja napríklad zásadne platím hotovosťou. Možno dva razy do roka zaplatím kartou, to je ozaj výnimka. Mne takýto spôsob vyhovuje, pretože platba kartou môže zvádzať aj k finančnej nedisciplinovanosti, človek ľahko stratí prehľad o výdavkoch.
Vážnym problémom je riziko zneužitia. Digitálna kriminalita je na vzostupe.
Evidujete prípady, keď ľudia nemajú inú možnosť, ako platiť kartou?
Napríklad platba len elektronicky je nutná v prípade cestovania vlakom spoločnosťou RegioJet. Občerstvenie v tomto vlaku si môžete objednať len cez aplikáciu. Toto je ukážkový príklad digitálneho násilia a diskriminácie. Môžete mať pri sebe aj milión, ale zostanete hladný…
S konzumom a spotrebou úzko súvisí aj ekológia.
Infotechnológie napredujú veľmi rýchlo, čo na druhej strane spôsobuje rýchle morálne zastarávanie elektronických zariadení. Z predmetov, ktoré sa kedysi nazývali predmety dlhodobej spotreby, sa za posledných dvadsať rokov začali stávať predmety krátkodobejšej spotreby.
Napríklad vysávač vydrží dva roky, možno ešte niečo navyše, a už ho môžete len vyhodiť. Ani sa neoplatí opraviť, pretože oprava by stála takmer toľko, čo nový.
V prípade mobilných telefónov rýchlo starne operačný systém, ktorý neskôr neumožňuje inštaláciu nových aplikácií. Okrem toho sa nedá vymeniť batéria, ak stratí kapacitu, takže spotrebiteľ je – či chce, alebo nechce – donútený kúpiť si nový telefón.
O ekológii sa asi príliš nedá hovoriť.
To je práve výroba toho smetiska, ako to ja nazývam. Je to taký paradox. Európska únia tlačí na znižovanie uhlíkovej stopy a prijíma opatrenia na ochranu klímy. Ale keď chceme byť ekologickí, tak predovšetkým by sme mali tlačiť na to, aby výrobky vydržali dlhšie, aby sa nemuselo zbytočne plytvať a vyhadzovať.
Výrobcovia akoby zákazníkov nútili kupovať si čoraz viac.
Zákazníci sú dnes v podstate nútení neustále kupovať nové produkty, čo možno vnímať aj ako určitú formu digitálneho či technologického nátlaku. Často sa hovorí o ekologickosti a úsporách, no realita je zložitejšia.
Napríklad pri elektromobilite sa zdôrazňuje bezemisná prevádzka, ale oveľa menej sa hovorí o emisiách pri výrobe vozidiel a batérií, o zdrojoch elektriny či o problematickej recyklácii veľkých a toxických batérií.
Zavádzajúca je informácia, že elektromobilita je bezemisná. Samotná prevádzka áno, ale výroba batérií a elektroauta nie. Vývoj síce pokračuje a technológie sa zlepšujú, no v súčasnosti sú tieto riešenia stále veľmi nákladné.
Objavili sa prípady, keď výmena batérie v staršom elektromobile stála viac ako desaťtisíc dolárov, čo prakticky znehodnotilo celé vozidlo. Klasické spaľovacie autá pritom môžu pri dobrej údržbe fungovať aj po desiatich či dvanástich rokoch.
To všetko poukazuje na širší problém krátkej životnosti výrobkov. Podobné je to aj pri bežnom spotrebnom tovare, napríklad obuvi, ktorá je často navrhnutá tak, aby vydržala len záručnú lehotu a krátko po nej.
Čiže keď po piatich rokoch vyberiem zo škatule nové, nenosené topánky, podrážka sa rozsype?
Keď v nich prejdete pár krokov, zostanú za vami z podrážky také čierne kôpky na zemi. Obuvník, ktorý je veľmi dobrý profesionál, mi povedal, že sa tam zámerne dáva nejaká látka, aby to vydržalo len po záručnú lehotu.
Odborníci z SAV robili výskum, v rámci ktorého zisťovali, či by si zákazníci priplatili viac za tovar, ak by im vydržal dlhšie. Čo zistili?
Hovoríme o znižovaní životnosti výrobkov. Je dokonca akýmsi verejným tajomstvom, že niektorí výrobcovia zámerne poddimenzovávajú také súčiastky, pri ktorých by náklady na opravu dosiahli takú neprimeranú výšku, že spotrebiteľovi by sa už neoplatilo daný výrobok nechať opraviť, ale radšej ho vyhodí a kúpi nový.
Narastajúca konkurencia motivovala producentov znižovať ceny ich výrobkov s cieľom podpory predaja. Znižovanie cien išlo ruka v ruke so znižovaním nákladov, čo malo za následok postupné znižovanie životnosti výrobkov.
V Sociologickom ústave SAV sme v roku 2024 uskutočnili výskum Životné prostredie a zmena klímy 2024, v ktorom sme respondentom položili otázku: „Ak by výrobcovia ponúkali spotrebný tovar s dlhšou životnosťou, boli by ste ochotný za takýto tovar aj viac zaplatiť?“
Ukázalo sa, že viac ako polovica opýtaných (57 percent) by bola ochotná alebo skôr bola ochotná viac zaplatiť za tovar s dlhšou životnosťou. Takže priestor na kvalitnejšie, a tým aj ekologickejšie výrobky tu určite je.
Ekológia je ako taký začarovaný kruh.
Ak chceme hovoriť o skutočnej ekologickosti, mali by sme sa viac zamerať na kvalitu a životnosť výrobkov, nielen na neustálu produkciu a spotrebu. Plytvanie by nemalo byť bezbrehé. Naši predkovia boli v tomto veľmi ekologickí. Zdroje sú však obmedzené a nekonečný rast spotreby nie je dlhodobo udržateľný.
Všimla som si, že ako „spotrebiteľ“ nemáte najnovší typ mobilu.
Mám ešte stále poctivú starú Nokiu, ktorá má 15 rokov a je tam pôvodná baterka, ktorá mi vydrží týždeň na jedno nabitie, čo je pre mňa veľmi pohodlné. Je to aj ekologické. Koľko telefónov by som vyhodil do koša za tie roky?
Fakt je, že v rámci pokračujúceho digitálneho násilia budem časom dotlačený ku kúpe nového zariadenia, keď budem bez aplikácií diskriminovaný.
Mladá generácia je však často niekde inde. Z pohľadu digitálnej doby sa už dlhšie rieši duševné zdravie detí, ktoré spôsobujú práve digitálna doba, internet či sociálne siete.
Mladá generácia, hlavne tá po roku 2000, si už ani nevie predstaviť život bez internetu a mobilov. Vynálezy z oblasti infotechnológií sú vynikajúca vec, v mnohých oblastiach život výrazne uľahčujú, dokonca zachraňujú životy.
Tak ako v iných oblastiach, aj v prípade digitálnych technológií ide o mieru, čiže mali by slúžiť ľuďom, nie naopak.
Nekonečné sedenie pri počítačoch a mobiloch má už aj zdravotné následky. Choroby, ktoré kedysi mávali starší ľudia, sa vyskytujú u ľudí v strednom a mladšom veku. Takisto častejšie nosia okuliare ľudia z mladších ročníkov, pretože si od útleho detstva pokazili oči tým, že sa hrali na počítačoch.
Do veľkej miery to závisí aj od nastavenia školského systému, čo dovolí. Postupne však u nejakej časti populácie prichádza k určitému vytriezveniu, pričom ľudia chcú nachádzať nové a iné možnosti sebarealizácie.
Kedysi deti neriešili depresie, sebapoškodzovanie a rapídne zhoršené duševné zdravie, ktoré tieto technológie prinášajú.
Súvisí to so spôsobom trávenia voľného času. V nedávnej minulosti bolo normálne, že deti sa hrávali na ulici, a dnes, aj keď sú prázdniny, ulice sú prázdne. Je fakt, že zase nie sú také bezpečné, je oveľa viac áut a dnes je asi ťažko predstaviteľné postaviť si bránky na cestu, hrať futbal, a keď ide auto, stiahnuť sa nabok.
Faktom je, že bezpečnosť je dnes problematickejšia. Rodičia sa jednoducho boja pustiť len tak bez dozoru menšie deti von, a ak ich aj pustia, musí to byť niečo overené, nejaký vhodný priestor. Ešte dajme tomu na dedinách také niečo funguje, že deti idú spolu niekam, ale v mestách je to už väčší problém.
Ako sa podľa vás budú meniť životný štýl a konzumné správanie Slovákov v najbližších rokoch?
Vidíme aj pozitívne trendy, napríklad rastúci dopyt po kvalitných domácich produktoch.
Dnes sú spotrebitelia náročnejší, viac si vyberajú aj z hľadiska trávenia voľného času. Existujú príklady mladých ľudí, ktorí preferujú alternatívny životný štýl niekde na vidieku. Chovajú hospodárske zvieratá, pestujú ovocie, zeleninu a chcú byť bližšie k prírode.
Objavujú sa napríklad aj nové pozitívne trendy z hľadiska pekárenských výrobkov. Pekári zo Slovenska by podľa svojich slov nemali problém nasýtiť domácich spotrebiteľov kvalitnejšími domácimi produktami – na rozdiel od dovážaných mrazených polotovarov.
Ponuka sa tak postupne stáva pestrejšou a v niektorých oblastiach aj ekologicky udržateľnejšou.