Skrátka, ide o strategickú komoditu prvého stupňa.

Brusel sa bezhlavo vrhol do náručia Ameriky

Európska závislosť od ruského plynu je už dlhé mesiace minulosťou. Vlani prišlo z krajiny medveďa len 13 percent európskych potrieb. Ťažiskovým dodávateľom sa so zhruba štvrtinovým podielom stali Spojené štáty. Na tie Brusel stavil pomerne ľahkovážne. Vo svetle dnešných vzťahov s Bielym domom je to priam evidentné.

Výsledkom toľko skloňovanej diverzifikácie dodávok plynu po invázii Ruska na Ukrajinu je v podstate prechod od jednej závislosti k druhej. Od slabšej veľmoci k silnejšej.

Teraz, keď lodí s americkým LNG prichádza každý mesiac čoraz viac, sa rieši, čo s tým bude kontinent robiť. Najmä preto, že v najbližších dvadsiatich mesiacoch príde vlastným rozhodnutím aj o zvyšných takmer 40 miliárd kubíkov plynu z Ruska.

Rastie ponuka, ale aj dopyt

Na trhu je plynu dostatok. Globálna ponuka pomerne rýchlo rastie. Vlani sedempercentným tempom, tento rok podľa Medzinárodnej energetickej agentúry ešte o niečo vyšším.

K rastu majú v najbližších rokoch prispieť vyššou produkciou najmä Katar, Spojené štáty, Kanada (plyn určený najmä na export) či Čína (ťažba na domáce potreby). A hoci má podľa prognóz stúpať aj globálny dopyt po plyne – najmä v Ázii či Afrike –, tempo má byť o niečo pomalšie. Odhady sa pohybujú okolo dvoch percent v tomto roku, pričom do roku 2030 by mal dopyt stúpnuť o necelých desať percent.

Na trhu sa tak bude v najbližšom období vytvárať mierny previs ponuky nad dopytom.

Z teoretického hľadiska tak pre Európu existuje istá možnosť preorientovania zvyšných tokov z Ruska bez prijatia amerického plynu. Pozitívne je to pre ňu aj z hľadiska cien, ktoré by sa mali držať nízko, pokiaľ sa na trhu nič významne nezmení.

Prax je však ďaleko zložitejšia než teória.

Severná Afrika je kľúčová, ale s novými potrebami príliš nepomôže

Brusel totiž časť svetových dodávateľov vyškrtol zo zoznamu. Napríklad Irán a Rusko. Dnes, keď eurokomisár pre energetiku Dan Jørgensen hovorí o potrebe odklonu aj od amerického LNG, ponúka sa len zopár štátov, ktoré by mohli významne zvýšiť dodávky do Európy.

Niekoľko miliárd kubíkov ročne navyše môže teoreticky prísť z Azerbajdžanu. Európa s tým vlastne ráta. Vlani odtiaľ nakúpila 12,8 miliardy, pričom v minulosti sa obe strany dohodli na zvýšení dodávok až na 20 miliárd do roku 2027.

Situáciu však komplikujú nedostatočné kapacity plynovodov, ako aj samotných ťažobných projektov, do ktorých musia Azerbajdžanci investovať. Portál Eurasianet píše, že krajina môže mať podľa najnovších údajov nielen problémy s plnením svojich záväzkov voči EÚ, ale aj so zabezpečením dostatočného množstva plynu na pokrytie rýchlo rastúceho domáceho dopytu.

Alžírsko, ktoré kontinentu dodáva okolo 15 percent potrieb, takisto nie je na zozname riešení. Hoci má veľké ambície rozširovať produkciu v najbližších rokoch až o 60 miliárd kubických metrov, ide o politické ciele. Analytici neočakávajú žiaden veľký exportný boom, skôr mierne zvýšenie v jednotkách miliárd ročne. Dôvodov je viacero – rýchlo rastúci domáci dopyt, vyčerpávajúce sa staré ložiská, ktoré si vyžadujú investície, ako aj obmedzené vývozné kapacity.

Podobná premisa platí aj o plyne z Nigérie, ktorý by časom mohol prúdiť cez Transsaharský plynovod do Alžírska a ďalej do Európy – stále chýba postaviť takmer dvetisíc kilometrov rúr, takže ide skôr o hudbu budúcnosti.

Krajina medzitým zvyšuje ťažbu plynu (v horizonte dvoch rokov by mala vzrásť zhruba o 11 miliárd kubíkov ročne) a rozširuje aj kapacity LNG terminálov. Problém je opäť v tom, že časť novej produkcie (40 percent) bude alokovaná pre domáci priemysel, pričom európsky trh nie je jediný, kam smeruje nigérijský skvapalnený plyn. Zákazníkov má krajina aj v Indii alebo Číne.

Katar a Kanada ako ťažiskoví dodávatelia – v čom je háčik

Európske kádre kalkulovali s tým, že ruský plyn nahradia najmä Spojené štáty a Katar. Ak z tejto rovnice Amerika vypadne, ostáva len Katar. Ten je jasnými favoritom na diverzifikáciu aj podľa Jørgensena, a to spoločne s Kanadou.

Tá bude v nasledujúcich rokoch zvyšovať produkciu aj export, objemovo zhruba o 30 miliárd kubíkov do roku 2029, pričom chce bočiť aj so súčasným vývozom od de facto jediného dnešného odberateľa (USA). Háčik je v tom, že terminály má len na západe krajiny. Reálna možnosť, aby kanadský plyn fyzicky prúdil do Európy, je nepravdepodobná.

Slovami šéfa Slovenského plynárenského a naftového zväzu Richarda Kvasňovského: „Kanada momentálne nemá potenciál výraznejšie prehovoriť do dodávok pre EÚ. LNG terminály má určené skôr pre ázijský trh.“

Uvažuje sa však o swapovom mechanizme. Kanada by napríklad uzavrela kontrakt s Nemeckom, pričom by ho naplnila nákupom plynu z Kataru či USA a jeho následným dovozom kupcovi pod svojou vlajkou. Medzitým by svoje fyzické dodávky LNG poslala tam, kam mal pôvodne smerovať americký či katarský plyn – napríklad do Ázie.

Ak však nechce Európa závisieť od fyzických dodávok amerického plynu, mnoho potenciálnych prostredníkov na swapovú dohodu niet, hoci možné by to pravdepodobne bolo.

Aj spomínaný Katar má svoje riziká. Európa odtiaľ už dnes odoberá okolo 13 miliárd kubických metrov ročne (približne štyri percentá), pričom majú byť spoločne s USA jednými z ťažiskových dodávateľov, ktorí nahradia ruský plyn.

Produkčné kapacity v krajine budú v blízkej budúcnosti rásť pravdepodobne najrýchlejšie na svete. Do roku 2030 ich chce tento štát takmer zdvojnásobiť zo súčasných zhruba 106 miliárd kubíkov na bezmála dvesto. Hoci je krajina orientovaná skôr na ázijský trh, v minulosti uzatvorila dlhodobé kontrakty s európskymi štátmi, ktoré začali platiť začiatkom tohto roka. Očakáva sa, že do roku 2028 export na starý kontinent zdvojnásobí.

Achillovou pätou katarského plynu je však to, že pochádza z Perzského zálivu, odkiaľ vedie jediná cesta cez Hormuzský prieliv, ktorý kontroluje Irán.

Ak by došlo pre vojnu či širšie spory s Izraelom a USA k jeho blokáde, aj dnes by to drasticky ovplyvnilo ceny na trhu. Ak by sa navyše stal Katar vďaka rastu produkčných kapacít a swapovým dohodám s Kanadou pilotným európskym dodávateľom, takýto scenár by sa mohol rýchlo preklopiť aj do fyzického nedostatku plynu.