Sloboda patrí medzi najvznešenejšie pojmy našej civilizácie. Neznamená svojvôľu, ale schopnosť konať dobro. Byť slobodný znamená vedieť sa rozhodnúť pre pravdu, aj keď je to náročné. Znamená to niesť zodpovednosť za svoje činy, prijať záväzky, rešpektovať autoritu a budovať charakter.
V posledných rokoch sa však význam slobody v myslení generácie Z citeľne mení. Čoraz častejšie sa nehovorí o slobode ako o cnosti, ale o slobode ako o absencii akýchkoľvek hraníc. A tam sa začína problém.
Generácia narodená približne v rokoch 1997 až 2010 vyrastala v digitálnom prostredí, ktoré nemá v dejinách obdobu. Obrazovka je ich prvým oknom do sveta, sociálne siete ich námestím a algoritmus ich sprievodcom realitou.
Autority už nie sú prirodzené – sú „sledované“ alebo „odoberané“. Pravda nie je niečo, čo sa objavuje trpezlivým hľadaním, ale to, čo má viac lajkov. V takomto prostredí sa aj pojem slobody mení: nie je to sloboda pre niečo, ale sloboda od všetkého.
Záväzky ako obmedzenie
Vidíme to v postoji k záväzkom. Manželstvo je vnímané ako obmedzenie, rodičovstvo ako strata osobnej realizácie, stabilné zamestnanie ako pasca.
Sloboda sa chápe ako permanentná otvorenosť možností, nie ako vernosť rozhodnutiu. Lenže život bez záväzku je ako loď bez kotvy. Môže sa zdať dynamický, ale v skutočnosti ho unáša každý vietor.
Do tejto diskusie zapadá aj varovanie neurovedca Jareda Cooneyho Horvatha. Podľa jeho analýz ide o prvú generáciu v modernej histórii, ktorá dosahuje horšie výsledky v štandardizovaných testoch ako generácia pred ňou.
Čo je ešte znepokojujúcejšie, mnohí mladí sú presvedčení, že sú inteligentnejší, než v skutočnosti sú. Nadmerné sebavedomie bez reálneho základu je nebezpečná kombinácia. Vytvára ilúziu kompetencie bez skutočnej námahy.
Zo slobody anarchia
Horvath upozorňuje na jeden zásadný faktor, viac ako polovicu času, keď je tínedžer hore, trávi pred displejom. V škole používa digitálne technológie, doma zase telefón, tablet či notebook. Ľudský mozog je však biologicky nastavený na hlboké učenie, sústredenie a osobnú interakciu. Namiesto toho sa mladí učia skenovať, preskakovať, prijímať informácie v skratke.
To má následky nielen na vzdelanie, ale aj na charakter. Hlboké myslenie formuje trpezlivosť. Dlhodobé úsilie buduje vytrvalosť. Čítanie náročných textov rozvíja schopnosť rozlišovať. Ak sa toto vytráca, oslabuje sa aj schopnosť robiť zrelé rozhodnutia. Sloboda bez schopnosti rozlišovať dobro od zla sa mení na anarchiu.
Nejde o útok na mladých. Každá generácia má svoje výzvy. No táto je prvá, ktorá vyrastá v prostredí, v ktorom je rozptýlenie normou a okamžité uspokojenie štandardom.
Kultúra „maximálnej slobody“ ich podporuje vo výbere identity, odmietnutí tradícií a prekročení hraníc. Hranice sú vraj nepriateľom autenticity. Lenže práve hranice dávajú slobode tvar. Rieka bez brehov sa mení na močiar.
Sloboda je prostriedkom, nie cieľom
Sloboda nie je cieľom sama osebe. Je prostriedkom k dobru. Sloboda bez pravdy vedie k zmätku. Sloboda bez zodpovednosti vedie k chaosu. Sloboda bez lásky vedie k egoizmu.
Dnešná digitálna kultúra navyše oslabuje aj vzťah k autorite. Rodič, učiteľ, kňaz či štát sú automaticky podceňovaní či ignorovaní. Autorita sa musí neustále obhajovať, zatiaľ čo influencer s miliónom sledovateľov získava dôveru bez námahy.
Tento posun mení hodnotové orientácie. Mladí sa učia reagovať na popularitu, nie na múdrosť. A to sa odráža aj v ich psychickej stabilite.
Štatistiky hovoria o náraste úzkostí, depresií a pocitu osamelosti. Paradoxne v generácii, ktorá je najviac „prepojená“. Virtuálne spojenie však nenahrádza skutočný vzťah. Obrazovka nenahradí pohľad do očí. Ak je sloboda chápaná ako nezávislosť od druhých, výsledkom je izolácia.
Viac technológii a menší výkon
Vzdelávanie sa pritom čoraz viac digitalizuje. Horvath upozorňuje, že v krajinách, v ktorých sa technológie masívne zaviedli do škôl, výkon žiakov klesol. Technológia sama osebe nie je zlá. Problém je, keď nahrádza náročnosť. Keď sa dôraz presúva z hĺbky na rýchlosť, z obsahu na formu, z disciplíny na pohodlie. Bez „ťažkého zdvíhania“ sa aj bystrá myseľ môže otupiť.
Hranica medzi sebarealizáciou a anarchiou teda neleží v tom, či si mladý človek vyberie vlastnú cestu. Leží v tom, či je ochotný niesť dôsledky svojich rozhodnutí.
Sebarealizácia bez morálneho rámca sa mení na sebastrednosť. Autenticita bez pravdy sa mení na chaos identity. A sloboda bez zodpovednosti sa mení na ilúziu.
Niektoré princípy sú nadčasové. Disciplína, úcta k autorite, vernosť záväzkom, úsilie o pravdu – to nie sú prežitky. To sú piliere civilizácie. Ak ich oslabíme, spoločnosť sa začne drobiť.
Dlhé roky sa verejnosti tvrdilo, že súvislosť medzi sociálnymi sieťami a zhoršeným duševným zdravím je zanedbateľná. Novšie výskumy však hovoria inak. Väčšina dlhodobých štúdií potvrdzuje, že vyššie používanie sociálnych médií predchádza nárastu depresívnych symptómov, a experimenty ukazujú, že obmedzenie ich používania prináša citeľné zlepšenie. Efekt je výrazne silnejší u dievčat než u chlapcov.
Nejde teda o „morálnu paniku“, ale o čoraz jasnejší obraz: digitálne prostredie má reálne psychické dôsledky.
Sloboda musí mať smer
Generácia Z nepotrebuje menej slobody. Potrebuje pravdivé chápanie slobody. Potrebuje vedieť, že hranice nie sú väzením, ale ochranou. Že záväzok nie je stratou, ale investíciou. Že autorita nemusí byť nepriateľom, ale sprievodcom. Skutočná inteligencia nerastie z rýchlych klipov, ale z ticha, sústredenia a námahy.
Generácia Z je prvou generáciou, ktorej dospievanie bolo formované smartfónom od útleho veku. Sociálny život sa presunul do priestoru, kde hodnotu človeka určujú reakcie publika, identita sa buduje cez obraz a porovnávanie je neustále. To, čo malo byť nástrojom komunikácie, sa stalo prostredím, ktoré pretvára sebavnímanie. Človek však nie je stvorený na permanentné hodnotenie algoritmom.
Ak dnes budeme mladým lichotiť a tvrdiť im, že každá hranica je útlakom, pripravíme ich o schopnosť obstáť v realite. Svet totiž hranice má. Morálne, biologické, spoločenské. Ignorovať ich neznamená zrušiť ich existenciu, ale naraziť na ne nepripravený.
Budúcnosť spoločnosti sa nebude lámať na tom, koľko máme technológií, ale na tom, ako chápeme slobodu. Ak ju zredukujeme na právo robiť čokoľvek, skončíme v zmätku. Ak ju pochopíme ako zodpovednú cestu k dobru, môže byť zdrojom obnovy.
Výzva pre generáciu Z, aj pre nás všetkých, znie jasne: objavme znovu slobodu, ktorá má smer.