Existujú politické a spoločenské otázky, pri ktorých je takmer nemožné byť proti. Napríklad zákaz hazardných herní v blízkosti škôl alebo prísna regulácia drog. Každý, kto by hájil neregulovaný hazard, je okamžite podozrievaný z toho, že je platený kasínami.
Rovnako dnes pôsobí debata o zákaze prístupu detí k sociálnym sieťam. O negatívnom vplyve týchto platforiem na detskú psychiku dnes pochybuje málokto. Kto by to chcel popierať, dobrovoľne by sa vyčlenil z tábora rozumne zmýšľajúcich ľudí.
Obozretnosť je namieste
Práve v takých chvíľach by však mal byť pozorný pozorovateľ obozretný. Keď sa objaví téma, na ktorej sa zdanlivo všetci zhodnú, často sa v jej tieni presadzujú veci, o ktorých by za normálnych okolností prebiehala oveľa tvrdšia debata.
Návrh zákona obmedzujúci prístup detí k sociálnym sieťam prešiel francúzskym parlamentom ako nôž maslom. A to aj vo chvíli, keď francúzsky parlament prechádza krízou, počas ktorej sa prakticky na ničom nezhodne.
Rovnako aj v Česku, kde opozícia automaticky neguje čokoľvek, s čím príde vláda, sa tentoraz nič také nestalo. Babišovo oznámenie o zákaze prístupu maloletých k sociálnym sieťam bolo všeobecne chválené. Teda až na jeden pitoreskný detail, že Babiš si pre oznámenie tejto zásadnej zmeny vybral práve sociálnu sieť. Zvláštne až konšpiračné je najmä to, že taká veľká tichá revolúcia nevyžaduje žiadnu rozsiahlu verejnú debatu, a to aj napriek všetkým existujúcim predsudkom.
Ochrana detí a digitálna identita
Ochrana detí je legitímny cieľ. Lenže spôsob, akým ho chceme dosiahnuť, nie je technickou drobnosťou, ale zásadnou politickou voľbou. Zákaz prístupu na sociálne siete totiž nie je len zákazom. Je predovšetkým požiadavkou na plošnú vekovú verifikáciu. A tá znamená vybudovanie infraštruktúry digitálnej identity, ktorá môže zásadne zmeniť podobu anonymity na internete.
Otázka preto nestojí, či majú byť deti chránené. Otázka znie, či sme pripravení vytvoriť systém, v ktorom bude prístup k informáciám a komunikácii podmienený digitálnym preukázaním totožnosti. Infraštruktúra, ktorá dnes vznikne kvôli deťom, zajtra nezmizne. Technológia sa nezruší, len sa rozšíria jej účely.
Nejde o hystériu ani o nedôveru ku konkrétnej vláde. Ide o inštitucionálnu logiku. Každý systém, ktorý umožňuje centrálnu identifikáciu užívateľov, zvyšuje potenciálnu moc štátu aj veľkých technologických firiem. A zákony možno zmeniť rýchlejšie ako architektúru systému.
Spoločnosť, ktorá rieši slabosť detí posilňovaním kontrolných nástrojov, by si mala byť istá, že nevytvára precedens, ktorý raz obmedzí všetkých. Ochrana detí je povinnosť. Ale budovanie univerzálnej identifikačnej infraštruktúry je rozhodnutie o charaktere slobody v digitálnom priestore. A práve otázka slobody v digitálnom priestore by dnes mala byť jednou z hlavných politických tém. Nie na úrovni rôznych floskúl o tom, aká dôležitá je sloboda, ale o konkrétnych riešeniach a zadných dvierkach systému. O tom, kto zaistí dohľad nad technológiami a o riešeniach digitálnej suverenity.
Ak má vzniknúť nový systém digitálnej identity, musí byť navrhnutý tak, aby minimalizoval zber dát, bol transparentný, kontrolovateľný a skutočne dobrovoľný. Inak sa z ochrany detí stane precedens pre štandardizovanú identifikáciu všetkých.
Sloboda sa zvyčajne nestráca jedným dramatickým rozhodnutím. Oslabuje sa postupne, pod tlakom dobrých úmyslov a naliehavých argumentov. A práve preto by sme mali byť opatrní vo chvíli, keď sa všetci zhodnú na tom, že „tentoraz je to nutné“.
Problém roly rodiny a štátu
Problém má však ešte inú rovinu ako iba technickú debatu o riešení, dohľade a transparentnosti digitálnej identity. Ide o hlbší a citlivejší rozmer.
Zakazovať veci deťom má v prvom rade rodina. A v klasickej koncepcii rodiny je to predovšetkým otec, kto nastavuje hranice. Otec má byť ten, kto povie „nie“, kto vymedzí limit a nesie zodpovednosť za jeho dodržiavanie. Kríza otcovstva, o ktorej sa dnes toľko hovorí, je v skutočnosti krízou nastavovania hraníc. Spoločnosť, ktorá stráca autoritu v rodine, začne skôr či neskôr hľadať autoritu inde.
Možno keby rodina fungovala tak, ako má, táto debata by vôbec nevznikla. To je však úvaha o ideálnom svete. Realita je iná. Rodina v mnohých prípadoch rezignovala na reguláciu digitálneho priestoru svojich detí. A keď zlyhá rodina, prichádza štát.
Štát tak opäť posilní svoju paternalistickú rolu. A to je zásadný problém. Nielen preto, že sa tým presúva zodpovednosť z rodičov na úrady, ale aj preto, že ide o ten istý štát, ktorý si nedokáže poradiť s chronickými deficitmi, nefunkčným školstvom a preťaženým zdravotníctvom.
Štát, ktorý tápe v otázkach hodnôt, čo ilustruje aj stav občianskej výchovy, si teraz chce osobovať úlohu hlavného vychovávateľa digitálnej generácie.
Je ilúziou myslieť si, že zákaz vyrieši podstatu problému. Predstavme si ten moment: pätnásťročný mladík slávnostne získa „digitálne oprávnenie“ a v tej istej chvíli sa bez obmedzenia vrhne do sveta sociálnych sietí. Pripomína to oslavu osemnástych narodenín, ktorá má symbolizovať dospelosť, ale v praxi sa často zredukuje na bezhlavé prekročenie všetkých hraníc.
Hlúpy zákaz nenahradí výchovu. A štát nemôže suplovať rolu otca.
Pokiaľ spoločnosť stratí schopnosť nastavovať limity v rodine, žiadna centrálna regulácia ju nezachráni. Naopak, len ďalej oslabí prirodzené autority a posilní tie úradné. A to je cesta, na ktorej sa zodpovednosť rozplýva a sloboda sa zužuje.
Dobrý úmysel nestačí.