Keď minulý rok vystúpil na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii americký viceprezident JD Vance, napätie v sále sa dalo len ťažko prehliadnuť. Vance totiž za najväčšiu hrozbu pre Európu neoznačil Rusko, Čínu ani globálny Juh, ale vnútorný vývoj: obmedzovanie slobody prejavu, politický prístup k migrácii či vytláčanie nepohodlných síl na okraj.
V Nemecku to mnohí vnímali ako provokáciu a minister obrany Boris Pistorius vtedy ostro odmietol prirovnania k autoritárskym pomerom.
Vanceov prejav zanechal stopu. Naznačil zlom v tradičnom transatlantickom rozdelení rolí: Washington zvyčajne tlačil na vyššie vojenské výdavky, zatiaľ čo európski partneri sa opierali o hodnoty a multilaterálny poriadok. Vance však nespochybnil ochotu Európy konať, ale samotný stav jej spoločnosti a jej hodnotové základy.
Aj preto bolo tohtoročné vystúpenie amerického ministra zahraničných vecí Marca Rubia v Mníchove viac než len rutinnou diplomatickou zastávkou. Rubio ponúkol hodnotenie situácie a zároveň ideologicky nadviazal na Vancea – pričom spor ešte viac vyeskaloval a zasadil do širšieho historického rámca.
Na rozdiel od Vancea sa však menej sústredil na každodennú politiku a viac na príbeh o vzostupe, sebaklame a hroziacom úpadku Západu.
Rubio nezačína aktuálnymi konfliktmi, ale spomienkami. Pripomína rozdelenie Nemecka, obdobie, keď Európou viedla hranica medzi slobodou a komunizmom. Hovorí o kubánskej kríze, o chvíli, keď svet stál „na apokalyptickom okraji priepasti“, horšej než čokoľvek, čo ľudstvo dovtedy zažilo. Výsledok bol vtedy otvorený a „v hre boli miliardy životov“.
Západ podľa Rubia túto éru prežil vďaka spoločným cieľom. Vedel nielen to, proti čomu bojuje, ale aj za čo. Európa a Amerika vybudovali prosperitu, padla železná opona a Nemecko sa zjednotilo. Práve eufória z víťazstva však podľa Rubia viedla k nebezpečnej ilúzii.
Ilúzia po víťazstve
Rubio tvrdí, že Západ po víťazstve podľahol sebaklamu – viere v „koniec dejín“. Predpokladal, že hospodárske prepojenie nahradí politickú moc a že obchod, trhy a poriadok založený na pravidlách urobia národné záujmy zbytočnými. Opisuje predstavu, že „väzby ekonomiky a obchodu nahradia úlohy štátu“ a vznikne svet bez hraníc, v ktorom sa každý stane svetovým občanom.
„A to nebol rozumný predpoklad,“ hovorí Rubio. Podľa neho ignoroval skúsenosti tisícročí dejín. Západ za túto ilúziu zaplatil vysokú cenu.
Najostrejšie hodnotí hospodársku a priemyselnú politiku. Západ podľa neho prijal „dogmatickú ideológiu voľného a neregulovaného obchodu“, zatiaľ čo iné štáty chránili a podporovali vlastné podniky. Výsledkom bolo, že celé regióny prišli o priemyselné jadro a výroba sa presunula do zahraničia.
„Preniesli sme svoju suverenitu inde,“ tvrdí Rubio, zatiaľ čo iné krajiny masívne investovali do zbrojenia a využívali „tvrdú moc“ na presadzovanie vlastných záujmov. Deindustrializáciu nevníma ako prirodzený vývoj, ale ako politické rozhodnutie so strategickými následkami.
Do tejto kritiky zahŕňa aj klimatickú politiku. Západ podľa neho prijímal opatrenia „na upokojenie klimatického kultu“, zatiaľ čo jeho protivníci cielene využívali plyn, ropu a ďalšie zdroje na posilnenie vlastnej ekonomiky – aj ako nástroj nátlaku voči iným.
Najostrejšie sa Rubio vyjadruje k migrácii. Otvorenie hraníc masovej migrácii nepovažuje za okrajovú tému, ale za krízu s civilizačným rozmerom. Podľa neho ohrozila „pretrvanie našej kultúry a budúcnosť našich národov“. Migrácia podľa neho nie je len administratívna otázka, ale proces, ktorý mení a destabilizuje spoločnosti.
Pozoruhodný je pritom tón. Rubio neprenáša zodpovednosť výlučne na Európu. „Tieto chyby sme urobili spolu,“ hovorí a vyvodzuje z toho spoločnú povinnosť situáciu napraviť.
Západná ponuka – a ultimátum
Z tejto diagnózy Rubio odvodzuje politickú líniu administratívy prezidenta Donalda Trumpa. Spojené štáty sa podľa neho pod Trumpovým vedením rozhodne pustia do obnovy a posilnenia Západu „pre budúcnosť, ktorá bude rovnako hrdá a suverénna ako v minulosti“. Kľúčová veta zaznieva skoro a pôsobí ako strategický zlom: USA sú pripravené ísť touto cestou aj samy, ak to bude potrebné.
Zároveň však zdôrazňuje, že Amerika chce túto cestu absolvovať spolu s Európou. „Pre USA aj Európu je jasné, že k sebe patria,“ hovorí a pripomína európske korene Spojených štátov. Amerika je podľa neho súčasťou západnej civilizácie, spojenej kresťanskou vierou, kultúrnym dedičstvom, jazykom, dejinami a obeťami minulých generácií.
Priamosť amerických požiadaviek vysvetľuje tým, že USA záleží na budúcnosti Európy. Ak sa občas nezhodnú, je to podľa neho práve preto. Európa musí prežiť, pretože jej osud je úzko spätý s americkým.
Národná bezpečnosť nie je podľa neho predovšetkým technickou otázkou rozpočtov či počtu vojakov. Rozhodujúce je, „čo vlastne bránime“. Armády nebojujú za abstrakcie, ale „za ľudí, za národy, za náš spôsob života“.
Brániť treba civilizáciu, ktorá má dôvod byť na seba hrdá. Rubio uvádza kultúrny kánon od právneho štátu a univerzít až po Mozarta, Danteho, Shakespeara či Sixtínsku kaplnku. Tento výpočet podľa neho nie je náhodný: len ten, kto sa hlási k takémuto dedičstvu, dokáže formovať hospodársku a politickú budúcnosť.
Deindustrializácia podľa neho nebola nevyhnutná, ale výsledok vedomej politickej voľby. Migrácia nie je okrajová otázka, ale trvajúca kríza. Reindustrializácia je možná rovnako ako budovanie západných dodávateľských reťazcov pre kritické suroviny, ktoré nebudú zraniteľné vydieraním.
Medzinárodnú spoluprácu Rubio neodmieta, no jasne ju zľahčuje. Organizácia Spojených národov môže priniesť dobré výsledky, no v kľúčových konfliktoch zlyhala. Spomína Gazu, Ukrajinu, Irán a Venezuelu a v každom prípade zdôrazňuje úlohu amerického vedenia.
Medzinárodné právo podľa neho nesmie slúžiť ako ochranný štít pre tých, ktorí ohrozujú občanov a podkopávajú globálnu stabilitu.
Na záver Rubio zhrnul svoj prejav do civilizačnej výzvy. Západ opäť stojí na rázcestí. Úpadok nie je zákonom prírody, ale voľbou. Potrební nie sú slabí, ale „silní a hrdí spojenci“, ktorí dokážu brániť svoje dedičstvo. Nejde o udržiavanie statusu quo, ktorý už nefunguje, ale o obnovenú alianciu, ktorá sa odvážne pozerá do budúcnosti. Záver znie programovo aj emotívne: Amerika vidí svoj domov v západnom svete a „navždy zostane dieťaťom Európy“.
Po vlaňajšom prejave JD Vancea Rubiovo vystúpenie neprináša zmiernenie, ale ďalšie vyostrenie: ponúka spoločnú obnovu, no zároveň dáva Európe ultimátum, aby sa znovu prihlásila k vlastným základom.
Pôvodný text bol publikovaný na webe rakúskeho sesterského denníka Statement.at.