A pokračuje tým, že na „dosiahnutie“ mieru „nebudú nikdy udržiavané pozemné, námorné a vzdušné sily, ako ani iný vojenský potenciál“, a Tokio sa zrieka aj „práva na vedenie vojny“ (ius ad bellum).

Japonskí ústavní právnici sa preto často zaoberajú ústavnosťou existencie japonskej armády, ktorá sa oficiálne nazýva Sily sebaobrany (Self-Defense Forces).

Pravicoví extrémisti

Návrhy na zrušenie protivojnového článku – ktorý je spolu s demilitarizáciou Nemecka po druhej svetovej vojne jedným zo základných pilierov „bezpečnostnej architektúry medzinárodného spoločenstva“ – pochádzajú najmä z dvoch strán. Jednou z nich je strana Sanseitó (čo približne znamená „Strana Urob si sám“), druhou je Konzervatívna strana Japonska.

Sanseitó získala vo februárových voľbách 15 kresiel, a hoci nie je súčasťou koalície LDP-Išin, takmer určite bude podporovať plánované sprísňovanie migrácie najmä z islamských krajín. Konzervatívci, ktorí vznikli v roku 2023 v reakcii na zákon o diskriminácii homosexuálov, nemajú ani jedného poslanca, v hornej komore majú dvoch radných.

Predseda „DIY strany“, ktorá názvom odkazuje na radikálny komentátorský kanál na platforme YouTube, menom Sóhei Kamija sa 25. decembra minulého roka stretol s viceprezidentom LDP Tarom Asom. Politici diskutovali o politických prienikoch a Aso dal mladšiemu kolegovi „niekoľko rád“.

Aj v radoch (názvom) liberálnej strany, ktorá je jedným z najstarších politických subjektov Japonska, sa objavujú výzvy na závažné narušenie spomínanej bezpečnostnej architektúry. Radca (člen hornej komory) Iši Hirai 29. decembra reagoval na čínske námorné cvičenia okolo Taiwanu vyhlásením, že Japonsko preventívne potrebuje vlastné jadrové zbrane.

„Čínske vojenské cvičenia nielenže obkľúčili Taiwan z východu, zo západu, z juhu a zo severu, ale cvičná oblasť na severnej strane tlačí aj na západný okraj ostrovov Senkaku. Hrozba zo strany Číny je už bezprostredná. Pre našu krajinu je posilnenie národnej obrany naliehavou úlohou, rozvoj diskusií o jadrových zbraniach a revízia ústavy už nemôžu čakať,“ napísal na sieti X.

Analytický portál Bellum Acta pripomenul, že Hirai je pôvodom Číňan – narodil sa v provincii S’Čchuan pod menom Ši Pching a čínska komunistická vláda naňho uvalila sankcie za výzvy na jej zvrhnutie.

Strana Sanseitó rapídne posilnila svoju pozíciu vo voľbách do Snemovne radcov (hornej komory), v ktorej v júli 2025 získala 15 mandátov z celkového počtu 248 kresiel. Išlo o najväčšie posilnenie monarchistických a ultrapravicových síl od konca druhej svetovej vojny.

Aj najstaršia strana sa posúva doprava

Príčinami posilňovania „krajne pravicových“ politických elementov v krajine vychádzajúceho slnka sú podľa domácich i medzinárodných pozorovateľov rastúca migrácia a nedostatočná asimilácia. Do Japonska v rokoch 2023 a 2024 prišlo za prácou asi 3,4 milióna ľudí, čo Takaičiová v novembri rapídne obmedzila.

Premiérka 4. novembra nariadila príslušným ministerstvám, aby sprísnili kontroly a presadzovanie práva v oblastiach od nezaplateného poistenia cez vypršané víza až po nepovolený výrub dreva. V ten istý mesiac oznámila aj pritvrdenie pri verejnom poriadku v otázke „sietí prostitúcie“, pričom navrhovaná novela má trestať aj „kupujúcich“, nielen samotné prostitútky.

Na týchto krokoch vidno, že sprísňovanie politiky sa netýka len migrácie, tá je však najvypuklejším problémom, na ktorý Japonci bežne upozorňujú. Spomínaných 3,4 milióna cudzincov predstavuje ohromujúci nárast v porovnaní s počtami, ktoré v roku 2020 zverejnila Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) – takmer 2,8 milióna cudzincov, čo „predstavuje asi dve percentá celkovej populácie“.

Preto si domáce i zahraničné médiá už vlani začali všímať rastúci japonský odpor voči prílevu cudzincov najmä z islamských krajín. Už od pradávna boli Japonci tvrdí šovinisti voči cudzincom – v dôsledku čoho vnímajú slovo „gaidžin“ (cudzinec) ako nadávku –, v poslednom čase sa však tento odpor sústreďuje na vybranú skupinu cudzincov.

Pôvodne austrálsky a neskôr japonský týždenník Diplomat upozornil na fakt, že voliči „nie sú viac antiimigrantsky nastavení“, čo má vyplývať z najmenej desiatich prieskumov verejnej mienky. Sanseitó či Konzervatívna strana však vznikli len v poslednej dekáde a sú omnoho prítomnejšie na sociálnych sieťach než staršie strany.

„Veľký počet hlasov, ktoré získali kandidáti strany Sanseitó a niektorí nezávislí protiimigrační kandidáti, možno pripísať skôr ich populistickému štýlu reči a angažovanosti v sociálnych médiách,“ poznamenal magazín.

Japonsko je však známe tým, že po populačnom boome v 90. rokoch minulého storočia začalo obyvateľstvo starnúť, pričom tí v produktívnom veku odkladajú reprodukciu často až do momentu neplodnosti. Výsledkom je starnúca krajina, ktorej demografická pyramída je postavená na hlavu – a japonský slang už pre tento fenomén vymyslel aj pomenovanie šóši kóreika (prepadajúca sa plodnosť).

Odborný časopis Asia-Pacific Journal pripomenul, že na dosiahnutie cieľov vlády v oblasti rastu HDP bude Japonsko do roku 2040 potrebovať približne 6,9 milióna zahraničných pracovníkov. Japonský prírastok pritom už dnes predstavuje 1,4 dieťaťa na ženu – závažný prepad oproti akejsi „ideálnej“ miere 2,1 dieťaťa.

Napriek údajnej potrebe či nevyhnutnosti imigrácie sa k tomuto problému Japonci postavili po svojom. Práve na sociálnych sieťach, teda v kruhoch známych ako netizens, sa čoraz častejšie šíria na Západe známe naratívy o „incestovaných Pakistancoch s nízkym IQ“ či o údajnom komplote Židov, ktorí údajne islamskú migráciu využívajú na destabilizáciu rozvinutých krajín.

Práve moslimovia – ktorí v počte približne 420-tisíc predstavujú 0,3 percenta populácie – sú čoraz odmietanejšou náboženskou komunitou. Asi len 47-tisíc moslimov je japonského pôvodu, na čo upozornila poslankyňa hornej komory za Sanseitó menom Mizuho Umemurová. Tá koncom novembra otvorene vyzvala na zákaz islamských pohrebov.

Umemurová rečnila o probléme rozširovania islamských cintorínov, ktoré podľa nej narúšajú japonské zvyklosti a hrozia kontamináciou podzemných vôd. Na poznámky o potrebe pohrebných miest vyhlásila, že cudzinci, ktorí sa usadia v Japonsku, by mali byť informovaní, že v prípade smrti „môžu byť buď spopolnení, alebo ich pozostatky môžu byť repatriované“ na vlastné náklady.

Zoči-voči rastúcej potrebe pracovnej sily a podpory sociálneho systému budú Japonci nútení vyrovnať sa s migráciou, prípadne hľadať alternatívne cesty k oživeniu reprodukcie národa.

Nová svetová vojna na obzore

Zmienka o jadrových zbraniach je z dlhodobého hľadiska omnoho dôležitejšia. Ide o vyjadrenie poslanca vládnej koalície, čo netreba brať na ľahkú váhu.

Japonsko a Nemecko boli porazenými veľmocami druhej svetovej vojny. To znamená, že ich víťazi vojny označili za „inherentne agresívne“ národy a zakázali im ďalšiu militarizáciu spoločnosti. Preto má Tokio v ústave zákaz armády, čo sa malo podľa pôvodných plánov vzťahovať aj na Nemecko. Potreba zbrojenia Západu v studenej vojne však bola pálčivejšia.

Demilitarizácia Japonska a priviazanie vojenského potenciálu Nemecka do NATO (a toho hospodárskeho do EÚ) sú mimoriadne dôležité piliere medzinárodnej bezpečnostnej architektúry, ktorou dodnes argumentujú politológovia najmä na Západe.

Štandard sa už venoval jednej z prvých lastovičiek konca tejto bezpečnostnej architektúry – v Berlíne sa objavili hlasy navrhujúce rozvoj jadrových kapacít, ktoré by v prípade existenčného ohrozenia transformovali na vojenské.

Takaičiovej masívne víťazstvo v opakovaných voľbách a následné výzvy na zrušenie ústavného článku 9 a remilitarizáciu cisárstva sú ďalšie lastovičky, ktoré ohlasujú príchod nového obdobia. Naznačovaným „letom“ je však radikálna transformácia svetového „poriadku založeného na pravidlách“ (rules-based order), ktorým sa často oháňajú najmä európski predstavitelia.

Aj tí však dnes už priznávajú, že tento poriadok (ktorý je v zásade len iným názvom pre „bezpečnostnú architektúru“) a jeho existencia sa blížia k svojmu koncu.

Zažili sme približne 80 rokov bez konfliktu svetového formátu. Za to ľudstvo vďačí práve povojnovému usporiadaniu a faktu, že porazení prijali podmienky víťazov. Aj to sa však mení, a ako na začiatku svojho pontifikátu upozorňoval pápež František, od začiatku tohto tisícročia sme svedkami rozkúskovanej tretej svetovej vojny.

Vojna na Ukrajine zbližuje Rusko s Iránom a so Severnou Kóreou, vojna v Pásme Gazy postupne prerastá do Sýrie či severnej Afriky. Na jej pozadí sa rozhára konflikt medzi Saudskou Arábiou a Spojenými arabskými emirátmi, ktoré sa veľmi pravdepodobne pridajú na niektorú z existujúcich strán.

Zatiaľ predposledný rímsky biskup mal možno pravdu, aj druhá svetová vojna sa v skutočnosti začala prepojením už prebiehajúcich konfliktov – nemecké napadnutie Poľska predbehli práve Japonci v Číne o celé dva roky [druhá čínsko-japonská vojna sa začala 7. júla 1937, pozn. red].

Druhá vojna však nasledovala tú prvú (v tom čase známu ako veľká vojna) po slabých dvadsiatich rokoch, nový poriadok v zmysle Versaillskej zmluvy sa tak nestihol stabilizovať. Na druhej strane, za akúsi „nultú svetovú vojnu“ sa považujú konflikty ako krymská či sedemročná vojna, teda zrážky, ktoré veľkú vojnu predchádzali najmenej o storočie.

Je preto možné, že každá bezpečnostná architektúra či „rules-based“ medzinárodný poriadok majú obmedzenú trvanlivosť. Približovanie tohto „dátumu spotreby“ sa v každom období prejavuje symbolickými narušeniami všetkých pilierov tohto poriadku – a inak to nebude ani v našej dobe.