Vniknutie do mobilu je podľa verdiktu natoľko vážnym zásahom do základných ľudských práv, súkromia a intimity sledovanej osoby, že na jeho použitie ako dôkazu je potrebný predchádzajúci príkaz sudcu.
Súd navyše naznačuje, že mobil bol získaný podvodom, keďže „utajený svedok“ Peter Tóth ho od Kočnerovej rodiny vymámil podvodom, tváril sa ako Kočnerov priateľ, ktorý mu chce pomôcť, pritom už vtedy spolupracoval s políciou.
Sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko ešte v roku 2024 napísal na stránku Právnych listov analýzu skoršieho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o vstupe do mobilného telefónu a jeho dosahoch na slovenské právne pomery (ide o iné rozhodnutie, ako bolo to, ktoré sa týkalo Kočnerovho mobilu, je však záväzné pre našu trestnú prax). Rozprávali sme sa s ním preto na tému, nakoľko môže chýbajúce povolenie súdu pri vstupe OČTK do mobilu obžalovaného narušiť legitimitu súdneho procesu.
Šamko v rozhovore pre Štandard zdôrazňuje, že pred týmto rozhodnutím povolenie súdu nebolo potrebné. Konanie polície, ktorá v minulosti nezískala povolenie súdu na vstup do mobilu bez dobrovoľného súhlasu jej majiteľa, preto nepovažuje za chybu.
Nakoľko záväzné je rozhodovanie Súdneho dvora EÚ pre naše súdy?
Rozhodnutie Súdneho dvora o mobile Mariana Kočnera nepoznám, môžem teda hovoriť len o skoršom rozhodnutí Súdneho dvora v istom rakúskom prípade, podľa ktorého predtým, ako OČTK „vstúpi“ do mobilu a získa odtiaľ údaje, mal by mať predchádzajúci súhlas sudcu ako garanta zákonnosti.
To je prípad, ktorý už teraz ovplyvňuje súdnu prax a určuje, ako získať údaje z mobilu, pokiaľ majiteľ s políciou nespolupracuje, teda nechce dobrovoľne poskytnúť heslá a vstupné údaje do mobilu. Súdny dvor vychádzal z toho, že vniknutie do mobilu je obdoba domovej prehliadky, pretože je tam v istom zmysle možno aj viac súkromia, ako má človek v dome. Preto by to malo byť porovnateľné s domovou prehliadkou, ktorú môže pripustiť len súd. Platí to však iba v prípadoch, ak mobil nie je dobrovoľne vydaný. Ak je vydaný dobrovoľne a dobrovoľne sú poskytnuté aj vstupné heslá do mobilu, vtedy žiaden príkaz súdu nepotrebujete, a to ani po rozhodnutí Súdneho dvora.
Ako toto rozhodnutie ovplyvnilo našu súdnu prax?
Po novom je to tak, že po odmietnutí osoby na prístup do jej mobilu prokurátor vypracuje žiadosť na súd, v ktorej poukáže na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ a požiada sudcu o vydanie príkazu. Hoci v Trestnom poriadku to ešte nie je vyslovene uvedené, v praxi sa už postupuje v zmysle tohto rozhodnutia. Zdôrazňujem však, že nejde o rozhodnutie v Kočnerovom prípade.
Môže ho však ovplyvniť?
Problém je v rozhodnutiach, ktoré boli vydané pred spomenutým „rakúskym“ rozhodnutím Súdneho dvora. Vtedy sa postupovalo bez príkazu súdu, pretože takýto prístup bol podľa nášho Trestného poriadku možný. Obhajoba zvyčajne teraz argumentuje, že bez príkazu či súhlasu súdu by dôkaz mal byť nezákonný. Tu však nie je v súdnej praxi zhoda. Časť aplikačnej praxe tvrdí, že by rozhodnutie Súdneho dvora malo platiť iba do budúcnosti, teda vo všetkých nových prípadoch od tohto rozhodnutia, ale nevzťahuje sa to na staršie prípady. Iní zase tvrdia, že postup OČTK bez súhlasu súdu bol aj v minulosti v rozpore s právom EÚ, a teda mal jestvovať príkaz súdu vo všetkých prípadoch, v ktorých neboli vstupné údaje do mobilu vydané dobrovoľne. Táto polemika tu prebieha a zo strany najvyššieho súdu ešte nebola zjednotená.
Advokát rodiny Kuciakovcov Peter Kubina tvrdí, že na Petra Tótha by sa malo nazerať ako na „oprávnenú osobu“, ktorá mohla legálne s mobilom disponovať a mala aj heslá. Je takáto interpretácia možná?
V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora v rakúskej veci z roku 2024 je rozhodujúce, či osoba, ktorá mobil vydáva, poskytla údaje dobrovoľne alebo nie. Ak sa ustáli, že táto osoba vydala mobil dobrovoľne a mala na to oprávnenie, tak žiaden príkaz súdu nebol potrebný a nebol by potrebný ani dnes. Ak sa však ustáli, že zákonný prístup daná osoba nemala, potom sa môže viesť spor, či tam mal byť príkaz súdu, respektíve či neskoršie rozhodnutie Súdneho dvora je relevantné pre tento starší prípad.
Môže sa za oprávnenú osobu považovať niekto, kto mobilom síce disponoval s dovolením jeho majiteľa, ale on ho oklamal a rozhodne mu nedal súhlas odovzdať ho polícii ako dôkaz proti nemu?
V spomenutom rozhodnutí Súdneho dvora, z ktorého vychádzam, nie je vyriešené, či vstupné kódy môže poskytnúť iba majiteľ telefónu alebo aj ten, komu bol telefón majiteľom poskytnutý do užívania. To bude musieť vyriešiť súd, ktorý rozhoduje v konkrétnej veci na základe konkrétnych skutočností.
Senát ŠTS sa zatiaľ nevyjadril k tomu, ako si chce s novým rozhodnutím Súdneho dvora o Kočnerovom mobile poradiť. Nemalo by sa dnes podľa vás predísť riziku, že sa obhajoba neskôr úspešne odvolá, a to tým, že by svoj postup pripustiť Threemu odôvodnila s dostatočnou argumentačnou silou?
Ťažko mi je to hodnotiť, súd by sa k tomu mal neskôr vyjadriť v meritórnom rozhodnutí. Predbežne môže povedať, či dôkaz pripúšťa alebo nie, tam sa to ešte podrobnejšie nezdôvodňuje. Nie je vylúčené, že sa dôkaz môže aj neskôr uznať ako neprípustný. V každom prípade by sa vo finále, teda v konečnom rozhodnutí, mal vyrovnať s rozhodnutím Súdneho dvora.
Žiadny senát sa však s tým judikátom nevyrovnal...
Naše súdy sa však vyrovnávajú s rozhodnutím Súdneho dvora v rakúskej veci priebežne vo všetkých veciach, pri ktorých boli zaisťované mobily. OČTK aj súdy už pracujú so závermi tohto rozhodnutia a postupujú podľa neho. Mobily nie sú zaistené iba vo veci Mariána Kočnera, ale aj v množstve iných trestných vecí, v ktorých sa namieta nezákonnosť, ak absentoval súhlas či príkaz súdu. Aj s touto námietkou si súd musí vždy poradiť. Problém sú len veci z minulosti, v ktorých sa zaisťovali mobilné telefóny pred rozhodnutím Súdneho dvora. Tam nie je súdna prax jednotná, tak ako som už hovoril.
Mal som na mysli rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Kočnerovho mobilu.
Tu bude rozhodujúce, či to bolo vydané dobrovoľne a oprávnenou osobou.
Peter Tóth to vydal bezpochyby dobrovoľne, pokiaľ si odmyslíme, že v tomto momente si už spoluprácou zachraňoval krk. Skúmať sa asi bude to, či bol oprávnená osoba.
Presne tak. Súd sa tým musí zaoberať a poradiť si s tým.
Logika hovorí, že Tóth mobilom disponoval ako Kočnerov priateľ, ale nie na to, aby ho odovzdal polícii ako dôkaz proti jeho majiteľovi...
Nepoznám tento prípad detailne, preto by som nechcel takto vstupovať do živej kauzy.
Ale je to zaujímavý právny spor v tejto otázke.
To áno, to býva v každom druhom prípade.
Kočnerovi advokáti sa v prípade odsúdenia odvolajú nielen na slovenský dovolací súd, teda Najvyšší súd SR. Nehrozí však riziko, že môžu uspieť aj na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý posudzuje spravodlivosť procesu, a teda aj zákonnosť pripustených dôkazov?
Každý sa môže obrátiť na Štrasburg. Tu však treba rozlíšovať Súdny dvor, ktorý vykladá právo EÚ, a Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vykladá Dohovor o ľudských právach. My sme členmi EÚ, a preto je pre nás záväzné rozhodnutie Súdneho dvora. Ak európske právo poskytuje širší rozsah práv, vtedy má prednosť aj pred našou právnou úpravou. Ak však verdikt Súdneho dvora neustanovil, čo sa má urobiť s prípadmi z minulosti, náš vnútroštátny súd musí vyložiť, aké budú jeho minulé účinky.
Štrasburg vykladá dohovor a môže mať na takýto prípad iný názor a určiť, že príkaz súdu nebol potrebný, respektíve nemusí zistiť nespravodlivosť trestného konania samého osebe. Myslím si však, že v tomto bude mať podobný názor o nevyhnutnosti príkazu sudcu o vstupe do mobilu, pretože to súkromie v ňom je naozaj veľké. Nie vždy sa však tieto dva súdy nevyhnutne zhodnú.
Ak by sa však Štrasburg oprel o rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, mohlo by dôjsť k oslobodeniu?
Mohlo, ale Európska únia nie je zmluvnou stranou dohovoru, rozhodnutie Súdneho dvora nie je pre Štrasburg záväzné. Môžete tým argumentovať, ale nemusí to nevyhnutne akceptovať. Štrasburg bude prípad posudzovať vcelku, môže sa stať, že proces uzná ako spravodlivý aj v prípade, že sa v ňom vyskytol nezákonný dôkaz. Argumentovať sa tým však, samozrejme, dá.
V každom prípade, vzhľadom na to, že nepripustenie Threemy ako dôkazu, prípadne neskoršie spochybnenie tohto dôkazu, by malo katastrofálne dôsledky pre samotný súdny proces. Mal by súd jasne a poctivo zdôvodniť, prečo ju považuje za zákonný dôkaz?
Súd si s tým musí poradiť. Podobne sa to robí napríklad aj pri odposluchoch, keď sa namieta ich zákonnosť. Súd to odôvodní, ale urobí to až v meritórnom rozhodnutí, nemusí tak urobiť priebežne.
Ako bude v prípade odvolania hľadieť odvolací súd na to, že iný senát ŠTS, konkrétne senát Jána Giertliho, už predtým v inom prípade Threemu ako dôkaz nepripustil s odvolaním sa na verdikt Súdneho dvora EÚ? Išlo o korupčný prípad bývalej podpredsedníčky najvyššieho súdu Jarmily Urbancovej. Ide teda o rovnaký súd, a dva rozdielne prístupy.
Je to úplne bežné. Aj u nás na krajskom súde k tým mobilom pristupuje každý inak, čo sa týka výkladu rozhodnutia Súdneho dvora smerom do minulosti. S tým aj právny poriadok počíta, preto najvyšší súd môže v spornom prípade urobiť zjednocujúce stanovisko. V roku 2024 to urobil v prípade pochybností pri novele Trestného zákona o premlčaní.
Kočnerova Threema sa používa vo viacerých prípadoch. Mali by sme teda počkať na zjednocujúci výklad najvyššieho súdu?
Neviem o tom, že by sa tým najvyšší súd teraz zaoberal. Najskôr sa k tomu zrejme vyjadrí vo veci týkajúcej sa Búrky, čo ste spomínali. Aby sa tým mohol najvyšší súd zaoberať z hľadiska prijatia zjednocujúceho stanoviska, potom by najskôr musel disponovať dvomi rozdielnymi súdnymi rozhodnutiami, ale niekedy to trvá, pretože proces môže prebiehať dva roky a konkrétny súd sa k tomu vyjadrí až v meritórnom rozhodnutí. Až vtedy máte k dispozícii súdny názor, ktorý môže najvyšší súd porovnávať s názorom iného súdu. Tak môže vzniknúť stanovisko záväzné pre všetky súdy. Nie je vylúčené, že aj v prípade rozhodovania najvyššieho súdu v konkrétnych veciach budú dva protichodné názory, ktoré sa budú zjednocovať stanoviskom.
Ak by ste ako sudca mali na stole podobný prípad, keď sa polícia dostala do mobilu obžalovaného bez príkazu súdu, považovali by ste to za chybu? Ak by predsa vtedy o povolenie požiadali, sudca by nemal dôvod žiadosť odmietnuť, ak by bola dostatočne zdôvodnená. Nie je to banálna chyba?
Nie, to určite nie je. Pred rozhodnutím Súdneho dvora sa postupovalo podľa Trestného poriadku, ktorý súhlas súdu nevyžadoval, teda ak by sa OČTK obrátili vtedy na súd, s veľkou pravdepodobnosťou by súd takejto žiadosti nevyhovel pre nedostatok kompetencie. Obsah práva EÚ vykladá Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach, a keďže vtedy žiadne takéto rozhodnutie neexistovalo, nebol ani dôvod spochybňovať postup pri prenikaní do mobilného telefónu.
Polícia teda neurobila chybu. Nová prax sa mi však páči, všetci ju rešpektujú, hoci príkaz súdu na prienik do mobilného telefónu nie je obsahom Trestného poriadku. Nie som si však istý, či rozhodnutie Súdneho dvora v rakúskej veci môžeme vykladať až tak ďaleko, že sa vzťahuje aj na veci z minulosti, keď Trestný poriadok takýto súhlas nevyžadoval a keď obsah práva EÚ v tomto smere nebol vôbec vysvetlený Súdnym dvorom.