V Európe je pravdepodobne len jedna krajina, ktorá nepozná niečo ako národnú hrdosť. V Nemecku je tabu aj nepatrné národné povedomie, nemecké záujmy nehrajú v politickom diskurze v podstate žiadnu úlohu.
Existuje vôbec nejaká špecificky nemecká kultúra mimo nemeckého jazyka? A čo to znamená, keď politici v súčasnosti neustále vyzývajú spoločnosť, aby „držala pohromade“? Prečo by mala byť súdržná? Proti čomu? Čo ešte drží „ľudí žijúcich v Nemecku“, ako sa to teraz nazýva, aby sa vyhlo pojmu nemecký národ, pohromade?
A kto vážne verí, že „noví prisťahovalci“, ktorých sú milióny, prevezmú historickú nemeckú vinu – dokonca tí migranti, ktorí pochádzajú z kultúr nepriateľských voči Židom?
Dvanásť rokov národného socializmu nás ako Nemcov oddeľuje od predchádzajúcej histórie. Napríklad od cisárskej ríše, obdobia, ktoré bolo poznačené inováciami, inžinierskymi výkonmi a hospodárskym úspechom. Teraz sú tieto roky zredukované len na jeden z faktorov, ktorý formuje nemeckú budúcnosť: holokaust.
Hrdosť na vinu
Nemecký spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier v jednom zo svojich mnohých prejavov hovoril o „monštruóznosti bezprecedentného zločinu proti ľudskosti“. Tento dobre mienený superlatív však má nepríjemný, ale v niektorých kruhoch celkom žiaduci vedľajší účinok – že sa môže mlčať o miliónoch mŕtvych za Stalina (odhadom 20 miliónov) a Mao Ce-tunga (odhadom 45 miliónov). Takéto narážky vás v Nemecku, napriek jasným faktom, vždy okamžite vystavia podozreniu, že chcete relativizovať jedinečnosť nemeckého zločinu.
Na tomto mlčaní o cudzozemských zverstvách mala mimochodom existenciálny záujem aj NDR. Socializmus a komunizmus nemali byť poškvrnené historickou pravdou o masovom vraždení pri vytváraní „nového človeka“.
Okrem toho sa zdá, že sa stalo politickou zvyklosťou klásť vinu za zločiny iných na plecia Nemcov a túto vinu potom zmierňovať finančnými a inými kompenzáciami. Ešte horšie je, že Nemci sú hrdí, keď môžu ukázať, akú veľkú vinu nesú a ako úžasne veci napravujú. Táto „hrdosť na vinu“ je však rovnako nevhodná ako triumfálne oslobodenie od historických zločinov.
Koloniálna vina bez kolónie?
„Pýcha z viny“ je výstižným výrazom pre bizarné vystúpenie bývalej ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej počas spoločnej návštevy s vtedajšou štátnou tajomníčkou pre kultúru Claudiou Rothovou zo Strany zelených 20. decembra 2022 v Abuji, hlavnom meste Nigérie. Odovzdala tam 20 historických predmetov – takzvané „beninské bronzy“, ktoré predtým boli v nemeckých múzeách – a tým sa vyrovnala s „vlastnou koloniálnou minulosťou“ Nemecka. „Vlastná“ koloniálna minulosť?
Nigéria nikdy nebola nemeckou kolóniou, ale britskou. A vrátené umelecké diela tiež nepatrili ku kultúrnej identite „nigérijského národa“, ktorý sa skladá z viac ako troch rôznych etnických skupín. Ich bývalým vlastníkom bola kráľovská rodina Beninu, ktorý bol kedysi brutálnym otrokárskym štátom, kde vrátené bronzy boli okamžite sprivatizované potomkami namiesto toho, aby boli sprístupnené „nigérijskému národu“. Človek sa potom pýta, kto vlastne radí nemeckým politikom?
Genocída v nemeckých génoch?
Aj téza, že existuje viac-menej priama cesta od nemeckej „genocídy Hererov“ k masovému vraždeniu Židov, je v Nemecku často vítaná. Bol to nemecký exminister zahraničných vecí Heiko Maas z SPD, ktorý v máji 2021 obišiel nemecký parlament a uzavrel dohodu so štátom Namíbia. „My“, teda Nemci, sme tam podľa jeho slov počas krátkeho koloniálneho obdobia páchali „genocídu“ a teraz prostredníctvom Maasa „prosíme Namíbiu a potomkov obetí o odpustenie“.
Namíbia však existuje len od roku 1990, krajina zahŕňa šestnásť etník a hovorí sa tam tridsiatimi jazykmi a dialektmi. Trestná expedícia nemeckej koloniálnej armády proti Hererom sa však odohrala už v roku 1904 a mala historickú predohru: vraždu 130 nemeckých farmárov v tej istej oblasti.
Navyše, približne 1 400 mužov nemeckých ochranných jednotiek, ktorí boli vtedy nasadení, z roztrúsených bojov vôbec nevyšlo víťazne. Hererovia poznali terén svojej vtedajšej domoviny oveľa lepšie ako Nemci. Tí sa oslabení epidémiami a hladom z vlastnej vôle vydali na cestu do Botswany kontrolovanej Britmi.
Nemecká riaditeľka národného archívu Namíbie Brigitte Lauová preto vtedy kritizovala „eurocentrické“ vedomie, ktoré stojí za touto teóriou genocídy à la exminister Maas: „Tvrdiť, že nemeckí kolonisti takmer úspešne vyhladili kmeň Hererov a tých, čo prežili, ‚zotročili‘, znamená štylizovať ich do pozície nadradených a chladnokrvných vražedných strojov, […] nadľudí rímskeho rozmeru.“ Okrem toho to degraduje Hererov na bezvôľové obete. Aj tu sa teda opäť objavuje niečo ako nevhodná hrdosť na vinu.
Keď sa armáda a civilné obyvateľstvo vyhlásia za jednotu
Často máme pocit, že nemecký národný obraz nasleduje tézy britskej propagandy nielen od prvej svetovej vojny. Nebol príčinou nemeckého osudu často citovaný „pruský militarizmus“? Teda téza o symbióze medzi národom a armádou s cieľom naplniť hegemónny nárok „Nemecko, Nemecko nad všetko“?
Nemecko podľa tohto historického chápania „Nemcov“ vtedy stálo na bojovom poli nielen ako armáda, ale ako celok – tak aspoň vysvetľuje vojenský spisovateľ Carl von Clausewitz vtedajšiu britskú interpretáciu. Bola to totálna vojna, vojna ľudu, v ktorej sa zmazal rozdiel medzi bojovníkmi a civilistami, a preto aj civilné obyvateľstvo muselo počítať s odvetnými opatreniami.
V pruskom ponímaní sa však vojna viedla z dôvodov sebaobrany, nie z dôvodu získania moci. Na rozdiel od koloniálnych mocností tej doby sa o pruskom „imperializme“ nedalo hovoriť.
Britský štátny úradník barón Arthur Ponsonby opísal zvraty britskej propagandy už v roku 1928 vo svojej knihe „Falsehood in Wartime“ (Klamstvo v čase vojny), ktorá sa týkala prvej svetovej vojny. Dospel k záveru, že nemecký vpád do neutrálneho Belgicka nebol vôbec príčinou vojny s Nemeckom, boli to predovšetkým britské záväzky voči Francúzsku. Inými slovami, nebolo možné hovoriť o výlučnej vine Nemecka a Versaillská zmluva bola motivovaná túžbou po pomste.
Žiadny spoluvinník
V Nemecku sa však odsudzuje spochybňovanie výlučnej viny Nemecka – akoby vo vojnových záležitostiach nebola vždy viac ako jedna strana. Keď vtedajší spolkový prezident Joachim Gauck v roku 2014 navštívil francúzsky spravované pamätné miesto v Alsasku na Hartmannsweilerkopfe, kde zahynulo takmer 30-tisíc nemeckých a francúzskych vojakov, zdôraznil svoj rešpekt voči „utrpeniu tých, proti ktorým sme vtedy bojovali“. Nezaslúžili si teda nemeckí vojaci žiadny rešpekt?
Keď 13. februára 1945, teda takmer presne pred 81 rokmi, začalo britské a americké bombardovanie Drážďan 400-tisíc zápalnými a 4 500 výbušnými bombami a ohnivá búrka zničila „Benátky východu“ na popol, teplota v niektorých častiach Drážďan dosiahla niekoľko stoviek stupňov. Nielen mnohí zo 630-tisíc obyvateľov Drážďan, ale aj veľký počet bezbranných utečencov zo Sliezska zahynuli počas dvojdňového bombardovania. Pravdepodobne oveľa viac ako 25-tisíc, ako sa uvádza dnes.
Groteskné je, že v Nemecku sa už roky vedú spory o počte obetí, ktorý sa rok čo rok znižuje, akoby išlo o snahu bagatelizovať konanie Britov pod velením veliteľa bombardérov Arthura Harrisa. Komisia historikov v roku 2008 lakonicky vyhlásila, že Drážďany boli zničené „ako dôsledok vojny, ktorú začalo Nemecko“ – ako keby sa z vojnovej viny jednej krajiny dalo odvodiť masové zabíjanie jej civilného obyvateľstva.
A tak sa rok čo rok v Drážďanoch vedie boj o správny výklad udalostí. Ľavica chce zrušiť tradičné smútočné spomienkové slávnosti. Za tým vždy stála snaha „vymazať históriu Drážďan ako miesta nacistických zločinov, masovej nútenej práce a všadeprítomného prenasledovania“.
Aj mesto Drážďany sa opakovane pokúšalo odkloniť pozornosť od drážďanských obetí a upriamiť ju na obete nacistov. Skupina, ktorú podporujú aj odborári, politici SPD a ľavicoví politici, chce Drážďanom doslova definitívne vymazať z hlavy ich „mýtus obetí“.
Čo z toho vyplýva? Znamená to, že medzi Nemcami neboli žiadne obete, pretože si to nejako zaslúžili? To je predsa desivá predstava.
Britské zápalné a výbušné bomby zničili takmer každé mesto s viac ako 50-tisíc obyvateľmi. Ešte v posledných mesiacoch vojny, medzi januárom a májom 1945, keď bola porážka Nemecka už istá, bolo denne zabitých v priemere viac ako tisíc civilistov, medzi nimi ženy, deti a starci.
Neuviedol Churchill už v roku 1940, že Nemecko premenia na púšť – „absolútne ničivým útokom zameraným na vyhladenie... na vlasť nacistov“? Nie na vojenskú mašinériu, ale na civilné obyvateľstvo, ktorého morálku chceli týmto spôsobom podkopať? Bombardovanie od leta 1944 už predsa neslúžilo víťazstvu nad Nemeckom, vzdušná prevaha bola už dávno dosiahnutá. Teraz išlo o potrestanie a zastrašenie nemeckého obyvateľstva s ohľadom na povojnové obdobie. Operácia „Thunderclap“ mala vyvolať dlhotrvajúci kolektívny šok ako poučenie s trvalou hodnotou.
Sebavynútené pokánie dodnes
Trvajúci spor v Nemecku o zničenie Drážďan je dodnes charakterizovaný prekvapujúcou bezohľadnosťou voči nemeckým civilným obetiam, akoby sa z vojnovej viny jednej krajiny dalo odvodiť a ospravedlniť masové zabíjanie jej civilného obyvateľstva.
Nech to dnes niekto prednesie ako argument v súvislosti s vojnou v Pásme Gazy. Na všetkých politických úrovniach po celom svete sa požaduje, aby sa viac-menej civilné obyvateľstvo neobviňovalo za teroristické vedenie Hamasu a aby sa ho svet snažil za každú cenu chrániť pred následkami vojny.
Bezohľadnosť voči nemeckým obetiam je však v našej krajine bežná – veď všetci boli tak či onak nacisti.
Funguje to už dlho: dodnes mnohí Nemci považujú likvidačnú akciu Spojencov za spravodlivý trest a odmietajú prejavy smútku. Áno, je celkom príjemné, že Nemecko sa nevypína národnou hrdosťou, na rozdiel od iných krajín, kde sa temné stránky vlastnej histórie zamlčujú.
Ale táto hrdosť na vinu alebo radosť z úlohy obetného baránka vzbudzuje nedôveru: pohŕda táto krajina sama sebou a svojimi obyvateľmi? A ak áno, do čoho chce integrovať tých, ktorí do Nemecka prichádzajú z iných kultúr?