Cora Stephan

V Európe je pravdepodobne len jedna krajina, ktorá nepozná niečo ako národnú hrdosť. V Nemecku je tabu aj nepatrné národné povedomie, nemecké záujmy nehrajú v politickom diskurze v podstate žiadnu úlohu.

Existuje vôbec nejaká špecificky nemecká kultúra mimo nemeckého jazyka? A čo to znamená, keď politici v súčasnosti neustále vyzývajú spoločnosť, aby „držala pohromade“? Prečo by mala byť súdržná? Proti čomu? Čo ešte drží „ľudí žijúcich v Nemecku“, ako sa to teraz nazýva, aby sa vyhlo pojmu nemecký národ, pohromade?

A kto vážne verí, že „noví prisťahovalci“, ktorých sú milióny, prevezmú historickú nemeckú vinu – dokonca tí migranti, ktorí pochádzajú z kultúr nepriateľských voči Židom?

Dvanásť rokov národného socializmu nás ako Nemcov oddeľuje od predchádzajúcej histórie. Napríklad od cisárskej ríše, obdobia, ktoré bolo poznačené inováciami, inžinierskymi výkonmi a hospodárskym úspechom. Teraz sú tieto roky zredukované len na jeden z faktorov, ktorý formuje nemeckú budúcnosť: holokaust.