Ritualizované pobúrenie

Zelení sú v súčasnosti pomerne neefektívnou opozičnou stranou s podporou voličov medzi jedenástimi a trinástimi percentami. Obraz USA ako fašistickej diktatúry sa však neobmedzuje len na túto skupinu ani na krajnú ľavicu vo všeobecnosti. Morálne odsúdenie hlavného partnera sa teraz rozširuje ďaleko do vládnucich strán, SPD a CDU, a do väčšiny etablovaných médií. Inými slovami, je to súčasť oficiálneho nemeckého mainstreamu.

Je preto príznačné, že podľa nedávneho prieskumu Allensbachovho inštitútu pre výskum verejnej mienky 65 percent Nemcov považuje USA za „hrozbu pre svetový mier“, čo znamená, že z nemeckého pohľadu Američania už tak veľmi nezaostávajú za Rusmi. V Spojených štátoch ich môže utešiť fakt, že táto germánska poučovacia vášeň sa týka aj celého radu ďalších štátov.

Morálna a kultúrna zášť voči Amerike bola súčasťou nemeckej politiky už pred druhou svetovou vojnou: ľavica vnímala USA ako centrum nenávideného kapitalizmu, zatiaľ čo pravica opovrhovala krajinou za Atlantikom ako bez kultúry a histórie. V Západnom Nemecku s jeho západnou orientáciou sa antiamerikanizmus postupne posúval doľava a najneskôr v roku 1968 tam našiel trvalý domov.

„USA, SA, SS“ bolo vtedy už heslom demonštrácií progresívcov, ktorí si mysleli, že po tom, čo sa vyrovnali s nacistickou minulosťou svojich rodičov, môžu teraz svoju novonadobudnutú morálnu prevahu využiť voči iným národom. V tej dobe, mimochodom, spoluzakladateľka teroristickej „Frakcie červenej armády“ Ulrike Meinhofová prirovnala vtedajšieho izraelského ministra obrany Mošeho Dajana k veliteľovi SS Heinrichovi Himmlerovi.

Voľba Donalda Trumpa pôsobila na túto pomerne starú nevraživosť ako omladzujúca kúra. A ako už bolo povedané: dnes používajú politici a vysokí úradníci, ktorí sa považujú za súčasť stredu, veľmi podobnú rétoriku ako šéf strany Zelených.

Zahraničná politika ako výchovný projekt

Predseda Úradu na ochranu ústavy Dolného Saska Dirk Pejril nedávno v rozhovore pre denník Hannoversche Allgemeine Zeitung vyhlásil, že v USA je možné pozorovať, ako demokraciu a právny štát „zmietla vlna cunami“. Najdôležitejšiu krajinu Západu teda považuje za skutočnú diktatúru. To je o to prekvapujúcejšie, že boj proti terorizmu patrí medzi úlohy nemeckých vnútorných bezpečnostných služieb.

Zo Spojených štátov v minulosti prichádzali početné varovania pred hroziacimi útokmi v Nemecku. V tejto oblasti je obzvlášť silná závislosť od Washingtonu. Zdá sa, že Spolkový úrad pre ochranu ústavy sa tým nezaoberá. Expert na zahraničnú politiku CDU Norbert Röttgen obvinil Trumpa z ohrozenia existencie EÚ svojou novou bezpečnostnou stratégiou. Poslanec SPD Martin Schulz dokonca v rozhovore pre Der Spiegel označil USA ako partnera z NATO za „nepriateľskú mocnosť“. V mnohých médiách sa s týmto názorom stotožňujú. Titulok Süddeutsche Zeitung znel: „USA prekročili prah fašizmu.“ Dúfajme, že sa to nedostane do Bieleho domu.

V politike, rovnako ako v prírode, existuje bod zlomu. USA by sa mohli kedykoľvek rozhodnúť, že krajine arogantných politikov na určitý čas prestanú dodávať informácie od spravodajských služieb, skvapalnený plyn, či vysokovýkonné čipy.

Nemeckí vládni predstavitelia sa v poslednom čase snažia uniknúť transatlantickej závislosti priblížením sa k Číne. Túto stratégiu však už v prvých mesiacoch vo funkcii skomplikoval minister zahraničných vecí Johann Wadephul, keď bez akýchkoľvek dôkazov obvinil Peking z podpory Ruska vo vojne proti Ukrajine. V Ríši stredu na to reagovali dosť rozhorčene, keď na jar pôjde kancelár Friedrich Merz do Číny, bude musieť najskôr napraviť naštrbené vzťahy.

Poučovanie celého sveta

Pokiaľ ide o menej dôležité krajiny, berlínska záľuba v poučovaní aj tak nepozná takmer žiadne hranice. Líder CDU Friedrich Merz obvinil argentínskeho prezidenta Javiera Mileiho zo „zničenia“ jeho krajiny a „šliapania po jej občanoch“ – toho istého Mileiho, ktorý sa teraz môže pochváliť päťpercentným rastom a vyrovnaným rozpočtom, zatiaľ čo Nemecko sa prepadá do štvrtého roka recesie.

Ministerka životného prostredia Strany zelených v koaličnej vláde Steffi Lemkeová počas návštevy Varšavy pokarhala Poliakov za ich plánovaný vstup do jadrovej energetiky. Nemecký veľvyslanec v Berne Michael Flügger Švajčiarom odkázal, že by mali jednoducho prijať rámcovú dohodu s EÚ a ideálne by sa mali okamžite pripojiť k bloku. Skutočnosť, že väčšina Švajčiarov to nechce, je podľa neho irelevantná námietka.

Mnohí nemeckí politici sa domnievajú, že Maďarsko so svojím konzervatívnym premiérom Viktorom Orbánom by malo byť aj tak vylúčené z EÚ. Nemecká poslankyňa Európskeho parlamentu Katarina Barleyová v rádiu Deutschlandfunk navrhla, aby bola krajina odrezaná od fondov EÚ, a tým, podľa jej slov, „vyhladovaná“.

Je ale zaujímavé, že nemecký politický establishment zaujíma k určitým krajinám rozhodne zhovievavejší postoj. Spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier z SPD zablahoželal iránskemu režimu k výročiu jeho uchopenia moci v roku 2019. Po prvom zvolení v roku 2016 však odmietol poslať Donaldovi Trumpovi blahoprajný telegram s tým, že nechce nič „prikrášľovať“, keďže ho predtým označil za „kazateľa nenávisti“. Steinmeier vzdal úctu aj brazílskemu prezidentovi Lulovi da Silvovi, hlave štátu, ktorá prísne obmedzuje slobodu prejavu a práva opozície vo svojej krajine.

Provincializmus s globálnymi ambíciami

Okrem starých vzorov, ako je antiamerikanizmus, sa tu objavuje niečo relatívne nové: provincializmus v zahraničnej politike. To, že zahraničná politika nespočíva v morálne povýšeneckom poučovaní iných štátov, ale v diplomatickom zastupovaní vlastných záujmov decentným hlasom – tento základný princíp bol pre všetkých šéfov ministerstva zahraničných vecí až po Hansa-Dietricha Genschera z liberálnej strany kedysi samozrejmosťou. Postupne sa táto vedomosť, ktorú viac-menej uznávali vo svete, v Berlíne vytratila.

Najneskôr Annalena Baerbocková na ministerstve zahraničných vecí suverénne skombinovala svoju túžbu poučovať napríklad Čínu so svojou medzitým svetoznámou interpretáciou anglického jazyka „bacon of hope“ (slanina nádeje). Od jej nástupu do funkcie slúži nemecká zahraničná politika prevažne vlastnému pocitu morálnej nadradenosti – a orientuje sa v prvom rade na potlesk domácich médií.

Trochu to vyzerá, akoby Nemecko, ktoré už nie je také agilné v ekonomickej a technickej oblasti, bolo ako nepopulárna staršia učiteľka, ktorá vie, že jej popularita sa aj tak nezlepší. O to dôkladnejšie a prísnejšie karhá každého vo svojom okolí.

Zaujímavá je ale reakcia, keď sa kritika otočí. Vtedy sú Nemci citliví. Na upozornenia zo Spojených štátov, že sloboda prejavu v Nemecku na tom nie je príliš dobre, minister zahraničných vecí Johann Wadephul  reagoval slovami: „Nemyslím si, že nám niekto musí dávať rady.“

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com