Každý z nás si zrejme živo pamätá, čo robil a čo cítil, keď sa v pondelok 26. februára 2018, piaty deň po vražde Jána a Martiny, dozvedel tú strašnú informáciu. Je až neuveriteľné, koľko sa toho za osem rokov zmenilo – a len málo k lepšiemu. Dokonca aj porážka skorumpovanej vlády, ktorá prišla ako bezprostredná konzekvencia, má dnes svoju pachuť.
Polícia, prokuratúra a „nezávislé“ médiá dali bokom právny štát a spravodlivosť a zákon si pomýlili s lynčom. Nemohlo to dopadnúť dobre.
Vláda Smeru, ktorá vytvorila podhubie na vraždu a iné zločiny ekonomickej povahy, vtedy skončila a nasledovala ju koalícia prinášajúca rozvrat takých rozmerov, ktorý sme si dovtedy nedokázali ani predstaviť. Nekompetentnosť, šialenstvo, nenávisť, zúrivosť a skaza právneho štátu sa stali symbolom vlád Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora (Zuzany Čaputovej).
Časť Slovenska je odvtedy v takom zmätku, že nedokáže rozlíšiť vládu skorumpovanú od vlády šialenej. Výber medzi nimi je v takejto ponuke len vecou gusta, nie politického presvedčenia. Voliči, ktorí sa vrátili či obrátili k Smeru, prípadne volili Hlas, sú opozíciou označovaní ako naivní a oklamaní. Je to vážny omyl.
Oni si len z dvoch zapáchajúcich pokrmov vybrali ten, ktorý sa im javí ako menej nechutný. To neznamená, že mu prišli na chuť.
Naopak, návrat Smeru k moci ešte viac rozdráždil tých, ktorí dúfali v „spravodlivosť“ a realizovali ju formou lynču a nezákonných väzieb. Nenávisť, ktorá ich opantala, im nedovolila vidieť priezračnú skutočnosť: tri roky protismeráckych vlád a hon na čarodejnice nepriniesli pre skorumpovanú kliku v pozadí strany Smer spravodlivosť, ale priniesli jej návrat.
Čurillovské formy vyšetrovania nám vzali akúkoľvek nádej, že zločiny z čias vlády Smeru sa dočkajú spravodlivosti. Nie naopak. Najviac zločinov bolo preukázateľných pri tých zločincoch, ktorí si hovoria kajúcnici. Tým slobodu a oslobodenie od hriechov nedaroval Robert Fico.
Cez závoj zúrivej nenávisti sa však táto okolnosť nedá vidieť. Zostáva len zúrivosť a nenávisť.
Slovensko je dnes zakliatou krajinou, kde sa vo vláde striedajú dve podoby hnijúceho extrému. Na jednej strane je vláda Smeru s temným pozadím a ešte temnejšou minulosťou, ktorej nezriedka viac záleží na ochrane svojich ľudí pred trestným stíhaním ako na vízii krajiny.
Na strane druhej je tu v opozícii rôznorodá spleť strán vedená progresívcami, ktorí reprezentujú najvážnejšiu a najradikálnejšiu ideológiu od čias totalitných režimov a z ktorých má väčšina krajiny oprávnené obavy.
Hoci súčasná vláda bude zrejme o poldruha roka porazená, pre markantnú väčšinu krajiny niet nádeje, že príde čosi lepšie ako v roku 2020 či 2023.
Krajina hrubých čiar
Iveta Radičová kedysi hovorila o Slovensku ako o krajine hrubých čiar. Napísala o tom dokonca knihu. Každý inštitucionalizovaný únos štátu, ktorý sa u nás urodil a ktorý sme napokon porazili, zostal napokon nepotrestaný.
Dnes by bolo treba do jej knihy doplniť novú kapitolu. Po vražde Jána Kuciaka bol politicky porazený Smer a jeho skorumpované chápadlá boli odstavené od koristi. Mnohé z tých pazúrov sa dokonca ocitli vo väzbe.
Bolo to po prvý raz, keď táto krajina nechcela urobiť „hrubú čiaru“. Presne tak ako si to pani Radičová želala.
A dopadlo to katastrofálne.
Vyšetrovatelia, ktorí do roku 2018 volili Smer a nevideli v tom problém, sa odrazu stali veľkými bojovníkmi proti hydre. Dostali všeobecný názov čurillovci – to pomenovanie dnes označuje širšiu skupinu problému, nielen zopár policajtov zbabelých počas korupčnej vlády a hyperaktívnych vtedy, keď ich smú zatvárať bez ohľadu na zákon.
Jedenkrát sme sa pokúsili neurobiť hrubú čiaru. V zápale premotivovanosti, hnevu, nenávisti a zúrivosti sme podpílili konár, na ktorom naša spoločnosť stála.
Streľbu na novinára vystriedala streľba na premiéra.
Výročia národnej jednoty sú dnes momentami polarizácie
Dnes, v deň výročia násilnej smrti novinára a jeho snúbenice, dva póly politického spektra budú zúrivo kričať svoj politizujúci námet postavený na tom, že ich oponent stelesňuje zlo od samého diabla.
Prirodzený dátum jednoty sa stane dátumom rozdelenia.
Nedávno počas výročia Novembra si jedna časť politického spektra sprivatizovala námestie, ktoré kedysi Slovensko spájalo, a sprofanovala jeho odkaz.
Vlastne tu protestovala jedna časť krajiny proti tej druhej – ktorá je podľa nich hlúpa a zlá. Také presvedčenie o sebe pestujú a rôznymi symbolmi ho dávali najavo. Ani si pritom nevšimli, že to námestie pripomínalo skôr komunistické než protitotalitné manifesty.
Námestia dnes kričia, ako treba predstaviteľov vlády, ktorá reprezentuje polovicu krajiny, zavrieť do basy. Predstavitelia radikálnej strany Demokrati vyzývajú na to, aby sa do väzenia dostal každý, kto nezdieľa ich dezinformácie o Rusku. Nevedno, ako to chcú urobiť, ale vedia, že vo väzení by mali sedieť milióny nevinných ľudí.
Pomáhajú im v tom médiá. Žurnalistika, ktorú reprezentoval Ján Kuciak, dnes neexistuje. Nahradila ju propaganda, moralistický boj proti zlu, ktorý ospravedlňuje všetko. Novinári sa dnes nestarajú o hľadanie pravdy, ale vedú posvätný boj „proti hoaxom“, čiže inštitucionalizovaný zápas o likvidáciu akéhokoľvek iného naratívu, ako je ich atlantická, dúhová, klimatická, transgenderová či iná propaganda.
Dátumy národnej jednoty sa stali dátumami polarizácie. Obe strany počas nich komunikujú vlastné falošné predstavy. Dátumy 21. február a 17. november nie sú momentom pokoja zbraniam, ale dátumami silnejších výstrelov po nepriateľovi.
Aj to je dnes samo osebe symbolom rozdelenia: dátumy, ktoré krajinu spájali, sa dnes stávajú momentom polarizácie.
Ako hľadať spoločné cesty bez nenávisti?
Ako v tomto chaose protikladných emócií nenávisti a pomsty, ktoré voči sebe cítia dve strany politického spektra a dva póly rozdeleného štátu, nájsť cestu k elementárnej jednote?
Vyzývať v tomto stave nenávistnej polarizácie, ktorá miestami preniká do násilia (atentát na premiéra), je dnes zbytočné. Nenávisť a rozdelenie zašli až príliš ďaleko a takéto výzvy budú nevyhnutne pôsobiť prázdno. Na začiatok si musíme stanoviť podstatne menšie ciele.
Možno stačí len jednoduchá vec, svojím spôsobom návrat k tradícii. Staňme sa opäť krajinou hrubých čiar.
Aspoň v tom, že zanecháme zúrivý boj proti nepriateľovi a budeme hľadať spoločné cesty bez nenávisti a eštebáckych pokusov o likvidáciu nepriateľa formou „boja proti hoaxom“ a podobne.
Bol by to prvý malý krok k normálnosti. Ale mohol by viesť aspoň k upokojeniu situácie a spomaleniu ešte predtým, než sa navzájom zhodíme do priepasti.