Kuciakova vražda mala špecifický účinok. Nepôsobila ako tragédia, ktorá sa udiala niekde ďaleko. Vojnové reportáže sa dajú mentálne zaradiť do kategórie konfliktných zón. Toto však bolo u nás doma. Prvýkrát sme v tejto súvislosti zažili, že slová môžu mať aj fatálne následky.
Svet, v ktorom ubúda bezpečie
Výbor na ochranu novinárov (CJP) uvádza, že v roku 2024 v priemere každé tri dni zabili jedného novinára. Neziskovka so sídlom v New Yorku navyše dlhodobo konštatuje, že približne štyri pätiny vrážd žurnalistov, ktorých zabili pre ich prácu, zostávajú nepotrestané.
Okrem toho bolo podľa CPJ v roku 2024 vo väzení viac ako 350 novinárov, čo patrí medzi najvyššie čísla od začiatku sledovania v roku 1992. Ide o údaje, ktoré sa netýkajú len vojnových zón, ale aj krajín, kde by sa očakávali stabilné demokratické inštitúcie.
Reportéri bez hraníc zároveň upozorňujú, že počet krajín, ktoré možno označiť za bezpečné na prácu novinárov, sa znižuje „mesiac po mesiaci, rok po roku“.
Aj metódy nátlaku na redakcie sa menia. Namiesto výbuchov prichádzajú čoraz častejšie žaloby, ekonomické vyčerpávanie redakcií, politická diskreditácia a digitálne útoky.
Generácia bez ilúzií
Moja generácia vstupuje do dospelosti práve v takomto prostredí. Po Kuciakovej vražde sme už nevyrastali v čase silnej mediálnej autority. Vyrastali sme v ére, keď sa autorita akosi automaticky spochybňuje a algoritmy rozhodujú o tom, čo sa k nám dostane.
Reuters Digital News Report opakovane ukazuje pokles dôvery v médiá naprieč Európou. Pew Research Center upozorňuje na rastúcu polarizáciu spoločností a fragmentáciu informačného priestoru. Mladí ľudia čoraz častejšie konzumujú správy cez sociálne siete, kde sa fakty miešajú s názorom a emócia má väčší dosah než korekcia.
To je presne tá zmena, ktorú cíti mladá generácia – aj keď ju často nevie pomenovať. Kedysi sme si mohli myslieť, že Slovensko je „mimo“ tejto mapy rizika. Po roku 2018 už nie.
V takomto prostredí už útok na novinára nemusí mať podobu fyzického násilia. Stačia systematické znevažovanie, online obťažovanie, doxing či vytváranie atmosféry, v ktorej sa investigatíva prezentuje ako politický aktivizmus.
Pomalá erózia dôvery
Od roku 2018 uplynulo už osem rokov a my dnes stojíme pred inou otázkou než vtedy. Nie či sa dokážeme mobilizovať, ale či dokážeme obnoviť dôveru. Slobodu prejavu právne garantuje článok 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Problémom však nie je absencia normy, ale oslabovanie spoločenského konsenzu, že pravda má hodnotu. A to aj vtedy, keď je nepríjemná.
Keď sa dnes obzriem späť, neprekvapuje ma, že energia roku 2018 sa nedá donekonečna udržať. Prekvapuje ma skôr to, ako rýchlo sa spoločnosť naučila fungovať s permanentným konfliktom.
Po vražde prišli ďalšie roky, ktoré ľudí psychicky zomieľali – napríklad pandémia covidu, vojny na Ukrajine a v Gaze, ekonomická stagnácia a vysoká inflácia či kultúrne vojny na sociálnych sieťach.
Je možné, že žijeme v období, keď je spoločnosť „preťažená“ – a preto sa aj morálne šoky rýchlejšie premieňajú na zvyk. Nie je to ospravedlnenie. Skôr diagnóza.
A čo zostalo?
Moja generácia nevyrastala v období, keď médiá boli „autorita sama osebe“. Vyrastali sme v čase, keď sa autorita vysmieva autorite.
Pre moju generáciu už vražda novinára nie je len historickou udalosťou. Je to referenčný bod. Upozornenie, že demokracia sa neoslabuje iba dramatickými činmi, ale aj pomalým rozpadom spoločnej reality.
Smrť Jána Kuciaka nám dala tvrdú lekciu o tom, že sloboda slova nie je dekorácia demokracie. Je to jej infraštruktúra. Keď sa poškodí, nejde to opraviť jedným protestom ani jedným rozsudkom.
Ak má výročie smrti novinára Jána Kuciaka mať význam aj dnes, nemalo by zostať pri pietnom geste. Skutočná otázka znie, či sme ochotní brániť priestor na pravdu aj v čase, keď je to nepohodlné, nepopulárne alebo ekonomicky nevýhodné.
Pre mladú generáciu práve toto môže byť testom dospelosti – tej občianskej.
