Japonská premiérka dostala začiatkom februára od voličov mandát, o ktorom sa jej predchodcom už dlho ani nesnívalo. Dve tretiny parlamentných kresiel sú darom z nebies pre stranu, ktorá sa trápila v menšinových vládach.
Sanae Takaičiová možno zapĺňa politické vákuum vzniknuté odchodom Šinzóa Abeho. Nikto zatiaľ nedokázal nadviazať na jej mentora, dlhoročného premiéra a kľúčového hráča japonskej politiky posledných dvadsiatich rokov.
Dôležitá figúra
Keď súčasná premiérka na jeseň prebrala vedenie Liberálnodemokratickej strany i vlády, vyhliadky neboli dobré. Strana vedená bezfarebnými figúrami išla v posledných rokoch od desiatich k piatim.
Takaičiová vo funkcii vystriedala vnútrostraníckeho rivala Šigerua Išibu. Bol taký nevýrazný, že keď prezident Donald Trump hovoril s novinármi o Japonsku, nemohol si spomenúť, ako sa volá, a označil ho ako „pána Japonsko“ (Mr. Japan). Jeho krajinu pritom považuje za kľúčovú figúru v americkej geopolitickej hre.
Keď Trump prvýkrát nastupoval do Bieleho domu, pozval vtedajšieho premiéra Abeho ako svojho prvého zahraničného hosťa a zahŕňal ho poctami. A pred tohtoročnými voľbami verejne podporil práve Takaičiovú.
Nie div, že sa USA o Japonsko zaujímajú. Je najdôležitejším oporným bodom ich vplyvu v regióne, v ktorom sa sústreďuje napätie medzi USA a Čínou a rozhoduje sa v ňom o podobe nastupujúceho multilaterálneho poriadku.
V žiadnej inej krajine sveta nie je toľko amerických vojakov ako v Japonsku. Ale najvýznamnejším obchodným partnerom tohto kľúčového amerického vazala je práve Čína. Čínsko-americký konflikt by bol pre Japonsko zničujúci už tým, že krajina je životne závislá od dovozov, a to predovšetkým z Číny, USA a Austrálie, ale aj od vývozov, najmä do Číny, USA a Južnej Kórey.
Kačacie krky a vrátené pandy
A potom sú tu americké predstavy o japonskej úlohe v takom konflikte. Američania by určite stáli o priame zapojenie Japonska, ideálne potom v zástupnej vojne, v ktorej by hlavné bremeno niesli práve Japonci. Kritici japonskej premiérky sa obávajú, že sa vydáva práve týmto smerom.
V novembri vyvolala búrku vo vzťahoch s Čínou, keď vyhlásila, že čínsky útok na Taiwan by bol pre Japonsko existenčnou hrozbou. V japonskom poňatí to znamená, že by sa vojensky zapojilo.
Takto otvorene sa žiadny premiér Japonska ešte nevyslovil. Tabu sa vzťahovalo na akúkoľvek zmienku o hypotetickom konflikte, ako aj na japonskú angažovanosť.
Čína sa agresívne ohradila, konzul v Osake napísal, že treba „sekať špinavé kačacie krky“, a ekonomickými sankciami obmedzila vývoz vzácnych zemín, turizmus a dovoz japonských potravín. Došlo aj na pandy, z tokijskej zoo sa vrátili do krajiny draka. Čínska verejnosť tvrdé kroky ocenila, ale doma sa z premiérky stala hviezda vzdorujúca čínskemu obrovi.
Vo Washingtone sú spokojní, Trump vedel, koho podporuje. Uvidí sa, ako s tým teraz naložia obe východoázijské veľmoci.
Protektorát USA a jadrové zbrane
Vzťah s USA napriek tomu vôbec nie je jednoduchý. Americký protektorát prekáža japonským pacifistom, ktorí nestoja o amerických vojakov a zaťahovanie krajiny do amerických vojen, ako aj národovcom, z ktorých kruhov prichádza Takaičiová.
Tí sa dlhodobo usilujú o rovnoprávny vzťah s USA, chcú zmeniť pacifistický článok deväť japonskej ústavy nadiktovanej Američanmi a uctievajú pamiatku japonských vládnych predstaviteľov popravených Američanmi po druhej svetovej vojne za vojnové zločiny.
Takaičová sa netají, že by ústavu rada zmenila. Američania dnes rozhodne nie sú proti, naopak, potrebujú, aby mohlo Japonsko so svojou armádou voľne disponovať. Napriek svojmu volebnému triumfu jej však na ústavnú zmenu chýba väčšina v druhej komore parlamentu a zároveň nie je isté, ako by dopadlo povinné referendum.
Bez ohľadu na výsledok čakajú Japonsko investície do nových zbraní, hovorí sa najmä o jadrových ponorkách. V Tokiu sa zároveň chystajú vytvoriť rozviedku, zatiaľ nič podobné nemajú.
Do budúcnosti nemožno vylúčiť, že Japonsko prehodnotí svoj štatút štátu bez jadrových zbraní. Podľa zasvätených má všetky materiály a technológie potrebné na to, aby si v prípade potreby bombu samo do roka vyrobilo. Oficiálnym dôvodom môže byť odstrašenie Severnej Kórey, ktorá občas vyšle smerom k Japonsku testovaciu raketu, tým skutočným však Čína.
Zložité vzťahy s veľmocami
Zložitosť vzťahu s USA sa ukazuje na Trumpovi, ako aj na Rusku. To, že je Japonsko pre Washington strategicky dôležité, ho nevyníma z Trumpovho obchodníckeho pohľadu na svet. Šéfovi Bieleho domu prekáža japonský obchodný prebytok, ako aj nákupy ruského skvapalneného plynu. Ten tvorí desatinu dovozu plynu.
Japonsko sa vlani muselo vo Washingtone vykúpiť z trestajúcich ciel. Trump po októbrovej návšteve Tokia spokojne oznámil, že Japonsko v USA investuje 550 miliárd dolárov. Náhoda nemusí byť ani to, že týždeň po návšteve predniesla premiérka ostrý výrok o Taiwane.
Jedným z veľkých výkonov diplomacie bývalého premiéra Abeho bolo zblíženie s Ruskom. Pod tlakom Bidenovej administratívy jeho nástupcovia tieto sľubné vzťahy rozbili. Abemu sa podarilo nadviazať produktívny vzťah s prezidentom Putinom, ktorý priniesol výrazné oteplenie japonsko-ruských vzťahov.
Obe krajiny zatiaľ neuzavreli mierovú zmluvu a sporia sa o Kurilské ostrovy, ktoré Sovietsky zväz zabral v posledných týždňoch druhej svetovej vojny. Abe sa s Putinom dokázal na všeličom dohodnúť, vďaka čomu mohli okrem iného potomkovia odsunutých Japoncov navštevovať Kurily.
To všetko padá s ruskou inváziou na Ukrajine, keď Japonsko plne preberá pozíciu Washingtonu a vlastnú politiku k Rusku dáva na oltár nerozbornej jednoty politického Západu. Z nej už dnes veľa nezostáva. Ako si s tým poradí Abeho žiačka Takaičiová?
V jednej oblasti dáva najavo, že chce svojho majstra prekonať. Vzťahy s Južnou Kóreou počas Abeho trpeli, obrat prichádza až s jeho inak nevýraznými nástupcami. Hoci sú obe krajiny dôležitými americkými vazalmi (aj v Kórei sú desiatky tisíc amerických vojakov) a prepájajú ich silné ekonomické väzby, história ich rozdeľuje.
Kórejci neradi spomínajú na polstoročie japonskej kolonizácie vrcholiacej zločinmi počas druhej svetovej vojny. V tomto ohľade sú na rovnakej lodi s Čínou proti Japonsku a podobne ako Čína sa s Japonskom sporia o ostrovy medzi obomi krajinami. V Soule sú obzvlášť citliví na japonských politikov z národoveckého tábora, ako bol Abe a dnes je to Takaičiová.
Neortodoxné správanie
Súčasná japonská premiérka dnes robí veľa pre to, aby nevraživosť prekonala. V januári pozvala kórejského prezidenta do svojho domovského kraja a jeho návštevu sprevádzala ďalšími priateľskými gestami za rámec bežného protokolu. Virálnym sa stalo video, na ktorom obaja v kombináciách typických pre súčasné ázijské kapely búšia do bubnov. Takaičiová zamlada bubnovala v heavymetalovej skupine.
Je to dobrý začiatok, ale bude veľmi záležať na tom, ako sa teraz premiérka postaví k sporným otázkam spoločnej minulosti, kde doteraz zastávala tvrdé národovecké pozície. Jedným testom bude návšteva svätyne Jasukuni, kde sú medzi japonskými padlými uctievaní aj vojnoví zločinci, ďalším ceremónia na sporných ostrovoch.
Nielen bubnovaním vybočuje japonská premiérka zo spoločenských šablón. V patriarchálnom Japonsku je prvou ženou v takej vysokej funkcii a na rozdiel od mnohých špičkových politikov nepochádza z politickej rodiny. Abeho otec bol napríklad ministrom a starý otec premiérom.
Jej rodičia však usúdili, že nemá zmysel posielať dievča na elitnú školu do Tokia, a tak sa musela sama prebíjať v provincii. Hoci patrí k najkonzervatívnejšej časti japonského politického spektra, nebránilo je to rozviesť sa a po pár rokoch znovu vydať za toho istého muža, ktorého priezvisko nesie.
Popri mentorovi Abem ju inšpiruje Margaret Thatcherová, tiež razantná konzervatívna líderka porušujúca konzervatívne schémy. O jej odkaz sa v Británii dodnes sporia.
Stane sa Takaičiová novou železnou lady? Vytvorí s ňou Trump podobný tandem ako svojho času Reagan s Thatcherovou? Prinajmenšom ju už silne vníma a zrejme o nej nebude hovoriť ako o „pani Japonsko“.