Vývojár varuje, že najnovšie modely umelej inteligencie už nie sú len užitočnými asistentmi, ale dokážu úplne autonómne riešiť komplexné úlohy a dokonca samy seba vylepšovať. Vyvodzuje z toho, že v najbližších rokoch dôjde k masívnemu zániku alebo radikálnej premene väčšiny kognitívnych a kancelárskych profesií naprieč všetkými odbormi.

Vyhlásenia predpovedajúce zánik pracovných miest sa v poslednom období rozmnožili. Napríklad výkonný riaditeľ Microsoftu AI Mustafa Suleyman uviedol, že umelá inteligencia môže nahradiť väčšinu prác bielych golierov v priebehu 12 až 18 mesiacov. Samozrejme, nie je sám.

Dario Amodei z Anthropicu vyhlásil, že AI za päť rokov zničí polovicu všetkých pracovných miest na základnej úrovni. Zoznam autorov zastávajúcich túto apokalyptickú víziu by mohol byť dlhý.

Nie je náhoda, že všetci pracujú pre spoločnosti, pre ktoré je adaptácia umelej inteligencie úplne kľúčová. Je to obdobná situácia, akú sme bežne zažívali pred dvadsiatimi rokmi, keď väčšina expertov z ropného priemyslu varovala, že ropa dôjde. Ropný zlom, teda okamih, po ktorom by ťažba čierneho zlata dosiahla svoje historické maximum a potom už len klesala, bol vtedy taktiež na dosah.

Text Matta Shumera čitateľa dobre pripravuje. Desí ho, aby mohol lepšie vstrebať jeho riešenie. To však nespočíva v obmedzení alebo regulácii umelej inteligencie, ako by si niekto mohol naivne myslieť, ale naopak, vo výzve na jej maximálne využitie. Každý, kto chce v novom svete prežiť, by si mal zaplatiť 20 dolárov za mesačné predplatné a naučiť sa ju používať.

Kto zostane pri základnom bezplatnom modeli, v pretekoch neobstojí. To však nie je všetko. Je potrebné používať umelú inteligenciu komplexne, nielen ako vylepšený vyhľadávač Google. Inak povedané, je potrebné nakŕmiť ju ešte väčším množstvom dát, aby sa modely mohli stať výkonnejšími.

Emócie namiesto racionálnej argumentácie

Dianie okolo umelej inteligencie tak veľmi nápadne začína pripomínať podobnú situáciu ako počas covidu alebo vojny na Ukrajine. Hoci ide o tri úplne odlišné fenomény, ich spoločenské vnímanie sa podobá až zarážajúcim spôsobom. Ako keby existovalo iba jedno jediné racionálne riešenie: v našom prípade bezpodmienečné a maximálne rozšírenie umelej inteligencie. Neexistuje nič medzi. Je to skrátka buď – alebo.

Priaznivci konšpiračných teórií môžu v umelej inteligencii vidieť prejav ďalšieho sprisahania, ktorým chcú elity ešte viac utláčať zvyšok ľudí. Existuje však aj oveľa prozaickejšie vysvetlenie z pohľadu sociálneho inžinierstva a marketingu.

Už vedci zo školy v Palo Alto definovali kľúčové pravidlo ľudskej interakcie: každá komunikácia má rovinu obsahovú (fakty) a vzťahovú (emócie), pričom tá emocionálna vždy spoľahlivo prekoná tú faktickú. Masový marketing tento princíp dokonale ovládol a pochopil, že kľúčom na predaj akéhokoľvek produktu sú práve vyvolanie a riadenie emócií, nie racionálna argumentácia.

Z tohto komerčného základu sa, bohužiaľ, zrodil aj moderný politický marketing, ktorý v posledných rokoch nabral na extrémnej intenzite. Všimnite si, že väčšina politikov a strán už neponúka prepracované racionálne programy. Pokiaľ vôbec nejaký program majú, obmedzil sa na súbor úderných hesiel, ktoré majú vo voličoch vzbudiť iba emócie. Úplne chýba obsahová rovina, teda postupy, ako vytýčené ciele reálne dosiahnuť.

A od politiky tento štýl prebrala aj celá spoločnosť. O umelej inteligencii sa tak dnes už nerozprávame vecne, ale čisto emotívne. Na jednej strane debatu poháňa paralyzujúci strach zo straty zamestnania a na strane druhej je zaslepená eufória, ktorá ľuďom sľubuje, že na AI rýchlo zarobia a poskočia hneď o niekoľko poschodí v spoločenskom rebríčku.

Problém však je, že tí ľudia, ktorí dnes hovoria najhlasnejšie, sú obeťami tohto systému. To je prípad aj Matta Shumera, ktorý vedome či nevedome manipuluje s emóciami čitateľa pomocou prirovnania k pandémii, štylizovania sa do úlohy zasväteného experta a vyvolávania strachu z premeškania (FOMO), čím umelo vytvára pocit akútneho ohrozenia a tlačí k okamžitej akcii. Navyše aj on sám sa bude musieť postupom času na nový systém adaptovať.

AI ako posledný klinček do rakvy liberalizmu

Spoločenský dosah umelej inteligencie môže byť úplne iný, než všetci čakajú. Môže ísť o poslednú fázu aktuálneho systému, ktorý môžeme označiť ako neoliberálny kapitalizmus. Francúzska filozofka Barbara Stieglerová vystihuje podstatu tohto systému v imperatíve „musíme sa adaptovať“. Tento príkaz na adaptáciu sa totiž tvári ako jednoduchý popis reality, ale v skutočnosti ide o normu toho, ako majú ľudia žiť a fungovať.

Umelá inteligencia sa dá považovať za ultimátne naplnenie tohto príkazu. Prečo ultimátne? Pretože tento boj nemožno vyhrať. Nasadeniu humanoidných robotov s inteligenciou zodpovedajúcou niekoľkým doktorátom, ktorí budú pri oprave kúrenia skladať antickú poéziu, nemôže nikto konkurovať. Je to sizyfovský boj.

Nejde však o to, že človek nemôže nikdy vyhrať, ale o to, že sa všetka zodpovednosť prehodí na jednotlivcov. Problém už nie je v tom, aké inštitúcie, firmy a pravidlá formujú prácu a život, ale v tom, či vy osobne stíhate neustály upgrade, teda nový workflow, nové návyky a novú disciplínu.

A práve preto je mantra „proti AI sa nedá vyhrať“ taká účinná: má ukončiť spor, skôr než sa vôbec začne, a zameniť politiku za psychológiu adaptability. Pointa nie je „zastavme technológiu“, ale „zastavme imperatív“, teda tú logiku, ktorá z inovácie robí bič: automatizuj alebo zmizni, optimalizuj sa alebo sa prepadneš, prispôsob sa tempu systému, nie systém ľudským potrebám.

Skutočná otázka neznie, či umelú inteligenciu prijmeme, ale kto nastaví jej účel, tempo a hranice a či bude ďalej vyrábať poslušné a flexibilné subjekty na konkurenčný boj alebo sa stane prostriedkom, ktorý podriadime verejnému záujmu. U Stieglerovej sa totiž celá „adaptácia“ láme v jedinej vete: nie človek pre prostredie, ale prostredie pre človeka.

A tak sa vraciame na začiatok k tej zdanlivej schizofrénii nového roka. Zatiaľ čo mediálna apokalypsa robí z AI nezastaviteľný osud, ktorý nás všetkých zomelie, burza nám našepkáva opačný príbeh o nákladoch, dlhu a neistej návratnosti investícií.

A práve v tomto napätí je najjasnejšie vidieť, že veta „umelá inteligencia je všade“ neznamená, že je AI nevyhnutná, ale iba to, že sa znovu interpretuje príkaz na adaptáciu ako prírodný zákon, aby sa z politickej voľby stala rýdzo individuálna povinnosť.