Štvrté miesto na hokejovom olympijskom turnaji je úspech. O tom niet pochýb. Naši hokejisti bojovali v pote tváre, niesli na hrudi dvojkríž a dali ľuďom doma radosť.
Predsa sa však aj v takomto okamihu národnej hrdosti nájde hlas z Denníka N, konkrétne od komentátora Jána Markoša, ktorý nám chce vysvetliť, že „naši chlapci“ vlastne nie sú naši. Že identita je čosi abstraktné, vyhradené len pre tých, ktorí spĺňajú ideologický test redaktora liberálneho denníka. A že víťazstvo na ľade je menej dôležité než správny geopolitický postoj.
Takýto pohľad však nie je prejavom vyššej morálky. Je prejavom odtrhnutia od reality národa, ktorého meno tí chlapci nosia na drese.
Začnime tým podstatným. Reprezentanti s dvojkrížom na hrudi nebojujú za Kremeľ, Washington ani Brusel. Bojujú za Slovensko. Za deti, ktoré ich sledujú pri televízoroch. Za mamy a otcov, ktorí ich učili korčuľovať. Za starých rodičov, ktorí si ešte pamätajú české Nagano ako malý zázrak. Hráči nevykorčuľovali na olympijský ľad ako vyslanci zahraničnej politiky. Vykorčuľovali ako synovia tejto krajiny.
Zredukovaná identita
Je zarážajúce, že práve tí, ktorí najhlasnejšie hovoria o identite, ju redukujú na politické vyhlásenia a mediálne formulky. Áno, občianstvo si človek nevyberá. Ale národ nie je len administratívna kategória. Národ sú jazyk, kultúra, spoločné dejiny, spoločné víťazstvá aj prehry. Je to pocit spolupatričnosti, ktorý nevzniká na redakčnej porade.
Keď niekto tvrdí, že sa nedokáže identifikovať s hráčmi, pretože pôsobia v ruskej lige, kladie politický filter nad samotnú podstatu reprezentácie.
Dnes vyradíme hráča, lebo hrá v KHL. Zajtra vyradíme iného, lebo hrá v USA, ktoré vedú vojny bez mandátu OSN. Pozajtra možno niekoho ďalšieho, lebo jeho klub vlastní arabský investor z krajiny, kde sa nedodržiavajú ľudské práva.
Budeme mať napokon vôbec koho nominovať?
Je zvláštne, že tí istí moralisti mlčia, keď ide o iných. Keď Spojené štáty porušujú medzinárodné právo – či už inváziou do Iraku bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, alebo únosom hlavy cudzieho štátu, ako sa to stalo v prípade Nicolása Madura z Venezuely –, nepočujeme výzvy, aby slovenskí hráči v NHL boli morálne diskvalifikovaní. Nečítame úvahy o tom, že ten, kto berie doláre z amerického klubu, legitimizuje zahraničnú politiku Washingtonu.
Rovnako sa nedočítame, že by sme mali bojkotovať izraelských športovcov, hoci ich štát vedie vojenské operácie v Gaze, pri ktorých zomierajú aj civilisti. Tam sa zrazu hovorí o komplexnosti konfliktu, o práve na sebaobranu, o potrebe nepolitizovať šport. Zrazu sa objaví jemnosť, ktorú pri Rusku nevidíme.
Potom je tu ešte jeden paradox. Denník, ktorý tak horlivo moralizuje nad tým, že hráč berie výplatu z ruského klubu, sám prijal financie z americkej ambasády.
Nech je to akokoľvek vysvetľované, ide o peniaze od štátu, ktorý má svoje geopolitické záujmy. Práve Denník N dnes káže o čistote a nezávislosti, pričom kritizuje športovca za to, že ho platí klub – hoci aj ruský.
Nie je to pokrytectvo?
Ak je problémom to, že niekto berie peniaze z krajiny, ktorej politika sa nám nepáči, potom by sme mali byť dôslední. Médiá by nemali brať granty od žiadnych ambasád.
Mimovládky by nemali prijímať zahraničné dotácie. Firmy by nemali obchodovať s krajinami, ktoré vedú sporné vojny. Realita je však iná. Svet je prepojený. Ekonomika je globálna. Selektívna morálka je len nástrojom politického boja.
Hokejista nie je minister zahraničia. Je to profesionál, ktorý si vybral ligu podľa športových a finančných možností. Môžeme diskutovať o tom, či je to šťastné rozhodnutie. Ale tvrdiť, že tým automaticky legitimizuje všetky kroky vlády danej krajiny, je absurdné.
Rovnakou logikou by sme mohli povedať, že každý slovenský občan, ktorý používa iPhone alebo vlastní Teslu, legitimizuje americké vojny.
Navyše reprezentácia nie je súkromný klub ideologicky vyhovujúcich jednotlivcov. Je to výber najlepších športovcov s naším občianstvom. Bodka. Ak začneme podmieňovať nomináciu politickými vyhláseniami, otvoríme Pandorinu skrinku. Kto bude rozhodovať, ktorá morálka je tá správna? Redaktor? Aktivista? Sponzor?
Dvojkríž nie je marketingový prvok
Slovensko je početne malý národ. Potrebujeme úspechy, ktoré nás spájajú. Nie ďalšie línie rozdelenia. Keď naši hokejisti vyhrajú, neteší sa len „proruská“ alebo „prozápadná“ polovica krajiny. Teší sa celé Slovensko. Aj tí, čo volia inak. Aj tí, čo majú odlišný názor na vojnu. Práve šport je jedným z posledných priestorov, kde ešte dokážeme stáť spolu.
Je symptomatické, že sa dnes spochybňuje samotný pojem „naši chlapci“. Akoby národná spolupatričnosť bola problémová. Akoby bolo moderné byť nad vecou, ironický, odťažitý. Lenže národ bez hrdosti sa rozpadá. Bez spoločných symbolov sa vyprázdňuje.
Dvojkríž na hrudi nie je marketingový prvok. Je to znak štátnosti, ktorý tu existuje stáročia a je geografický spájaný práve s naším územím.
Hráči, ktorí ho dnes nosia, reprezentujú všetkých našich občanov, aj tých, ktorí ich kritizujú. Keď sa bijú o každý puk, bijú sa za Slovensko. Nie za politiku Kremľa ani za rozhodnutia generálneho manažéra.
Položme si otázku: je civilizačným znakom to, že budeme vlastných športovcov verejne dehonestovať? Že budeme z úspechu robiť morálny problém? Že budeme deti učiť, že radosť z víťazstva je podmienená súhlasom s geopolitickým naratívom či komentárom?
Civilizácia stojí aj na lojalite k vlastnému spoločenstvu. Na schopnosti rozlišovať medzi politikou a obyčajným ľudským úsilím. Na vedomí, že nie všetko je boj ideológií.
Naši chlapci sú naši
Ak raz nastúpia v najcennejšom drese, zaslúžia si podporu. Nie nálepky. Nie odmietnutie zo strany časti vlastného národa.
Skutočný úspech totiž nespočíva len v počte gólov. Spočíva aj v tom, či si dokážeme vážiť vlastných ľudí, aj keď nie sú dokonalí podľa našich predstáv. Či si dokážeme zachovať elementárnu národnú solidaritu. Či vieme oddeliť šport od ideologických kampaní.
Ak toto nedokážeme, potom sme naozaj prehrali oveľa vážnejší zápas než ten olympijský.
Verím však, že väčšina Slovákov v tom má jasno. Naši chlapci sú naši. Keď majú na hrudi dvojkríž, zaslúžia si, aby sme stáli za nimi – bez podmienok a bez dvojitého metra.