Obzvlášť to platí, ak sa Ukrajina takto bezohľadne správa ku krajine, ktorá patrí medzi ich najväčších materiálnych podporovateľov vo vojne. Premiér reagoval krokom, ktorý mal k dispozícii.

Únia nebráni svoje ani naše záujmy

Európska únia nedokázala brániť svoje a naše záujmy. Zelenského si dlhodobo vychováva k tomu, aby uveril, že si môže dovoliť čokoľvek vrátane ohrozovania vlastných sponzorov. A nečelí za to žiadnym konzekvenciám od Bruselu. Preto nie je ničím čudným, ak konajú vo vlastnom záujme Slovensko a Maďarsko, ktorých Brusel podrazil.   

Slovom vlastizrada sa oháňajú obe strany politického spektra a sú ním podpichované do zúrivosti proti sebe dve polovice národa, preto to slovo už dávno stratilo význam. Preto treba pomenovať fakty. Bola to vláda Eduarda Hegera a jeho súčasný straník a vtedajší minister obrany Jaroslav Naď, kto poslal naše stíhačky a protiraketovú obranu na Ukrajinu bez náhrady. Urobili to porušením ústavy, oklamaním svojich koaličných partnerov, podvedením svojich občanov informáciami o tom, ako za tie stroje dostaneme bohato zaplatené.

Ale hlavne ohrozením Slovenska, ktoré v najkritickejšom období zostalo bez vzdušnej ochrany. Mnohé krajiny pomáhajú Ukrajine a Slovensko je medzi nimi. Žiadna z nich však nebola taká nepríčetná, aby zašla tak ďaleko a vzdala sa aj toho posledného, čo mala k dispozícii na zastrešenie bezpečnostných záujmov.  

Šimečkove kruhy na pomenovanie tohto šialenstva slovo zrada nepoužívajú. Naopak, považujú to za veľkú chvíľu slovenského národa, a ak by boli na mieste Naďa, konali by dnes rovnako.

Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré preukázali voči Ukrajine najväčšiu materiálnu spolupatričnosť. To sa nezmenilo ani za vlády Roberta Fica. Ak sa „vlastizradným“ krokom premiéra niečo zmenilo, tak iba to, že záujem cudzej krajiny už nie je nadradený nad ten náš. A slovenskí vládni činitelia prisahajú na záujem svojej krajiny, nie cudzej.

Dôsledky zrady

Slovo zrada však v tomto kontexte má význam. Voči Ukrajine nastala opakovane. Západní štátnici ju tlačili do víťazstva, ktoré bolo iluzórne, pričom jej opakovane sľubovali zbrane, ktoré nemali, a tieto sľuby ani tí najväčší „podporovatelia“ Ukrajiny na Západe neboli ochotní splniť. Šlo im len o to, aby Ukrajina bojovala proti Rusku až do konca svojich síl. Ľudských aj materiálnych.

Dnes je Ukrajina na dne, od ktorého sa nemôže odraziť. Môže sa len prepadať čoraz hlbšie, pričom pokračovanie vojny znamená čoraz menšiu Ukrajinu a slabnúcu perspektívu.

Aj to sú príčiny, pre ktoré dnes jej ľud čelí mrazu. Na čele má prezidenta, ktorý s ohľadom na vlastný krk – ktorý mu jeho „podporovatelia“ falošnými sľubmi pomáhali navliecť do slučky – nemôže ukončiť vojnu. Znamenala by koniec jeho politickej kariéry a zrejme aj ohrozenie na živote (najmä od vlastných radikálov, roky podporovaných onými „podporovateľmi“ Ukrajiny).

Podľa maďarského ministra zahraničia Pétera Szijjártóa je prerušenie ukrajinských dodávok našej ropy forma vydierania. Ukrajina neurobila nič, čím by toto podozrenie vyvrátila, naopak, zaútočila na uzol Kalejkino dôležitý pre ropovod Družba, ktorým k nám prúdi ropa. Tá ropa, ktorá podľa asociačnej dohody patrí nám.  

Ukrajina blokovaním našej ropy navyše porušuje európske dohody, pričom Brusel nie je ochotný ju za to ani len pokarhať. Brusel tak bráni záujem krajiny, ktorá nie je členom EÚ, a ak členské krajiny bránia svoj záujem (Slovensko, Maďarsko), sú označované za zradcov. Otázka teda znie, komu vlastne súčasná Európska únia slúži. Rozhodne však neslúži krajinám EÚ.

V normálnom svete by to mal byť Brusel, kto háji svoje dohody s Ukrajinou. Ak my chránime tie svoje, rozhodne to nie je vlastizrada.

Aj na tomto poli sa paradoxne deje ďalšia zrada na Ukrajine, ale jej aktérmi sme neboli my. Prázdne sľuby o budúcnosti v EÚ patrili medzi nástroje, ako Ukrajinu presvedčiť, aby sa s Ruskom nedohodla na ukončení vojny. Západní lídri pritom dnes už otvorene hovoria, že Kyjev môže na EÚ na dlhé roky zabudnúť.

Reči o jej nevyhnutnej blízkej integrácii zo začiatku vojny sú preč. V každom prípade, Ukrajina nemôže vstúpiť do Únie, pokiaľ bude porušovať jej pravidlá. Jedno z nich porušuje práve dnes.

Zradu pácha aj Zelenskyj na svojom ľude. Ak Slovensko zastaví elektrinu, je to prirodzená a samozrejmá reakcia nášho štátu, ktorý bol k tomuto kroku dotlačený. Cieľom tohto kroku predsa nie je to, aby ťažko skúšaný ukrajinský ľud zamrzol, ale to, aby tomu ukrajinský prezident zabránil.

On je ten, kto má moc slovenskú elektrinu dostať späť do ich domácností. Nie my, ktorí v tomto spore nemáme kam uhnúť bez straty posledných zvyškov suverenity voči tým, pre ktorých sme len handra na použitie (Brusel, Kyjev).   

Debata o tom, kto je tu zradca, je poučná. Nemala by sa však viesť výlučne prázdnymi a pokryteckými frázami. Iba takto sa dá viesť racionálna debata. Aspoň pre tých, ktorí majú o ňu záujem.

Tí ostatní sa môžu naďalej presviedčať, že sú nasledovníkmi Mahátmu Gándhího, a objímať sa pred úradom vlády.