Bývalý britský premiér Boris Johnson počas vystúpenia pre Centrum pre analýzu európskej politiky (CEPA) 12. apríla 2024 vyhlásil, že ak Ukrajina padne, „bude to vyzerať ako začiatok konca americkej hegemónie, ako začiatok konca západnej hegemónie“. Tento výrok je zaujímavý tým, že je v ňom dvakrát použité slovo hegemónia: raz americká a raz západná.
Ani po štyroch rokoch vojny k pádu Ukrajiny nedošlo. Johnsonova veta však prezrádza viac než len obavy o Ukrajinu. Implicitne rozlišuje dve hegemónie – americkú a západnú – a súčasne ich v jednej logike zmiešava. Lenže práve to sa dnes ukazuje ako omyl.
Ukrajina síce nepadne, a teda nepadne v globálnom meradle ani americká hegemónia. Skôr sa zmení: z univerzalistického „garanta poriadku“ na hegemóna, ktorý chápe Ameriku primárne ako kontinentálny projekt a svoje zahraničné záväzky meria transakciou a okamžitým ziskom.
Úpadok európskej moci
Západná hegemónia je na tom horšie. Euroatlantizmus, myšlienka, že Európa a Amerika tvoria jeden politický a mocenský celok príťažlivý pre ostatných, sa rozdrobuje. Európa oslabila, prestala byť magnetom a namiesto geopolitického aktéra sa čoraz častejšie správa ako priestor, o ktorého bezpečnosť sa musí niekto postarať. Príbeh ukrajinskej vojny tak nehovorí len o ruskej agresii a ukrajinskom odpore, ale aj o úpadku európskej moci ako globálneho hráča.
Ešte na začiatku storočia pôsobil starý kontinent ako partner, ktorý dokázal povedať nie a bol schopný za svoju zahraničnú politiku niesť dôsledky. Keď sa v roku 2003 pripravovala americká invázia do Iraku, Jacques Chirac odmietol pripojiť Francúzsko k vojne a avizoval, že Paríž v Bezpečnostnej rade OSN nepodporí rezolúciu, ktorá by použitie sily legitimizovala. To bol posledný veľký okamih, keď sa Európa správala ako aktér schopný blokovať americkú voľbu a presadzovať vlastnú stratégiu.
Ešte na začiatku 21. storočia pritom Európa vedela povedať „nie“ a niesť dôsledky. O desať rokov neskôr už nevystupuje ako suverénny pól, ale skôr ako mechanizmus na riadenie konfliktu. Minský proces po roku 2014 prebiehal v dvoch prepojených rámcoch.
Praktické rokovania viedla Trojstranná kontaktná skupina (Ukrajina, Rusko, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe), zatiaľ čo politickú váhu dodával takzvaný normandský formát (Ukrajina, Rusko, Francúzsko a Nemecko). Európa tu ešte sedí pri stole, ale už nie ako jednotný „Západ“, ale ako dvojica štátov, ktoré tlmia požiar na kontinente. Aj samotná Angela Merkelová neskôr naznačila, že Minsk nebol koncipovaný ako definitívne riešenie, ale ako spôsob na získanie času.
Lenže práve to odhaľuje hlbší problém: skutočné strategické rozhodnutia o európskej bezpečnosti sa neodohrávali v Bruseli, ale v rámci NATO, teda v Aliancii, ktorej kľúčovým aktérom sú Spojené štáty. Európska únia mohla koordinovať sankcie a diplomaciu, ale vojenské plánovanie, odstrašenie aj dlhodobá bezpečnostná architektúra zostávali mimo jej priamej kontroly. Európa tak nevystupovala ako jednotný strategický pól, ale ako súbor štátov opretých o transatlantickú štruktúru, ktorá sama nebola plne v ich rukách.
Pred inváziou v roku 2022 sa Emmanuel Macron pokúsil vrátiť Európe úlohu vyjednávača, keď intenzívne telefonoval s Putinom a skúšal dohadovať deeskaláciu. Lenže po plnohodnotnom útoku sa kanály postupne prerušili či zamrzli, a aj keď sa neskôr objavili správy o obnovení priameho kontaktu po dlhšej pauze, išlo skôr o epizódu ako o návrat Európy do centra rozhodovania.
A potom prichádza posledný posun. Kľúčové rozhovory sa začínajú odohrávať na osi Washington – Moskva, a to bez európskej prítomnosti ako samozrejmosti. Samit Trumpa a Putina na Aljaške v auguste 2025 bol postavený ako bilaterálne rokovania a verejne pôsobil ako demonštrácia toho, že „veľké veci“ sa riešia medzi dvomi hráčmi, zatiaľ čo Európa je nanajvýš v pozícii konzultanta alebo len dodatočne informovanej strany.
Inými slovami: Európa sa už automaticky nepozýva na najdôležitejšie stretnutia, a to je presne ten príbeh úpadku jej moci, ktorý odhaľuje ukrajinská vojna.
Hospodárske a morálne straty
Starý kontinent v konflikte nestratil len svoju zahraničnú prestíž, dôsledky boli aj výrazne ekonomické. Európa – predovšetkým Nemecko – prišla o svoj ekonomický model, ktorý bol postavený na lacnej energii z Ruska a exporte výrobkov do celého sveta. Vyhlásenie tvrdých sankcií voči Rusku tak okruh exportných krajín výrazne zmenšilo.
Americký trh sa neponúkol na to, aby Európe tento výpadok exportu nahradil. Ba čo viac, po svojom nástupe uvalil Donald Trump na tovar svojho verného spojenca clá. Rovnako dopadla aj závislosť od plynu. Európa síce dokázala dodávky z Ruska nahradiť, ale iba pomocou drahšieho skvapalneného plynu, o ktorý sa teraz musí biť s ázijskými trhmi. A keď sa pozrieme na dynamiku ekonomického rastu, bude pre Európu dosť zložité, aby zostala pre dovozcov zemného plynu naďalej atraktívna.
Závislosť od ruského plynu bola nahradená závislosťou od amerického skvapalneného plynu – LNG. Keďže však americký skvapalnený plyn pozitívne pôsobí na bilanciu zahraničného obchodu USA, môže byť cena za túto závislosť ešte vyššia ako teraz.
A vzhľadom na to, že Donald Trump štatistiku zahraničného obchodu veľmi pozorne sleduje, bude pre neho predstavovať naozaj veľké pokušenie donútiť svojich európskych partnerov siahnuť hlbšie do vrecka.
Rovnako môžeme povedať, že sa Európa dostala do deficitu pre zvyšovanie výdavkov na obranu. Ani už zvýšené aktuálne výdavky na obranu nevybudujú armádu, ktorá by v priamej konfrontácii mohla čeliť vojenskej sile Ruska. Iba zvýšili rozpočtové deficity a zozbierali peniaze z iných kapitol, ako sú zdravotníctvo a školstvo, ktoré sú kľúčové pre budúce generácie.
Európa navyše utrpela aj na svojej morálnej reputácii, keď volala po exemplárnom potrestaní Ruska za porušovanie medzinárodného práva, a to aj tlakom na krajiny, ktoré sú od tohto konfliktu vzdialené. Pritom však zámerne bagatelizovala alebo prehliadala iné konflikty, kde sa medzinárodné právo tiež porušovalo. Morálny kredit sa tak rozplynul.
Sebereflexia ako cesta k obnove
Účet pre Európu za vojnu na Ukrajine je tak veľmi nemilosrdný. Ukázal jej vojenskú slabosť, priemyselnú nepripravenosť i strategickú závislosť. A predovšetkým potvrdil, že o kľúčových otázkach bezpečnostnej architektúry sa stále rozhoduje inde.
To však neznamená, že je situácia beznádejná. Beznádej prichádza až vtedy, keď si aktér odmietne priznať vlastné chyby. Najhoršou reakciou by bolo upokojovať sa predstavou, že „keby sme poslali viac peňazí“ alebo „keby sme nasadili európsku armádu“, výsledok by bol automaticky iný. Takéto argumenty zakrývajú hlbší problém: nejde len o objem zdrojov, ale o absenciu jednotnej stratégie, politickej odvahy a ochoty znášať náklady.
Mýliť sa je ľudské. Ale vytrvávať v omyloch znamená zotrvávať v úpadku. Ak chce Európa zostať relevantným globálnym hráčom, musí si priznať, že sa jej moc nerozpadla v Moskve, ale v jej vlastnom rozhodovaní. Až z tejto sebareflexie môže vzísť skutočná obnova, nie ako nostalgia po euroatlantickom zlatom veku, ale ako nová definícia európskej sily.