Prezident Emmanuel Macron reagoval podráždene, keď talianska premiérka Giorgia Meloniová napísala, že lyonský útok je ranou pre celú Európu. Nešlo pritom o nijaké agresívne vyjadrenie. Francúzska reakcia môže svedčiť o niečom závažnejšom ako iba o zranenej galskej pýche.

Rozdielny prístup

Zahraničie reaguje preto, lebo z vraždy sa stala v samotnom Francúzsku veľká mediálna kauza. To je nezvyčajné. Ak je páchateľom zločinu migrant alebo ľavicový extrémista a obeťou bežný biely Francúz, médiá udalosť radia do čiernej kroniky ako radový zločin bez akéhokoľvek politického podtextu. Pokiaľ je to naopak, už nejde o každodennú kriminalitu, ale o výsledok údajného rasizmu či fašizmu, ktorý si vyžaduje reakciu najvyšších miest. Ak je obeťou pravicový aktivista, médiá vysvetlia, že išlo o extrémistu, ktorý si o problémy koledoval.

Niežeby sa niektoré médiá nepokúšali opísať Deranquovu vraždu obvyklým spôsobom, ale úplne sa to nedarí, a to z dvoch dôvodov. Jednak sú tu nepohodlné fakty: predovšetkým videozáznam skupinky samozvaných antifašistov, ktorí kopú do bezvládneho tela ležiaceho na chodníku – obeť podľahla kopancom do hlavy. Deranque pritom nebol žiadny pouličný bitkár, študent matematiky sa príležitostne angažoval v pravicovom prostredí, ktoré mainstream démonizuje ako extrémistov.

V potýčke sa ocitol po tom, ako pomáhal s protestnou akciou ženského hnutia Némésis. Jeho členky odmietajú masovú migráciu od okamihu, keď francúzske mestá zaplavené neeurópskymi migrantmi prestali byť pre ženy bezpečné. Ani v orwellovskom svete francúzskych médií nie je úplne jednoduché opísať študenta dokopaného „antifašistami“ po tom, ako pomáhal aktivistkám za ochranu žien, ako nebezpečného fašistu. Niektoré sa však snažia, koniec koncov samotnú Némésis tradične nálepkujú ako fašistickú.

Macron verzus Mélenchon

Podstatný je tu však druhý faktor. Vo Francúzsku sa začína boj vo vnútri ľavice medzi macronovskými liberálmi a mélenchonovskými populistami. Hoci sa proti sebe verejne ostro vymedzujú, keď ide o Marine Le Penovú, proti údajnej „fašistickej“ hrozbe ťahajú za jeden povraz. V posledných voľbách, prezidentských i parlamentných, sa Mélenchon postavil na Macronovu stranu, čo rozhodlo.

Macron vychádza z ekonomických záujmov veľkokapitálu a v spoločenských témach je rozkročený medzi ľavicou a politickým stredom. Mélenchonov populizmus oslovuje dve skupiny voličov: stredostavovských radikálnych progresivistov z mimovládok, médií, univerzít či kultúrnych inštitúcií a voličov neeurópskeho pôvodu v duchu francúzskej islamoľavice.

Macronovské inštitúcie v januári na Mélenchona tvrdo zaútočili. Ministerstvo vnútra označilo jeho stranu za extrémistickú. Z vecného hľadiska na tom nie je nič divné. Ako inak označiť Mélenchonove sny o kreolizácii francúzskej spoločnosti či o znárodňovaní a napojení na násilné skupinky, ktoré pod antifašistickou štandardou zastrašujú, ničia a dnes aj zabíjajú?

Mélenchonov poslanec Raphaël Arnault patril k Antife, bol odsúdený za násilie a pred rokmi založil milíciu Mladá antifašistická garda, ktorú vlani ministerstvo vnútra rozpustilo. Jeho blízki spolupracovníci vrátane parlamentného asistenta sú medzi podozrivými, ktorých dnes v Lyone vyšetrujú pre podiel na vražde.

Pokiaľ Mélenchon proti klasifikácii extrémistu protestuje, chová sa ako človek, ktorému sa jeho predchádzajúce správanie vracia, pretože ako na bežiacom páse sám rozdáva nálepky „fašista“, „rasista“, „pravicový extrémista“.

Avšak aj konzervatívni komentátori, ktorí mu rozhodne nie sú naklonení, upozorňujú, že je potrebné poraziť ho politicky v demokratickom strete, a nie zákulisnými ťahmi kontrarozviedky. Koniec koncov dokáže mobilizovať zhruba štvrtinu Francúzska. S demokraciou si však Macronov represívny štát zďaleka nerozumie tak dobre ako s oligarchiou.

Ako sa zbaviť progresívneho radikála

Možným katalyzátorom snahy zbaviť sa Mélenchona mohla byť aj vojna v Gaze. Niektorí čelní mélenchonovci prešli od tradičnej obhajoby palestínskych práv a kritiky izraelskej expanzie k obhajobe Hamasu.

Najvýraznejšia je Rima Hassanová, narodená v palestínskom tábore blízko Aleppa. Keď mala desať rokov, prišla do Francúzska, naučila sa jazyk, získala občianstvo a od minulých európskych volieb sedí v Európskom parlamente.

Jej verejné pôsobenie vzbudzuje otázky, do akej miery je hlasom Palestíny, z ktorej pochádza, a do akej hlasom Francúzska, ktoré má politicky zastupovať. Práve jej prednáška na elitnej – teda progresivistickej – Sciences Po v Lyone vyvolala protestnú akciu hnutia Némésis, ktorá sa skončila Deranqueovou smrťou.

Izraelská vojna však nevedie iba k radikalizácii propalestínskej ľavice. Bokom nezostávajú ani židovské organizácie. Nie verejnými akciami, ale o to efektívnejšie – pôsobením v oligarchických štruktúrach.

Napokon, francúzska židovská komunita je najsilnejšia v západnej Európe, patrí k nej okrem iného aj rodina Rothschildovcov. V ich banke naštartoval mladý Emmanuel Macron svoju politickú kariéru. Strešný zväz francúzskych židovských organizácií CRIF patrí k mimoriadne vplyvným hráčom. Mélenchon ich ohrozuje hneď z dvoch strán: antikapitalizmom a islamoľavicou prerastajúcou do antisemitizmu. Vyostrenie ich stretu v dôsledku udalostí v Gaze môže patriť k dôvodom rastúceho verejného tlaku na Mélenchona.

Politické násilie, ktorého obeťou sa stal mladý Lyončan, môže byť míľnikom pri obrate proti progresivistickému extrémizmu. Tento extrémizmus má však reálne zázemie vo francúzskej spoločnosti podobne ako národný konzervativizmus Le Penovej či Macronov centrizmus.

Ani jeden z troch prúdov dnes nie je schopný sám dosiahnuť väčšinu. Tá sa zatiaľ ustanovovala viac či menej priznanou koordináciou centristov s progresivistami. Teraz sa možno otvára príležitosť na koordináciu centristov s národnými konzervatívcami. Kto by mal v takom tandeme prevahu?