Tento celosvetový posun však nemožno vysvetliť len zvolením Donalda Trumpa. Samotní voliči sú unavení z neustáleho alarmizmu okolo klímy, takže mnohé klimatické hnutia museli zmierniť svoju rétoriku. Strašenie koncom sveta jednoducho prestalo prinášať politické body.

Vyhýbať sa termínu klimatická zmena

Do popredia sa dostali iné témy a ľudia v bohatších krajinách (takzvaný Globálny Sever) sledujú správy o klíme čoraz menej. Aj médiá sa jej venujú menej: analýza denníka Washington Post ukázala, že v roku 2025 sa o klimatických zmenách písalo najmenej od marca 2022.

Politickí stratégovia dokonca odporúčajú vyhýbať sa samotnému výrazu „klimatická zmena“, pretože „keď lídri vyslovia tento termín, voliči z toho majú okamžite zlý pocit“.

Táto zmena kurzu znamená, že médiá aj ľavicoví politici sa v skutočnosti len približujú verejnej mienke, podľa ktorej klimatická zmena patrí medzi menej naliehavé problémy, dokonca aj oproti iným environmentálnym otázkam. Globálny prieskum Pew Research Center z minulého augusta ukázal, že počet ľudí v bohatých krajinách, ktorí vnímajú klímu ako zásadnú hrozbu, za posledné roky prudko klesol.

Toto preladenie sa prejavuje aj medzi aktivistickými organizáciami a komentátormi, ktorí ustupujú od konfrontačného a apokalyptického štýlu komunikácie.

Tento ústup je pozitívny pre rozumnú politiku, pretože predchádzajúce alarmistické prístupy sa často spoliehali na preháňanie faktov. Napríklad tvrdenie, že extrémne udalosti spôsobené klimatickou zmenou dramaticky zhoršili naše životy, nie je pravdivé.

Úmrtia spôsobené klimatickými katastrofami – búrkami, povodňami, suchom či požiarmi – sa za posledné storočie dramaticky znížili. Posledné desaťročie patrilo k tým s najnižším počtom obetí vôbec, a to aj napriek tomu, že globálna populácia sa štvornásobne zvýšila. V 20. rokoch minulého storočia zomieralo na tieto katastrofy približne pol milióna ľudí ročne, zatiaľ čo vlani to bolo menej ako desaťtisíc, čo je pokles o viac ako 97 percent.

Pokrok, ktorý svet dosiahol, je výsledkom lepších varovných systémov, odolnejšej infraštruktúry, rýchlejšej reakcie na katastrofy a celkového bohatstva spoločností, ktoré si tieto opatrenia môžu dovoliť. Ukazuje sa, že prispôsobovanie sa prostredníctvom inovácií funguje omnoho lepšie ako opatrenia založené na strachu.

Čína a fosilné palivá

Ďalším rozšíreným mýtom je predstava, že Čína rýchlo prechádza na zelenú energiu. V skutočnosti je Čína stále masívne závislá od fosílnych palív, rovnako ako väčšina sveta. Pred päťdesiatimi rokmi pochádzalo 40 percent jej energie z obnoviteľných zdrojov, no to bolo v čase, keď ľudia používali drevo a hnoj, pretože boli chudobní. Ako krajina bohatla, podiel fosílnych palív rástol a v roku 2011 dosiahol vrchol –  92 percent všetkej spotrebovanej energie. Do roku 2023 klesol len mierne, na 87 percent, čo je posledný dostupný údaj.

Veľkolepé sľuby z klimatických samitov, že sa obrovské finančné prostriedky presmerujú do chudobnejších krajín na zelené projekty, sa ukázali ako nereálne. Aktivisti a politici žiadali rýchlu, celospoločenskú transformáciu a tvrdili, že len masívne zmeny môžu odvrátiť katastrofu.

Volali po biliónových presunoch peňazí od daňovníkov a tradičných odvetví do obnoviteľných zdrojov. Tieto veľké plány však zlyhali a súkromný kapitál sa prakticky stiahol pre vysoké riziko a neistý výnos. Sľubovaná finančná revolúcia v prospech zelenej energetiky sa napokon ukazuje len ako dočasný trend.

Európa je najvýraznejším varovaním, ako môže idealizmus naraziť na realitu. Nemecká energetická transformácia, kedysi oslavovaná ako vzor, sa ukázala ako príklad toho, ako klimatické obavy dokážu viesť k chybným, no mimoriadne drahým rozhodnutiam. Dnes kancelár Friedrich Merz otvorene priznáva, že Nemecko má „najdrahšiu energetickú transformáciu na svete“.

Veľká časť týchto nákladov vznikla predčasným odstavením jadrových elektrární. Tie boli pritom spoľahlivé, nízkoemisné a už dávno splatené. Výsledkom bolo väčšie spoliehanie sa na uhlie a plyn, vyššie emisie a prudký rast cien elektriny. Merz dnes hovorí, že „odchod od jadrovej energie bol vážnou strategickou chybou“.

Posun od preháňania ku striedmejšiemu realizmu medzi lídrami v Davose je aspoň malým krokom vpred. Odráža uvedomenie, že prehnané strašenie viedlo k odcudzeniu verejnosti, chybným politikám a politickému odporu. Teraz je potrebné sústrediť sa na to, čo skutočne funguje. Znamená to zabezpečiť lacnú a spoľahlivú energiu, ktorá podporí prosperitu, a zároveň pokračovať v inováciách smerom k zelenšej budúcnosti.

Bjorn Lomborg je prezident organizácie Kodanský konsenzus (Copenhagen Consensus), hosťujúci výskumník v Hooverovom inštitúte pri Stanfordskej univerzite a autor kníh „Falošný poplach“ (False Alarm) a „Najprv to najdôležitejšie“ (Best Things First).