Tu je rozdiel oproti tomu, ako to často berieme dnes. Moderné kresťanstvo má tendenciu strach zvládať tak, že ho vysvetľuje, upratuje, obchádza a potom si podľa toho upraví aj vieru. Strach sa stane centrom, okolo ktorého sa všetko točí. Najdôležitejšie je, aby sme sa cítili bezpečne.
Iné vnímanie strachu
Lenže svätí mali úplne iný prístup. Strach brali ako signál, že sa niekde posunula dôvera preč od Boha. Nie ako uvedomenie si vlastnej emócie, nie ako prejav nejakej traumy alebo zranenia, ale ako: „Aha, niečo mi ukazuje, kde sa opieram o niečo iné než o Boha.“
A v tom je celý rozdiel.
Na začiatku 15. storočia na gréckom ostrove Rodos robotníci čistili ruiny opusteného chrámu a našli ikonu, napodiv v perfektnom stave. Bola na nej postava mladého rímskeho vojaka s krížom a sviecou. Za ním boli zobrazené kolesá, plamene, háky a iné mučiace nástroje. A na okraji ikony bol nápis: Fenurius.
Svätý Fenurius žil v rímskych časoch počas prenasledovania kresťanov. Postavil sa proti modlárskemu svetu, pretože nemohol zaprieť vieru a kresťanské cnosti.
Háky, plamene a kolesá zobrazovali dvanásť mučení, ktoré mal svätec vytrpieť. Ikona Fenuria nás učí, že aj keď dnes nebojujeme proti nepriateľom, ktorí nás chcú priamo zabiť, stále musíme čeliť pasciam materializmu a ateizmu, ktoré sa snažia prevalcovať kresťanský poriadok a hodnoty.
Hovorí sa aj o množstve zázrakov po svete, ktoré potvrdzujú, že Fenurius je živý svätec po pravici Krista. Jeho život visel na vlásku, ale nepokľakol. Neopustil Krista. Dal život za pravdu. A hoci bol jeho príbeh na stáročia stratený, Boh ho zjavil, keď prišiel správny čas.
Je zaujímavé, že Fenurius nezanechal žiadne kázne ani listy. Jeho príklad je však jasný. Jeho „teológia“ nie je v slovách, ale v tom, ako ho ukazuje ikona: pokojný, vzpriamený, pozorný. Netvári sa, že trpí. Nerobí drámu, nesnaží sa zaujať. Len stojí, akoby presne vedel, kam patrí.
Cirkev si však mučeníkov neváži pre bolesť. Váži si ich preto, že sú svedkami viery. Napodobňujú Kristovu obeť. Radšej zomrú, než by zapreli pravdu. Posilňujú vieru ostatných. Fenurius považoval vernosť Kristovi za niečo, o čom sa nediskutuje. Strach mohol ohrozovať telo, ale nedokázal ho odtrhnúť od Boha. Jeho víťazstvo spočívalo v tom, že ostal tam, kde ho Kristus postavil, aj keď útek vyzeral rozumne a dokonca zodpovedne.
„Neboj sa, lebo ja som s tebou… posilním ťa… podopriem ťa…“ Keď Boh hovorí tieto slová, hovorí ich ľuďom v reálnom nebezpečenstve. Nie ako abstrakciu. Strach má vždy dôvod. Kristus hovorí Jairovi „neboj sa“, keď jeho dcéra zomiera. Hovorí učeníkom „nebojte sa“, keď sa im vlny snažia prevrátiť loď. Hovorí im to aj po zmŕtvychvstaní, keď im ukazuje rany.
A to posolstvo je stále rovnaké: strach sa začne rúcať vtedy, keď smrť už nad tebou nemá posledné slovo. „Ja som živý… bol som mŕtvy… mám kľúče od smrti…“ To hovorí Kristus Jánovi. A ak Boh volá človeka, aby stál pevne aj tvárou v tvár smrti, nedá sa od neho len tak odvrátiť.
Mučeníci nám dokázali, že Kristovo posolstvo nie je len krásnou ideou, ale aj možnou realitou. Možnosťou pre nás, ktorá sa dá uskutočňovať.
Dnes strach funguje akosi inak. Nejde cez meče. Ide cez tlak, ktorý tvaruje, čo povieš, čo radšej nepovieš, čomu sa radšej vyhneš. Strach zmäkčuje vieru, aby bola spoločensky znesiteľná. Naučí človeka myslieť v malom, neriskovať a časom z viery spraví súkromnú záležitosť.
Čím viac sa bojíme, tým viac sa stávame náchylní na pokušenie
Lenže viera nemá byť len súkromná. Má byť aj verejnou vernosťou.
Raz sa niekto spýtal svätého Paisija, ako sa postaviť strachu s odvahou. Odpovedal: „Čím viac sa bojíme, tým viac sa stávame náchylní na pokušenie. Ten, kto sa bojí, sa musí pokúsiť rozptýliť svoje strachy. Keď som bol malý chlapec, bál som sa prejsť okolo cintorína. Preto som tri noci spal na cintoríne – a strach odišiel.“
To je pravoslávny spôsob: strach sa nelieči tým, že ho budeš donekonečna obchádzať. Strach sa ničí konfrontáciou, skúškou ohňom. Keď zistíš, o čo ide, strach povolí. Nemôžeš problém odložiť bokom a meditovať o ňom, akoby sa dal vyrozprávať do prázdna.
Nebojácnosť znamená vieru v Boha, v jeho ochranu, spravodlivosť, múdrosť, milosrdenstvo, lásku a všadeprítomnosť. Fenurius a mučeníci nehľadali uznanie. Nečakali spomienku. Zostali verní tam, kde stáli.
Zverili Bohu vlastné životy. A tá istá vernosť sa žiada aj dnes – v tichších formách, menej viditeľných, ale nie menej skutočných.
Strach je najväčší nástroj zlého
Strach prežíva tým, že rozptyľuje myseľ. Ťahá pozornosť do vymyslenej budúcnosti, do starých zlyhaní, do nekonečných porovnávaní. Ustráchaný človek nie je prítomný. Je rozdelený. A táto rozdelenosť oslabuje vieru, lebo pozornosť odchádza z miesta, kde sa Boh stretáva s človekom.
Preto existuje Ježišova modlitba ako veľká zbraň: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnym.“
Táto modlitba pomaly ničí strach. Vracia pozornosť do prítomnosti Krista. Preto funguje. Nie je to trik na upokojenie nervového systému, hoci pokoj často príde. Je to vyznanie reality: Kristus je Pán. Kristus je tu. Nie som sám.
Kristus nepovedal: „Nebojte sa, lebo svet je bezpečný.“ Povedal to preto, že už prešiel smrťou. A podobne aj Fenurius bol pochovaný, zabudnutý, vymazaný z dejín – a predsa si ho Kristus pamätal a zachoval jeho život aj pamiatku.
S tým, ako sa naše okolnosti vyvíjajú, zistíme, že strach nezmizne sám od seba. Mizne vtedy, keď je jasná vernosť Svätej Trojici. To robí kresťana nezastaviteľným. Človek vie, kde stojí, a nepanikári, keď príde tlak.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
