Profesor G. John Ikenberry strávil dekády akademického života opisovaním, obhajobou a teoretizovaním o „liberálnom medzinárodnom poriadku“. Pre dnešnú spoločnosť sa tento pojem stal paradoxom: buď sme si naň zvykli natoľko, že mier, voľný obchod a spoluprácu považujeme za prirodzený chod dejín, alebo ho, naopak, odmietame ako temnú konšpiráciu globálnych elít, ktorej cieľom je zničiť suverenitu národných štátov.
Ikenberry pritom celý čas opisuje oveľa pragmatickejšiu realitu, teda politický projekt navrhnutý tak, aby chránil zraniteľné demokracie v drsnom svete. V jadre išlo o cielené globálne rozšírenie amerického pohľadu na usporiadanie spoločnosti.
Spojené štáty tento svoj špecifický svetonázor presadili vo chvíľach, keď bol zvyšok sveta fatálne oslabený prvou a druhou svetovou vojnou, a následne svoj model plne globalizovali po víťazstve v studenej vojne.
Dnešok dáva Ikenberrymu za pravdu tým najironickejším možným spôsobom: najväčším dôkazom, že tento prácne vybudovaný americký poriadok skutočne existoval, je fakt, že práve teraz v priamom prenose kolabuje. Nemôžete totiž zničiť niečo, čo nikdy nebolo.
Čo je liberálny medzinárodný poriadok?
V najvšeobecnejšej rovine G. John Ikenberry uvádza, že po druhej svetovej vojne Spojené štáty a ich partneri vybudovali rozsiahly systém organizovaný okolo ekonomickej otvorenosti, multilaterálnych inštitúcií, bezpečnostnej spolupráce a demokratickej solidarity. Zásadné je, že tento poriadok ponúka víziu usporiadania, v ktorej suverénne štáty spolupracujú na vzájomný prospech v rámci globálneho priestoru voľne založenom na pravidlách.
Ikenberry tento poriadok teoretizuje na piatich pilieroch: otvorenosť, multilateralizmus založený na stálych inštitúciách, bezpečnostná spolupráca, viera v napraviteľnosť (corrigibility) medzinárodných vzťahov a progresivizmus.
Na naše úvahy sú najdôležitejšie posledné dva piliere, pretože poukazujú na základný omyl a príčiny súčasného naladenia väčšiny Európanov. Práve tieto dva predsudky nám zabraňujú dobre čítať ako našu domácu, tak aj medzinárodnú situáciu.
Liberalizmus sa totiž stal akýmsi sekulárnym náboženstvom, utopickou vierou v „lepšieho človeka“ a v to, že absolútne dobro zvíťazí už tu na zemi. Nie je nič zlé na snahe o dobrý život. No zatiaľ čo kresťanstvo spája konečné víťazstvo nad zlom a dosiahnutie dokonalého sveta až s druhým príchodom Ježiša Krista, pýcha liberalizmu verí, že samotný politický systém z nás urobí lepších ľudí už tu a teraz.
Utópia nevyhnutného pokroku
Čo platí o ľudskej prirodzenosti v súkromnom živote, platí v tom politickom dvojnásobne. Predstava, že mocenskú politiku možno natrvalo „skrotiť“, je nebezpečnou naivitou. V medzinárodnom systéme, v ktorom neexistuje žiadna globálna vláda (anarchia), budú štáty vždy súperiť o bezpečnosť a moc.
Rovnako tak je pre liberálny medzinárodný poriadok kľúčová viera v nevyhnutný pokrok. Nie je to len kultúrny prílepok, ale nosný pilier. Prijať tento poriadok znamenalo prijať ideu pokroku a spoločenskej solidarity. Ako však pripúšťa sám Ikenberry, spoločná solidarita sa po konci studenej vojny vytratila. Zostal nám tak len onen agresívny progresivizmus.
Na medzinárodnej scéne viedla snaha za každú cenu šíriť liberálnu demokraciu k sérii prehraných vojen na Blízkom východe (Irak, Afganistan, Líbya). Čo Západ vnímal ako „posúvanie štátov progresívnym smerom“, to krajiny ako Rusko a Čína vnímali ako agresívne narušovanie svojej suverenity a vnucovanie cudzích hodnôt. Z pôvodne obrannej solidarity sa tak stal ideologický križiacky ťah, ktorý ostatné veľmoci silne antagonizoval.
Tento križiacky boj sa však nezastavil na hraniciach. Ako liberálny medzinárodný poriadok postupne strácal pôdu pod nohami vo svete, obrátil svoju pozornosť na boj s „vnútorným nepriateľom“. Agresívne presadzovanie hodnôt v našej vlastnej spoločnosti tak rastie priamoúmerne tomu, ako Západ stráca svoj vplyv na medzinárodnom poli.
Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ
Kríza liberálneho medzinárodného poriadku neprišla od štátov, ktoré ho po vojne prijali za svoj, teda od západnej Európy či Japonska. Prišla priamo od „prvého občana“ tohto poriadku, ako Ikenberry nazýva Spojené štáty.
Vzniká tak historicky absurdný paradox: tí, ktorí boli de facto kolonizovaní týmto americkým projektom, sa teraz namiesto toho, aby sa tešili zo svojej znovu nadobudnutej slobody, stávajú jeho najkŕčovitejšími ochrancami.
Je to samotný americký prezident, kto nám oznamuje, že liberálny medzinárodný poriadok je mŕtvy. Pre mnohých Európanov je to ťažko uveriteľné a len ťažko sa s tým vyrovnávajú. Nie je tu totiž iba pocit prázdna, ono prázdno tu naozaj je.
A pre Európu zatiaľ neexistujú žiadne presvedčivé alternatívy. Ruský model opierajúci sa o hrubý imperializmus, pravoslávie a autokraciu je pre nás neadaptovateľný.
O to menej potom čínsky model, ktorý je nám kultúrne na hony vzdialený a v princípe zostáva absolútne kolektivistický, pretože jedinec v ňom z hľadiska celku nemá žiadnu hodnotu.
Iskra nového poriadku tak musí prísť zo samotného Západu. Ponúka sa myšlienka takzvaného „temného osvietenstva“. Nemusíme sa desiť, že by nás títo myslitelia chceli uvrhnúť späť do temnoty.
Súhlasím s nimi predovšetkým v ich kritickom postoji k samotnému osvietenstvu. Sám Ikenberry vidí korene liberálneho poriadku práve v osvietenskej ére, postavenej na absolútnej viere v rozum, vo vedu a v neustály pokrok. Aby sme dokázali vybudovať niečo nové, musíme sa s týmto odkazom najprv vyrovnať. Nie návratom k tmárstvu, ale tým, že osvietenstvo zbavíme ilúzie o jeho všemocnosti a demystifikujeme ho ako všeliek na ľudské problémy.
Zároveň je však nutné povedať, že „temné osvietenstvo“ nie je riešením. Je to ukážkový príklad prechodného myslenia. Títo myslitelia fungujú ako predskokani a prieskumníci terénu, ktorí ukazujú cestu, rúcajú staré modly a vykonávajú nemilosrdnú kritickú revíziu.
Tým ešte len pripravujú pôdu a vytvárajú priestor na vznik niečoho oveľa významnejšieho a trvalejšieho. Keďže sa však nachádzame len v tejto deštruktívnej prípravnej fáze, môže zrod skutočne nového svetonázoru trvať celé generácie.
Kráľ je mŕtvy. Pokiaľ má však nejaký nový poriadok povstať, nevzíde z imperiálnej nostalgie ani z cudzieho kolektivizmu. Vzíde z bolestivej a trpezlivej revízie samotných osvietenských istôt, ktoré kedysi dali Západu jeho silu.